Ach, tie účesy!
*poviedku si môžte vypočuť aj v audio verzii
Nam-sun nabral vodu do úst a vyprskol drobné kvapky na zákazníkovu šticu. Jeho vlasy pripomínali srsť psíka jindo, boli pevné a húževnaté. Kaderník ich musel navlhčiť, aby dokázal vytvoriť účes podľa normy. Klient menom Dong-won si zvolil frizúru číslo osem. Určite chcel zakryť vysoké čelo a zdôrazniť husté pramene, aby aspoň trocha odviedol pozornosť od odrezaného nosa. Pri osmičke boli povolené aj drobné šikmé zástrihy ofiny, preto bola považovaná za najmodernejšiu.
Prirodzene, nos zákazníka bol stále na svojom mieste. Nam-sun vždy najprv tvaroval účes, a až potom vykonal akt spravodlivosti. Zdalo sa mu, že je to tak čistejšie.
„Hlávku trocha nabok,“ usmerňoval klienta. Nožnicami zručne zarovnal líniu okolo uší. „Teraz druhá strana…“
Chlapík na stoličke mu bol sympatický. Pôsobil pokojne a poslušne. Nič nenaznačovalo, že by mal strach z nadchádzajúceho trestu. Pod bielou plachtou, ktorá zakrývala jeho telo, sa črtala falda tuku. To je nižší úradník, premýšľal Nam-sun. Výraznejšie brucho mali len ctihodnejší služobníci Syna.
„Je to úľava, keď Park Ki-chung zoslal dážď, hm?“ opýtal sa kaderník. Nožnice nad Dong-wonovou hlavou sa len tak mihali. Ich kovový cinkot a vŕzganie zneli ako štebot vrabca.
„Jasné! Úroda ryže prekročí normu aj o tristo percent!“
Nam-sun spokojne zamľaskal. „Viac ryže, viac kimči!“
Zákazníkovo obočie vyletelo do výšky. „Čože tam ryža! V Ústave vied objavil blažený Ki-yeoung metódu pestovania obilia, ktorá zvýši produkciu stonásobne!“
„Požehnaný Syn vlasti!“
Rozhovor zmĺkol, pretože odstrihnuté pramene sa zniesli na Dong-wonove pery. Nam-sun zvyšky vlasov obratne zmietol jemnou kefou.
„Čo poviete?“ opýtal sa. Narovnal klientovu hlavu tak, aby sa videl v zrkadle. „Spokojný?“
Dong-Won pootočil tvár doprava a doľava a venoval barberovi prosebný pohľad. Nam-sun pochopil nevyslovenú žiadosť, vzal do rúk menšie zrkadielko a nasmeroval ho v uhle, v ktorom si zákazník mohol prezrieť zátylok. Ten pozorne prižmúril oči a potom spokojne prikývol.
Nam-sun postrehol v jeho tvári nežný záchvev strachu. Vie, že účes je hotový a prišiel čas potrestania, pomyslel si. Po rokoch výkonu svojho remesla vedel rozpoznať jemné signály obáv, nervozity, a aj hrôzy vo výraze trestancov. Dokonca rozlišoval, kedy sa blíži panika, ktorú občas musel zvládnuť za pomoci chvatov hapkido. Teraz mu inštinkt našepkával, že nedôjde k žiadnej dráme. Slušný občan, tento Dong-won, pomyslel si.
Ako profesionál vedel, že v žiadnom prípade nesmie trápne vtipkovať, aby maskoval realitu exekúcie. Hraná žoviálnosť bola ponižujúca pre obe strany. Úctivo sa zákazníkovi uklonil. Ten opätoval jeho gesto. Rozumeli si bez slov. Obaja poznali Zákon, paragraf šesťnásť. Za klamstvo je ustanovené odrezanie nosa. Tak to napísal večný Park Ki-chung, Otec vlasti. Verilo sa, že jeho zákonník neustále šíria po krajine spevaví vtáci.
Nam-sun nevedel, akej lži sa odsúdenec dopustil. On bol len ramenom spravodlivosti. Poznaj svoje miesto a úlohu! pripomínal si denne. Inak nepriateľ zvíťazi! Odložil nožnice a metlou nenáhlivo očistil dlážku od pačesov. Zhrnul ich do otvoru pod umývadlom. Vlasy boli užitočné pri tkaní a splietaní lán. Práškom z vlasov sa obohacovali posúchy pre ľud. Ušetrilo sa tým mnoho ton múky a navyše to bolo výživné. Keď sa pohľadom uistil, že nevynechal ani najtenší pramienok, vzal z pultu zástery z jemného igelitu. Jednu si omotal okolo seba a druhú rozprestrel na telo trestanca. Šnúrky upevnil a pozorne zaviazal. Vedel, že obradnosť zákroku má upokojujúce účinky. Navyše, každá činnosť v zemi Ki-yeounga, blaženého Syna, bola rituálom a mala predpísané pohyby, nástroje a piesne. Ako inak by sa dalo zabrániť chaosu, čo šíria západní imperialisti? uvažoval Nam-sun. Potom konečne pohladil rúčku britvy, ktorú mal pripravenú za bambusovou plentou, aby na ňu Dong-won nedovidel. Bola starostlivo vydezinfikovaná a naostrená. Matne sa leskla na nerezovej tácke spolu s tampónmi, obväzmi a fľaštičkou vzácneho jódu.
