Naozaj nemá zmysel odporovať arogantnej moci? Skúste uhádnuť, čo by na takú otázku odpovedali Ján Golian, Rudolf Viest, Jan Opletal, Josef Mašín, Josef Balabán, Václav Morávek.
Čo by povedal pán Fabok, ktorého v roku 1948 boľševici poslali do uránových baní? A čo plukovník Alexander Korda, roky mučený a väznený eštébáckymi strážcami totality? A Heliodor Píka a všetci tí ľudia, ktorých statočnosť zoči voči zlodejom a vrahom presahuje moje chápanie? Skúste uhádnuť, či by ste tým ľuďom vôbec dokázali klásť takú otázku a pozerať im pritom do očí.
Nemám rád slová slovenskej hymny.
Znejú mi ako rozhovor dvoch kamarátov z mokrej štvrte.
„Počúvaj, sedíme tu jak puci, už mi vyhorela ciga, bo som ju zabudol v popolníku. Ti vravím, už neseďme, vonku ide búrka, more, treba dačo robiť!“ hovorí Jožko.
„TOTO presne hovorím!“ zodvihne hlavu zo stola Ferko. „Furt to hovorím!“ Buchne päsťou po stole, akoby presviedčal imaginárne publikum. „Jak drbol ten posledný blesk, ma prebralo!“
„Tak ideme?“
„Nemáš oheň? Ešte si zapálim,“ hovorí Ferko a klepká fitrom po dreve, aby sa tabak lepšie usadil v papieriku. „Sa musím ukľudniť normálne!“
„Jak tu sedím, ti hovorím, že ich zastavím,“ uvažuje Jožko zasnene. V tvári má oduševnený výraz.
„Blesky?“
„Hromy, blesky, more! Všetko zastavím!“
„Presne TOTO hovorím!“ Ferko otvorenou dlaňou vyzve Jožka na hájfáj. Tlesknutie kamarátskych dlaní znie ako výstrel štartovacej pištole. „Dofajčíme, dáme po jednom a vstaneme!“
„Už je čas. Veď sa oné… stratia! Ilonka, ešte kolo…“
...som sa nechal uniesť.
V skutočnosti je jedno, aké slová má hymna mojej vlasti. Mohlo by to byť o kopáčke studienky, čo by najradšej skočila do hĺbky. Proste by nechala zem, nech zhltne všetky starosti. Pri páde by prstami hladila vlhkú hlinu, pridržiavala by si sukňu, aby ani v tme nevzbudila pohoršenie. Možno nohy dolámem a už sa budem len plaziť, pomyslela by si. Tak ale zbavím sa problémov!
Také slová hymny by dokonca vystihovali mentálne nastavenie časti mojich spoluobčanov. Skočme! V studni bude chlad a bezpečie, všetko zatiaľ prehrmí tam kdesi hore. Veď aký môžeme mať vplyv na oblaky a vietor, keď ich riadia bohovia? Aký má význam nevyliezť z diery? Veď sa to už skúšalo, po námestiach sa pochodovalo, a koľko mesiášov sa hľadalo, ej bisťu! Aj tak sme zakaždým prehrali a pohádali sa a nič sa nikdy nezmenilo.
Slovenská republika bola založená akosi nakrivo a vytackala sa z hmly dejín ako Polívkova polednice. Taká zašpinená a zneuctená. Ale proste je tu. Nejeden štát vznikol krkolomne a prechádzal ďaleko väčšími priekakmi, než táto papučková demokracia.
Nenásilné námestia
Niektorí moji spoluobčania vec vnímajú tak, že po viacerých „přeshubu“ máme rezignovať. „Aj tak, kto to tu prevezme po mafii?“ pýtajú sa trpko. „Veď Iveta a Zuzka a Igy a Rišo a všetci, čo nás mali spasiť, aj tak za nič nestáli a on povedal toto jemu a ona povedala jej, aby na neho povedala tamto…“ Veď v poriadku, blbá nálada a zúfalstvo sú v súčasnej situácii pochopiteľné. Vychádzajú tak trocha aj z pocitu, že všetko sa má zmeniť hneď, a aj zo smútku mnohých, ktorí obetovali tejto krajine roky kariéry a daní a už sa nemusia dožiť slušnosti. Úplne to chápem.
A taaakto ľahúčko sa mi burcuje spoza klávesnice. Jedine mi trochu ťahá na bosé nôžky, tak si natiahnem štrinfle (fusakle, harišne, zokľe). Šak dobre. Ale na námestia pôjdem, proste viem, že je to dôležité.
Prečo si myslím, že sa blíži čas NENÁSILNÝCH námestí? Logika dejín, už sme príliš v kúte. To, či budú mať námestia okamžitý výsledok, netuším. Osobne neočakávam, že vysnený demokratický mašiach, sladký prorok zostúpi z nebies za zvukov hárf. Kašlem na Miška, Peťka, Jarka, Ivanka a ktoviekoho. Oni sami osebe bitku nevyhrajú. Potrebujem ich, pretože dostali na základe výsledkov volieb peniaze na svoju činnosť, teda majú široké možnosti zorganizovať protesty. Konieckoncov, tie peniaze majú aj odo mňa. Viete na koho nekašlem? Na naše decká bez budúcnosti v domovine, na bezmocných starých ľudí, na okradnutých ťažko chorých, na opľutých a vysmiatych.
Mne sa páči anglosaský postoj Bábi Zlopočasnej – keď sa ide na upírov, nešpekuluje sa vopred, niekde treba začať. (V jej prípade uchopením sekery, my NESMIEME byť násilní).
