Asparágus
*poviedku si môžte vypočuť v Audio verzii
Dokázal ju ucítiť skôr, než sa vynorila z hmly. Voňala prepáleným tukom, omáčkou barbecue a majonézou, celkom ako hambáč, čo mal najradšej. Poriadne si ju všimol iba pred týždňom. Keď poskakovala za kasou, jej zadoček mu pripadal ako dve zaoblené žemle. Vtedy urobil rýchle rozhodnutia. Po prvé, ochutná všetko medzi nimi a po druhé, akciu rozohrá v piatok večer. A to bolo práve dnes.
Sedel v uvoľnenej póze na múriku starej fontány, okolo opáleného krku mal tenkú striebornú retiazku a na zápästí svoj šťastný náramok s nápisom NewHouse. To bol fór – New House, Nuova Casa, Casanova. Keď dievčatám vysvetľoval, o čo ide, väčšinou ich rozosmial.
A smiech, to bola cesta ku skórovaniu.
„Nosíš jedlo až sem?“ oslovil ju, keď kráčala naokolo.
Venovala mu pobavený úsmev. „Iba najlepším zákazníkom,“ odfrkla.
Veselo pokračovala hore ulicou a igelitka, v ktorej boli papierové krabičky s hamburgerom
a hranolkami, sa kymácala popri jej chutnom stehne. Mala na sebe uniformu, v ktorej cez deň obsluhovala, ale aj tak vyzerala bezchybne.
Nenáhlivo sa postavil a začal ju sprevádzať. „Počkaj! To nemáš ochranku?“
Kráčal po ceste popri chodníku, aby sa necítila ohrozene. Ale dostatočne blízko, aby zaregistrovala, že sa po holení ofŕkal Diorom Sauvage.
Zahrala prekvapenie a poobzerala sa naokolo. „Že by tu dakde bol nejaký chlap?“
Vyceril zuby v úsmeve, ktorý vyčaril na jeho lícach jamky. Jedna nula, pomyslel si spokojne. Kočka má humor. „Chlap? Ta čo si. Iba zatúlaný chlapec,“ odvetil ľútostivo.
„No nepovedz!“
Vedela, kto to je. Vždy vrazil do fastfoodu ako veľká voda, pohyboval sa medzi ľuďmi, akoby mu to tam patrilo, ale nepôsobil arogantne. Keď si objednával jedlo, nijako zvlášť si ju nevšímal. Poznala jeho povesť, ale lichotilo jej, že tu na ňu čaká.. Bude sranda sledovať, ako balí, usmievala sa v duchu. Aj tak nemá šancu.
„By si neverila, hejže?“ Rozpriahol ruky, takže rozopnutá košeľa dala vyniknúť trénovanému hrudníku, obtiahnutému bielym tričkom. „A pritom sa tu smutne motám v hmle.“
„No bidňatko,“ odvetila. „Úplne ako útulkáčik, hotové šteniatko.“
Zahavkal a komicky zavyl. Potom zahral pokoru. „Som odhalený!“ Skrútil ústa, takže na chvíľu naozaj vyzeral ako dieťa. „Pravda je taká, že tu na teba číham.“
Priložila si dlaň k lícu. „Ó! Takže sériový kiler a rejpista! Kedy mám začať kričať o pomoc?“
Zaklonil hlavu a úprimne sa rozosmial. Bolo to nákazlivé.
„Ja tu bavím finty, a ty všetko čítaš!“ povedal napokon. „Teraz ťa len odprevadím. Na rejpy príde až na treťom rande.“
„Takže my máme prvé rande! Dobre, že viem.“
„Hej, som úplne zabudol povedať.“
Dorazili na miesto, kde sa hlavná ulica roztvárala ako kukuričné šúpolie. Z oparu sa vynoril osvetlený kostol, parčík s krížom a kamennou studňou, vraj z pätnásteho storočia.
„Podľa knihy sa teraz musím predstaviť,“ povedal vážnym hlasom a formálne sa uklonil. „Maroš. A ty?“
„Kika. A teda podľa akej knihy?“
„Sedem rád, ako zamotať dievčencom hlavu, rok vydania tisíc deväťsto tridsaťdva.“
Tváril sa tak vážne, že sa musela znova zasmiať. „Že dievčencom… Môj priateľ tiež rád číta,“ povedala. „Brutálne ťažké knihy. Nechcel by si nimi dostať do hlavy!“
Nepôsobil dojmom, že by ho zmienka o priateľovi vyviedla z miery. Napriek tomu prešiel na serióznejší tón. Ukázal na igelitku. „Ak to nesieš jemu, potom si ozaj kíper! Vyhodím ho zo sedla, som sa rozhodol.“
V jeho drzosti bolo čosi roztomilé. A mužné. Už chápem, prečo sú baby z neho hotové, pomyslela si. „To nesiem babke, nie priateľovi,“ povedala.
