Pôvodne som správu, že sa Hranol a jeho poskokovia boli pokloniť Husákovej pamiatke, nezachytil. Človek dnes nesmie sledovať všetko. V rámci psychohygieny, chápete. Ale posledné mesiace okrajovo počúvam diskusie a dokumenty o takzvaných osobnostiach, ktoré sa zrodili spolu s KSČ (1921) a ktoré najmä od februára 1948 prežívali svoje mokré sny. Škoda, že stopy ich vyvrcholenia ostali schnúť na plachte Čiech a Slovenska tak dlho. Už by to ozaj trebalo vyprať, spáliť a vyvetrať.
Pre niektorých politikov, mám namysli Gottwalda, Slánského, Čepičku, Švába a ďaľší výkvet, sa naozaj hodí prirovnanie k čmuhám po exkrementoch. Je náročné zaoberať sa nimi príliš do hĺbky, ak si len chcete uchovať aspoň aké také jedlo v žalúdku. Ale stojí proti nám súper, ktorý asi mal ich plagáty v detskej izbe a ja verím, že je nutné porozumieť, čomu čelíme. Dejiny prajú pripraveným.
Vôbec sa nechystám prirovnávať dnešnú situáciu k boľševickému puču. Hľadať také spojitosti je jednoduché a príliš lacné. Jednak preto, že Husák v podobe, v akej ho Fico uctieva, sa spája s normalizačnými časmi (hoci vyššie menovaní páni boli jeho kamošmi a súputníkmi). Ale aj preto, že súdruhovia tých nádherných čias podľa všetkého skutočne verili v krajšie zajtrajšky, nového človeka, posvätnú obeť a zlých továrnikov. Dokonca si mnohí úprimne mysleli, že jeden sociopatický masový vrah je ich priateľom, generalissimom a ochrancom mieru. Súčasní súdruhovia veria len na zlatú kreditku.
Skalopevná viera je čosi, z čoho síce behá po chrbte mráz, ale nesmie sa podceniť. Masové hroby, kobky a dymiace hranice sú plné ľudí, ktorí si mysleli, že racionalita a diskusia je silnejšia ako slepá oddanosť stáda. V nejakom zmysle si zaslúži aj rešpekt. Pretože ak si niekto udržal vieru v Sajuz a komunizmus aj po pakte Ribentrop-Molotov, dokonca aj po rokoch 1950 - 1954, už musel byť na úrovni blahorečených svätcov. V akomsi zvrátenom zmysle slova.
Napríklad spomínaný Gustáv Husák. Musel byť jednoznačne tvrdý chlapík. Podľa všetkého vydržal dlhoročné mučenie, keď sa Stalin rozhodol, že treba prevetrať šunky aj členom KSČ (lebo osobnosti typu JUDr. Horáková sa rýchlo minuli a niekto musel nájsť odpoveď na otázku, kde soudruzi udělali v ekonomice chybu). Husák prečkal tortúru tuším až do obdobia po Slánskeho poprave, nepriznal sa, preto dostal od priateľov súdruhov len dočasné doživotie.
Poznámka na okraj: Vydržať mučenie, projektované sovietskymi poradcami a ľuďmi ako Karel Šváb, ktorý sa učil od majstrov odboru, totiž gestapa… klobúk dolu, bez sarkazmu! Viete, ony tie sovietske metódy boli inšpirované náckami iba zčasti. Napríklad gestapo v protektorátnych Čechách si podľa všetkého kládlo za cieľ zistiť reálne informácie. V rámci odboja platilo vraj nepísané pravidlo, že zatknutý má ideálne vydržal vo vyšetrovačke gestapa tri dni, aby ochránil iných. Naši bratia sovieti však v päťdesiatych rokoch potrebovali bianko podpis na čokoľvek, už vtedy jemne vylaďovali svoje propagandistické kúzla. (Doteraz nás nimi vedia očariť). Veď Slánského donútili pekne nahlas pred súdom povedať, že má na rukách krv svojho priateľa Švermu! Ani si nechcem predstaviť, aké metódy na to použili. Nehovorím, že nacistickí „tajní“ boli fajn chlapíci. Boli to rovnaké živočíchy ako boľševici.
Husák nielenže prečkal obdobie politických vrážd, ale oddane sa vrátil do lona červenej cirkvi a dokonca mal povesť reformného komunistu. Pred augustom 1968 blúznil o slobodnej diskusii, rok na to už vyzýval na upokojenie situácie a mier! Mne to niečo pripomína… hm… no neviem teraz.
Vraj mal ambíciu ochrániť svoju vlasť (čo zrejme cítil úprimne) a myslel si, že presvedčí Brežneva báťušku, aby krasivaja armia dodržala sľub zdržať sa dočasne. Veľmi rýchlo mu v Moskve dovysvetlili, čo predtým nepochopil, keď stál v kobke po kolenách vo vode. Asi mu uniklo aj to, čo Leonid Iľjič vravel Černíkovi už v septembri 1968. Že totiž normalizácia neznamená odsun vojsk, normalizácia JE pobytom okupačných vojsk. V osemdesiatych rokoch sa Husák na tú istú tému pohádal s Gorbačovom, teda bol trocha zábudlivý. Ale tvrdohlavý, musí sa mu uznať. Mimochodom, keďže do augusta 1968 bolo Československo jedinou krajinou, kde nemali sovieti alokované svoje divízie, dôvod ich príchodu a zotrvania bol aj pragmatický a ak si vtedajší prezident ČSSR myslel, že nie je len sluhom, niekde sa mýlil v sebahodnotení.
Obklopený intelektuálnou smotánkou typu Vasiľ Biľak (Husák sám osebe nebol tupelo), s čumákom dôkladne vymáchanom vo vlastných splaškoch a zrade, stal sa vzorom pre normalizátorov dneška.
Bratská pomoc, ukľudňovanie, ochrana, mier, istota… Vždy to znie nádherne, ale je to desivé. Netreba podceňovať túžbu našich Hrdobcov po normalizácii. Oni si presne neuvedomujú, čo presne to môže znamenať. Kolaborantmi pohŕda ešte aj ten, kto využíva ich služby. História dvadsiateho storočia je zdokumentovaná pomerne dobre.
Zaujímavé odkazy:
https://www.youtube.com/watch?v=3-DKvfTIUs4&list=PL48vXoyV_cMNSvQc7o1OebHXEtTE3nKfo
https://youtu.be/z8bPmuX09R8?si=kuaWHFqI_7cOXeDC
https://youtu.be/m5Ee5fVZ3ao?si=GBwzT4U3Avqr7gis
https://youtu.be/VAPGdycoFzs?si=PLT2gvS7ZsAvauoe
