Stručne o čiare
Ak dnes ktorýkoľvek novodobý Caligula povie: Chcem to a tamto územie!, je nie iba nebezpečný, ale aj neobyčajne sprostý. Šialení cisári 21. storočia vidia na horizonte čosi ako nárazníkové zóny, zahmlený a pohyblivý „frontier“ a sú ochotní obsadzovať a následne prideľovať léna. V ich hlavách nejestvujú štáty, ale „krajiny za siedmymi horami“. A ak ich príliš podceňujem, tak ok – pripusťme, že povedzme takí kágébácki vydriduchovia sa naučili písať a čítať. Aj v tom prípade sa zasekli kdesi v časoch Alexandra II. Nikodebilajeviča. Veria, že na získanie územia stačí apetít a na ľuďoch, ktorí na danom území žijú, hov** záleží.
Ale spôsob, akým vnímame a definujeme hranice štátov, sa od „století páry“ úplne zmenil (ak nie už od Grotia a Vestfálskeho mieru). Novovekí králi, akokoľvek primitívni, v určitom momente dejín pochopili, že vytýčenie čiar a geometrická parcelácia znamenajú moc. A tak, hoci Cassiniovci a Delisle „zobrali“ Ľudovítovi Neviemktorému hádam pätinu Francúzska a zázračne skrátili vzdialenosti, bolo pre panovníka veľmi výhodné vedieť, kde je potencionálny regrút, komu čo patrí, pokiaľ sa dajú vyberať dane a kam siaha jeho lepkavá ruka.
Hranica a kataster – normalizácia a disciplinovaný priestor, ohlásili koniec rozprávkovej, stredovekej krajiny. To vždy ľúbili absolutisti, rovnako ako kolektívni aranžéri davov.
Samozrejme, precízne vytýčené hranice mohli byť prostriedkom pre elegantné mierové dohody, ale nadobudli nesmiernu moc rozhodovať o realite a telách. Čiara sa stala nadradenou človeku. Ukázalo sa to v konkrétnom bode dejín, vyhlásením Levée en masse (1793), keď odrazu bol každý Francúz potencionálnym vojakom, ekonomika slúžkou boja a z občana sa stal zdroj. Zrodila sa logika totálnej vojny, nemožná bez kartografie a katastra. Napoleon ju doviedol takmer do dokonalosti, chýbali mu už iba priemyselná efektivita a zbrane hromadného ničenia, ktoré neskôr tak šikovne zaviedla pruská technokracia.
Nikdy sa nemalo zabudnúť na hnedočervenú kašu pri Verdune, na zmes kadávrov, výstroje a chemikálií. Láskavo ju ešte pripomenul aj strýčko Adolf, duchovný otec dnešných diktátorov.
A preto vznikol Článok 2, preto Helsinky 1975, preto Parížska charta 1990 a preto Budapeštianske memorandum 1994. Je to aj dôvod, prečo sú hranice tak starostlivo ošetrené v medzinárodných zmluvách. Tie čiary sú ako liany, čo obrastajú Pandorinu skrinku. Je neuveriteľné, že sa ju toľkí snažia otvoriť.
Manuál moderného dobyvateľa
Putin, pohrobok Stalina, sa dnes oháňa hrdinstvom „svojho“ ľudu pri zahnaní Bonaparta, aj Adolfa, a sám kráča v ich šľapajách. Jeho obdivovateľ, Oranžutan, sa neoháňa ničím, ten je jednoducho vyprázdnený a nesmierne zdegenerovaný. Obaja by však zrejme chceli akúsi Jaltu 2.0
Ruské hackovanie medzinárodných dohôd je pomerne ľstivé a sofistikované. „My sme nezaútočili na štát. My sme prišli chrániť ľudí, ktorí sa rozhodli odtrhnúť, pretože Kyjev ich utláčal“, hovorí Kremeľ. A dodáva: „My sa preventívne bránime, lebo Helsinky nám dali princíp nedeliteľnosti bezpečnosti.“
Nikdy som sa nevedel zbaviť pocitu, že súdruhovia neporozumeli Helsinskému dohovoru už vtedy, v sedemdesiatych rokoch. Vyberajú si iba vety, ktoré im zapadajú do puzzle.
V skratke, v kremeľskom manuále diktátora pre 21. storočie sa píše, že bezpečnosť je subjektívny pocit veľmoci, ktorá môže napadnúť suseda, ak sa cíti ohrozená. Ak sa chán (či Dementius Augustus) rozhodne, že vnútorné záležitosti iného štátu mu nevyhovujú, má právo v ňom zasiahnuť aj vojenskou silou a má právo ignorovať jeho suverenitu, územnú celistvosť a slobodnú voľbu politického a bezpečnostného usporiadania. Oranžutan dodáva, že netreba ani subjektívny pocit ohrozenia, ale proste iba pocit, zápchu, alebo to čokoľvek, na základe čoho sa rozhoduje.
To nie je rušenie vnímania hraníc, to je návrat hádam pred rok 1928, alebo ešte ďalej. Títo masoví vrahovia vedome popierajú dejiny a potrebu nedotknuteľnosti hraníc. Vlastné hranice vnímajú rozmazane a občanov ako bezduché zdroje a stroje.
Pripadá mi to ako nový rok nula. Nie sme svedkami pálenia kníh vo fyzickom zmysle slova, ale čohosi horšieho. Hrozí podpálenie samotnej Knižnice sveta v tej podobe, v akej sa formovala najneskôr od osvietenských čias.
Krvavá zem sa už nemala nikdy opakovať. Mysleli sme si, že sa stačí korektne dohodnúť na medziach. Ale s vrahmi sa nedá dohodnúť na ničom.
—
Foucalt, Dozerať a trestať
Brown, Lloyd A. The Story of Maps
Hannah Arendt: Banalita zla
James.C.Scott, Seeing like a State
Terrall, Mary: The Man Who Flattened the Earth: Maupertuis and the Sciences in the Enlightenment
