Všimol som si, že Adolf Hitler sa stal, vo filmovej produkcii posledných desaťročí, akousi grotesknou postavičkou.
Búcha po stole a kričí „Nein nein nein“. Alebo sa náhle zobudí v našej dobe a presvedčí divákov, že má riešenia. Alebo sa v bunkri rozčuľuje a kričí, ako nepríčetný, a je z toho krásna séria mémov. Alebo, ako v najnovšom filme, sa zjavuje ako smiešny mentor.
Je pomaly chápaný ako Chaplin. A mňa to zlostí. Každý, kto vidí úzke fúziky a ofinku, sa zasmeje. Je to ale chyba.
Pravda je takáto:
Adolf Hitler nebol smiešny, nerozhodný šašo. Fúziky a ofinka síce svedčia o opaku, ale nedajte sa oklamať prvým dojmom..
Bol to jeden z prvých politikov s premysleným marketingom. Ten hajzel bol rozhodný a pevný v názoroch, ochotný povedať ich kedykoľvek, keď bol konfrontovaný. Pretože vedel, čo znamená získať moc.
V tom roku, keď vyhral voľby, lietadlom obletel Nemecko a rozprával sa s bežnými ľudmi. Pevne a bez vytáčok hovoril veci, ktorým bezvýhradne veril. A také, ktoré odhadol, že má povedať. Preto mu uverili aj bežní ľudia.
Neverte, že pôsobil ako čudný psychopat, alebo groteskná postavička. Bol to obyčajný, priemerný človek. (Úzke fúziky sa nosili ešte na konci šesťdesiatych rokov. Veď si pozrite „Hoří má panenko“)
Bol to najmä politik. Jeden z otcov populizmu. (Mám podozrenie, že Hranol ho tiež tajne obdivuje.) Jeho prejavy dokázali zapáliť ľudí, ktorí potom vykonali beštiálne zločiny.
Zákulisný marketing a spôsob jeho argumentácie tu dnes používa nejeden klaun, čo ľúbi moc a zároveň neverí, že ľudia sa sami dobre rozhodnú.
A jeho metódy, napríklad slová vyrátané na efekt a pre zisk hlasov, využívajú aj súčasní politici.
Aj opoziční.
Pokladám za dôležité na to upozorniť citlivého diváka slovenskej predvolebnej kampane.