Začula tichý zvuk motora. Nedalo sa odhadnúť, ako je auto ďaleko, hmla bola ako vlhká vata v ušiach. „Mal by si zísť z cesty,“ upozornila.
„Ale to by sme už boli telo na telo… “
„Nie, vážne, dilino! V noci tu každý prdí na rýchlosť.“
Zaškeril sa, ale poslúchol a vykročil. Vzápätí sa ocitol v žiare silných hmloviek. Auto sa zjavilo odnikiaľ, vyskočilo zo svetelného portálu v bielom opare. Maroš stihol iba pootočiť tvár. Kapota presekla jeho telo napoly, hlavou narazil do plechu a zviezol sa na mačaciu dlažbu. Škrípanie bŕzd. A potom nekonečné ticho. Mala pocit, že je obopnutá povrazmi, náhle nehybná, zmrazená v čase.
Dvere vodiča sa otvorili a vysúkal sa z nich chudý blondiak. Okamžite ho spoznala. Už tri dni dennodenne sedel v reštike a čumel do výstrihov. Dievčatá ho volali Dahmer, bolo na ňom čosi… čudné.
„Som Volfgang. Volfi,“ predstavil sa jej, keď si prvýkrát objednal placku s kebabom.
Vtedy ho ignorovala, teraz už nemohla. Civela na jeho zarosené okuliare, vystupujúci ohryzok, kraťasy zvýrazňujúce chudé nohy. „Si debil?“ dostala zo seba napokon. „Zrazil si človeka!“
Pustila igelitku, podišla k Marošovmu telu a spustila sa na kolená. Dahmera vnímala iba kútikom oka. Stál tam ako úd v teplej vode. Tiež je v šoku, pomyslela si. Podoprela Marošovu hlavu dlaňami. Na čele mal škaredú otvorenú ranu a vlasy na temene boli mokré od krvi.
Snažila sa rozpamätať, čo robiť v takýchto prípadoch. Napokon hlavu jemne položila na zem a priložila prsty ku krku, ako to videla v seriáloch. Netušila, či vníma svoj tep, alebo pulzovanie v chlapcových žilách. Volfi konečne prikročil bližšie. Ucítila vôňu lacného sprcháča a akejsi ovocnej pálenky.
„Veľmi si pekná,“ povedal. „Tvoja babka vravela, že po šichte tadiaľ chodievaš…“
Zlostne k nemu zodvihla tvár.
„Neboj!“ vykríkol v obrannom geste. „Nie som stolker!“
„Si mimo?“ zvrieskla. „Zrazil si ho autom! Volaj záchranku.“
Muž obrátil zrak k Marošovi. „Hej, doprdele,“ skonštatoval. Konečne si kľakol k obeti. „Hovno som videl. Nechcel som… iba teba som chcel odviesť… “
Nepoužiteľný magor, pomyslela si. Miesil sa v nej hnev na slabošského Dahmera, strach
a panika. „Mobil! Daj mi mobil! Volaj stopäťdesiat!“ zvolala a priložila ucho k Marošovmu hrudníku.
„Stodvanásť,“ poučil ju Volfi.
Vzápätí, úplne mechanicky a bez logiky, uchopil Marošovu bezvládnu ruku a začal ho odťahovať od auta. Na tenkých zápästiach mu nabehli žily. Bolo vidieť, že ešte stále neprecitol do reality.
Vyskočila na nohy a snažila sa ho odstrčiť. „Čo robíš? Čo robíš?“ opakovala. Nedokázala povedať nič iné. Kdesi vo vnútri, v mozgu, zreteľne videla celé vety, ale na ceste k jazyku sa vyparili a splynuli s hmlou.
Volfi ťahal Marošovo bezvládne telo k studni a pozeral jej do tváre, akoby stále nerozumel tomu, čo sa práve odohralo. Spoza bieleho povlaku na sklíčkach okuliarov presvitali svetlohnedé oči. „Som Volfgang. Volfi,“ povedal.
„Na to seriem! Čo robíš, čo…“ Udierala ho dlaňou po tvári a krku, ale on akoby to nevnímal.