Keď ju uchopil, zazvonil telefón. To ho vykoľajilo. Práve držal nástroj v predpísanom postoji a dlaň ľavej ruky mal položenú na pleci odsúdenca. Dong-won mal pevne privreté oči a pery sa mu triasli iba nebadane. Nam-sun ho obdivoval, sám by možno nedokázal takto ovládnuť tvárové svalstvo.
…druhé zazvonenie…
Nemôžem znesvätiť rituál trestu! hneval sa kat v duchu. Možno je to skúška… Fľochol na obrazy Vodcu a Syna na stene.
…tretie zazvonenie…
Nam-sun sa rozhodol sústrediť na svoju úlohu, hoci vedel, že to môže byť nebezpečné. Mimovoľne mykol kýpťom malíčka na pravej ruke. Elegantne pootočil zápästím a priložil ostrie britvy pod špičku Dong-wonovho nosa. Vždy uprednostňoval rez smerom k obočiu. Nerád riskoval náhodné poranenie úst.
…štvrté zazvonenie…
Klient pootvoril oči a na hladinu zrkadla vyplával jeho spýtavý pohľad.
„Pokoj,“ zašepkal Nam-sun. „Telefón počká. Nájdi vnútorný kľud, brat môj.“
Odsúdenec znova privrel viečka. Kat neváhal a prudko potiahol britvou šikmo nahor. Tlmený vzlyk. Kus mäsa sa zošmykol po igelite a dopadol do plastového vedra. Nebolo dovolené mrhať krmivom pre proletárov. Kaderník zručne vymenil britvu za jódový sprej a tampón, postriekal ranu a vzápätí ju previazal tak šikovne, že pripomínal kúzelníka pri predvádzaní triku so šatkami.
…piate zazvonenie…
Nam-sun sa nervózne načiahol po plastovom slúchadle. „Slúžim Synovi!“ pozdravil sa. Kučeravý kábel, spájajúci slúchadlo s prístrojom, sa kymácal ako struna. Ako znepokojená duša. Pripomínal mu tajný pramienok vlasov jeho milovanej Ha-yun. Roky ho ukrývala pod šatkou, hoci riskovala päťdesiat úderov palicou.
Načúval prúdu príkrych slov, ktoré mu natekali do ucha v rozbesnených vlnách. Žiadnym gestom nedal najavo, že je akokoľvek rozrušený, či nepokojný, nezmenil výraz, ani polohu tela. Vnímal tlmené vzlykanie Dong-wona, kvapky krvi, čo sa lenivo odlepovali z britvy ležiacej na pulte, svoj zdvojený odraz v zrkadlách.
„Rozumiem. Vykonám, pane!“ odvetil, keď slúchadlo zmĺklo.
Zavesil telefón a obrátil sa k zákazníkovi, ktorý si už stihol vyslobodiť ruky spod igelitu. Pridŕžal si ranu a po lícach mu stekali slzy.
„Neuveríte mi,“ povedal Nam-sun. „Taká chybka… mal som zodvihnúť telefón…totiž…boli ste oslobodený od trestu…“ Prikročil k zrkadlu, pohladil jódovú tinktúru a hľadel na svoj odraz, vyhýbajúc sa pohľadu na odsúdenca.
„Že čo?“ opýtal sa Dong-won zmätene.
„Mrzí ma to…váš nos… to bol omyl. Dostali ste milosť. Na poslednú chvíľu…“ bľabotal kaderník. „A ja som zmeškal hovor od sudcu. Prepáčte.“ Uklonil sa.
Zákazník mal ústa dokorán. Spod obväzu uprostred jeho tváre presakovala krv. Nam-sun otvoril šuflík a vybral z neho lieky proti bolesti. Uchopil Dong-wonovu ruku, obrátil ju hore dlaňou a vytlačil do nej dve fialové kapsule.
„Vezmite si ich. Sú mäkké, ľahko prehltnete. Utlmí to bolesť.“
Nam-sun sa naklonil ponad pultík, až sa čelom takmer dotýkal lesklej plochy zrkadla. V jeho pohyboch už nebola nonšalancia, iba čosi strojené. Rukou, na ktorej chýbal malíček, zodvihol britvu a opatrne ju poutieral o zásteru. Druhou rukou si naťahoval ucho. Chvíľu len tak stál a potom sa usmial na odraz Dong-wona v zrkadle.
„Ignoroval som rozkaz,“ vysvetľoval. Jeho hlas už bol už vecnejší. „Za to je jasný trest. Odrezanie ucha. Paragraf dvadsaťjeden.“ Pokrčil ramenami a priložil ostrie k uchu. „A keďže som trestanec a kat v jednom… Nemusíte sa dívať, ak nechcete.“
Dong-won cítil prudké pálenie v mieste, kde mal predtým špičku nosa, ale na kapsuly proti bolesti zabudol. Dlaň držal v rovnakej polohe, do akej ju kat nastavil. Vyzeral ako tajní žobráci v metre Ki-chungovho víťazstva. „Večný je Otec a večný je Syn zeme!“ zvolal mimovoľne.
„Na večné časy!“ odpovedal Nam-sun.
Chvíľu na seba hľadeli v zrkadle.
Potom kaderník zašepkal: „Budú nás volať Uško a Noštek.“
Ak by nebolo kamery v rohu, boli by vyprskli od smiechu.
