Keď o niekom povieme, že je šašom, máme na mysli to, že je smiešny, bláznivý, nepredvídateľný. Hoci mám radšej klaunov, nemám osobne nič proti šašom. Kým sa nehrajú na štátnikov.
Slovo „šašo“ zvykne mať ešte inú významovú vrstvu – javí sa byť groteskným.
Čo je „grottesco“? Predstavte si, že zostupujete do podzemia Nerónovho Zlatého paláca, kde sa v mihotavom svetle zjavujú polorozpadnuté maľby netopierých cherubínov, vtáčích chimér s ľudskou tvárou, zvodných Nereidiek, jazdiacich na delfínoch, faunov, gryfov, Tritónov. Obrazy, voľakedy detsky hravé a mladícky drzé, sú odrazu v polotme a pod nánosom hliny nemálo strašidelné a v rovnakom momente smiešne.
Grotesknosť sa javí byť rafinovanou, preto ak sa prisudzuje šašovi, priznáva mu iskru rozumu a schopnosť byť ironický (inými slovami mať empatiu).
Tvrdím, že je to omyl a nedorozumenie. Šašo je čitateľný. Priehľadný až natoľko, že tomu nikto nechce uveriť, najmä nie vtedy, ak sa dostane k moci a tvorí politiky a stratégie. Ťažko sa prijíma fakt, že on len tak rozhadzuje štetcom, niekedy pre zábavu, inokedy preto, lebo verí, že je umelcom. Vždy však pre publikum, nikdy nie v tichom rozjímaní, to by z neho robilo múdreho klauna. Za jeho smiešnosťou a absurdnosťou nie je absolútne žiaden zmysel a „vyšší cieľ“, on je strakatá opona, ktorá jednoducho ukrýva veľké Nič. Cisárove nové šaty, vždy znova a dookola.
Netvorí, VŽDY iba napodobňuje. Vie sa tváriť „štátnicky“ vážne, „biznisovo“ prešibane, „byrokraticky“ svedomito. Prezlieka si šaty podľa potreby. Miluje potlesk, bez neho umiera.
Jedným z mála momentov v dejinách, keď niekto postrehol šokujúcu banalitu vplyvného zločinca s výkonnou mocou, sa udial pri procese s Eichmannom. Arendtovej snáď doteraz vyčítajú, že keď demaskovala tohto úradníčka ako obyčajného pajáca, zbavila ho viny. Je to však vzdialené pravde. Jednoducho si všimla, že za konaním protirečivého nácka, čo sa pokladal za sionistu, ignoranta, čo sa vnímal ako vzdelanec, tuctového byrokrata, čo si „nepamätal“, o čom bola reč vo Wansee, je jednofarebná polopúšť, ktorou občas zaveje náznak vetra rozumu. Ten však iba premiestni kopček piesku.
Žiadna rafinovaná genialita, žiadne šachové majstrovstvo, žiadna záludnosť, dokonca hádam ani zákernosť. Jedine zámer čosi dosiahnuť, mať funkciu, svedomito splniť rozkazy, mať pocit dôležitosti, alebo proste prachy.
Tvrdím, že svet je dnes plný šašov so šokujúco veľkou mocou a prekvapuje ma, že ešte stále sa nájde mnoho ľudí, ktorí si myslia, že za Novým Vekom, Rýchlym Poriadkom, Sociálnou Istotou či Najlepším Riešením je prešibanosť, hra zrkadiel, svedomito vykalkulovaný gambit. Veď ako by mohol platiť opak? Ako by mohol šašo osloviť voličov, uhádnuť ich nálady, dirigovať masy? No proste tak, že ako „performer“ zvykne byť neprekonateľný.
Šašo často dokonca nemá ani toľko rozumu, aby páchal zločin. Zločin prekvitá vďaka nemu, to áno. Jeho kabaretné výstupy spôsobia utrpenie tisícov. Ale on občas ani nepojme rozsah škôd, ktoré napácha a do hrobu pôjde za zvukov roľničiek, s úsmevom od ucha k uchu. To jediné je na ňom groteskné. A pozor, ešte raz: NEZBAVUJE ho to viny.
Áno. Píšem aj o Trumpovi a jeho štěstí, Muske jednom zlatej. Mám svoje podozrenie aj ohľadom Róberta I. Nafurt (veď aký „obsah“ malo doteraz čokoľvek, čo v živote spravil? Že je zodpovedný za vytvorenie siete organizovaného zločinu? A na tom je ťažké a strategické konkrétne čo?). Môj obľúbenec Pútnik je šašom ešte s pridanou hodnotou. (Ten netúži ani po moci. Stačí mu vyleštené zrkadielko a nepodanie ruky od človeka, ktorému intelektuálne nesiaha ani po palec na nohe, ho dokáže div nerozplakať.)
Títo ľudia dokážu rozvrátiť celé medzinárodné vzťahy, zničiť šance celých generácií, ale proste len hrajú akési role. Nečítajú, nediskutujú, nepochybujú. Akonáhle vyhrajú voľby, nadobudnú dojem, že im tlieska celá sála. Musí byť radosť pohybovať sa v ich okolí a oddane im našepkávať. Teda… radosť pre sociopatov.
Prestaňme sami seba presviedčať, že sú Veľkí.