„Si pekná. Mám rád ako sa smeješ.“
Pevne uchopila Volfiho predlaktie a voľnou rukou šmátrala po zadných vreckách. Mobil! Podarilo sa jej ho vytiahnuť, hoci bol natesno.
„Neťahaj! Čo robíš?“ kričala a pokúšala sa prebrať telefón zo spánku. Zakaždým, keď Volfi potiahol obeť, prístroj jej takmer vykĺzol. Omylom spustila fotoaparát. Nevedela, ako to vypnúť, prsty boli lacné, zakrvavené párky.
„Neboj sa,“ drmolil Volfi. „Viem, že my dvaja nemôžme…“
„Čo drístaš?“ pýtala sa ho, zrakom prilepeným na obrazovku. „Neťahaj!“
Konečne sa zdalo, že ju počúvol. Marošovo telo žuchlo na zem. Fľochla na Volfiho. Uvedomila si, že je stále zakvačená tvrdými nechtami do jeho predlaktia. Muselo to bolieť, ale usmieval sa, neprirodzene bledý a kostnatý. Biele svetlo prúdiace zo žiaroviek okolo kostola a studne bolo nemilosrdné. Vnímala tisícky detailov. Tenké obočie nad horným rámom okuliarov. Červená vyrážka na pravom líci. Riedke ostré chĺpky po nedbanlivom oholení. Ježiš, pomyslela si. A ja ako asi vyzerám? Zrak sa jej začal automaticky presúvať k mobilu, ale zavadil o bezvládne telo. Maroš mal rozpriahnuté ruky, vyhrnuté rukávy odhaľovali jemné tetovanie. Vyzeralo to ako niečo staroveké. Ako lemovanie na tých gréckych vázach.
„Prečo sme pri studni, debil?“ vyhŕkla na Volfiho.
Sklopil zrak a tváril sa, akoby Maroša videl po prvý krát. „Prečo je tu?“ opýtal sa.
„Si ho zrazil a pritiahol sem!“
Cítila, že chĺpky na jej krku sa chystajú na pochod. Otriasla sa.
Volfi pokrčil ramenami. „Prúser, studňa, čľup?“ hovoril a rukou ukazoval postupne na svoju hruď, Maroša a studňu. Potom dodal: „Som Volfi. Odveziem ťa. Je hmla.“
Pozerala do usmiatej tváre a miesili sa v nej dojmy, pre ktoré nemala pomenovania. Najviac zo všetkého cítila ohrozenie. Líca a čelo jej tŕpli, boleli ju zápästia a krk sa otriasal akoby chcel zhodiť hlavu na zem. Myseľ blikala ako ledka na vybitej zubnej kefke… obrazy, zvuky
a slová… úder hlavy o plech… krv… vyrážka… biele tričko… tvoja babka vravela, že po šichte…tvoja babka? Potom sa záblesky začali vytrácať. Počítala: jedna mississippi, dva mississippi, tri mississippi… vzďaľovali sa. Mozog prestal vysielať a kontrolu prevzali svaly. Zaprela sa nohou o trávnik a z celej sily sotila do Volfiho. Prevalil sa cez okraj studne, a takmer ju stiahol zo sebou, lebo zabudla pustiť jeho predlaktie. Zanechala na jeho koži dlhé, krvavé škriabance. Nevydal žiaden zvuk, mal iba nahlúply výraz. Zmizol v čiernom, kamennom hrtane, akoby tam odjakživa patril.
Nverila ničomu z toho, čo sa práve stalo. Zviezla sa na trávnik vedľa Maroša. Napínalo ju na zvracanie. Pustila mobil z roztrasených prstov. Obrazovka bola blízko, ledva dokázala zaostriť zrak. Akási časť jej mysle prebrala kontrolu nad zakrvaveným ukazovákom. Dokázala vypnúť foťák, stlačiť trojku a nastaviť hlasný odposluch. Počula, ako sa automaticky vytáča babkino číslo (tvoja babka vravela…), nekonečné zvonenie a šťuknutie, keď ktosi zodvihol hovor. Vzápätí stratila vedomie a červená šiltovka jej skĺzla z hlavy.
„Kikuška?“ ozývalo sa z mobilu. „Kika! Už ste na ceste? Už poznáš Volfiho? Neboj sa ho, on je vnuk mojej sesternice! Iba pred pár dňami dorazil a hľadal nás. Kika? Slabo ťa počujem… Volfi má ten… autizmus… asperge… asparágus! Ale odvezie ťa bezpečne… Kika?“
