Farmakon
Izák sedel na sudoch s drveným syenitom. Chcel som mu vynadať, ale vzápätí som si všimol, že krváca z predlaktia. Hneď som pochopil, že sa mu tam zabodla kostrnka.
„Si mal rukavice na pol žrde, čo?“
Jeho bolestivá grimasa, zreteľná aj pod matným sklom helmy, by ma za iných okolností rozosmiala. Pokrčenými ústami takmer bozkával vlastný nos a oči mal zovreté tak, že sa strácali za chlpatým obočím.
„Rukavice natiahnite až k ramenám a zaistite prackou! Zdôrazňujem to každé ráno.“
Predstieral, že prepočul výčitku.
„Ukáž to sem!“
Uchopil som ho za zápästie a odtiahol som dlaň, ktorou zakrýval poranenie. Bolo jasné, že kostrnku vytrhol aj s kúskom svaloviny. Do straty končatiny zostávalo iba pár minút, lebo okolie vpichu nadobúdalo modrý odtieň. Vytasil som medilet, priložil ho k rane a nastrelil dva stehy. Mávol som k vrátam s ceduľou „EMERGENCY. “
„Utekaj!“
Izák vstal a vrávoravo sa vydal na pochod.
„Kam si to zahodil?“ opýtal som sa ho.
Brigádnik sa neotočil, iba nasmeroval ukazovák k mojim nohám. Kostrnka sa vznášala na rubínovej hladine rozliatej krvi. Sploštená ihla, dlhá ako palec, tenká ako stred vtáčieho pera. Občas sa perleťovo zaleskla, ale neskúsené oko by ju prehliadlo. Takmer sa dotýkala mojej podrážky. Vedel som, že nedokáže penetrovať čižmy, ale aj tak mi naskočila husia koža.
„Si debilné hovado!“ zakričal som.
Vyžadovaním disciplíny som chlapov chránil, hoci ma pokladali za tyrana. Keby venovali pozornosť školeniam o surovine, zamotali by sa do skafandrov ako múmie. Dospelým mužom vadilo, že v pracovnom obleku vyzerajú ako húsenice. Keď zistili, čo im hrozí, bolo už väčšinou neskoro.
Izák sa potácal vpred. Vedel som, že ruku má ako uväznenú pod masou žeravého piesku. Počkal som, kým dorazí ku kovovým dverám, na ktorých bol vyškriabaný nápis „NEVYRUŠOVAŤ! ODPADNE TO SAMO!“
Chalani zo záchranky pestovali čierny humor napriek tomu, že niekoľkí sami prišli o končatiny. Alebo práve preto.
Čupol som si a zo zadného vrecka som vytiahol mäkkú kapsulu s pinzetou. Stlačením päste som roztiahol jej konce. Ponoril som ich do krvi a vylovil kostrnku. Protichodné ostne na jej ostrí boli tak drobné, že som si ich viac predstavoval, než videl. Viseli na nej malé kúsky tkaniva.
„Kurva pichľavá,“ uľavil som si. Keď som uvoľnil tlak, pinzeta sa zatiahla do obalu spoločne so smrtiacim úlovkom.
„Sa im vysypali,“ ozvalo sa za mojim chrbtom. To bol Ezo, predák zo skladu. Keď hovoril, znelo to, akoby neustále vytláčal nadbytočný vzduch z pľúc. Pri každom výdychu sa zarosilo sklo helmy, ktoré div neprerazil jeho hrubý nos. Nevolali sme ho Nosorožec pre nič za nič.
„Čo ešte povedal?“ opýtal som sa. „Vyvrátil sa celý náklad?“
„Našťastie nie. Kontajner má prasklinu. To chalani nemohli zbadať. Vraj je tenká ako chlp na pi...“
Zastavil som ho mávnutím ruky. Ešte aj jeho slovník bol pre hrubokožcov.
„Čas?“
„Minúta určite.“
„Dodávka z faktórie dementov, tipujem.“
Nečakal som na odpoveď a rýchlym krokom som zamieril k tunelu, vedúcemu k nakladacej rampe. Ak by som nevedel, v ktorej hale Izák pracuje, stačilo by sa orientovať podľa kvapiek krvi. Moje neblahé tušenie, že obetí bude viac, sa potvrdilo, len čo som prekĺzol bránou s veľkým „C“ na priečelí. Už z diaľky som rozpoznal zvyšky tiel v zelených kombinézach, ktoré nehybne ležali na zemi. Niekoľkí z preživších kričali od hrôzy, iní postávali v zjavnom šoku. Mladý chlapec, tuším Jeremy, kľačal a civel na končatinu, ktorá mu odpadla od ramena. Helmu v panike odhodil, preto sa dalo rozoznať, že má modrú tvár. Jed sa bez milosti plazil jeho cievami. Odvrátil som od neho zrak, aby som nevidel, čo bude nasledovať. Tvár bola vždy najhoršia. Keď sa roztápalo tkanivo na lícach, dalo sa to zniesť. Ale to, čo sa stalo s očami… na to som si nikdy nezvykol.
„Nikto nepohne svalom!“ zakričal som. „A vy!“ prikázal som brigádnikom, ktorí stáli najbližšie k miestu nehody. „Desať krokov dozadu.“
Nepokúsili sa o žiadne blbé vtipy, akože: „Bez svalov? Levitovať nevieme, šéfe.“
Kontajner stál pevne na koľajniciach a bol správne zaistený. Chlapi neurobili chybu, ak som nepočítal nedbanlivé oblečenie. Pri okraji zásobníka sa ligotala priehľadná kôpka kostrniek, ktorá vyzerala ako posekaný ľad. Po chrbte mi prebehol mráz. Nebožtíci, aj bezruký – a teraz už slepý – Jeremy, sa nachádzali pár krokov od nehody. Existovala teda šanca, že pichliače sa neroztrúsili po veľkej ploche. Aj tak som musel postupovať podľa protokolu. Udrel som po veľkom tlačidle na stene. Všetky vchody, až na jednu výnimku, sa okamžite hermeticky uzavreli. Alarm sa rozovučal iba v miestnosti nad nami, kde posedávali členovia tímu Kondor. Tí zasahovali práve v prípade nehôd, ako bola táto. Mali svoj osobitý vstup kdesi nad odvetrávacím systémom.
Ich reakčný čas bol ukážkový. Mal som dojem, že od spustenia poplachu do momentu, keď zlanili dolu, prešlo pár sekúnd. Bleskovo si rozdelili úlohy. Niekoľkí sa obozretne skláňali k mŕtvolám, iní rozložili kevlarový štít okolo kontajnera a spustili skener. Hala sa naplnila fialovým svetlom. Pozorne prezerali dlážku a steny. Medici začali testovať ľudí, na ktorých navonok nebolo badať žiadne znaky otravy. Mne sa venovala Ráchel. Jej oči boli výrazné aj pod matným sklom na priezore.
Bez slova priložila tester k môjmu dýchaciemu filtru. „V norme,“ skonštatovala. „Postavte sa chrbtom k hlavnej bráne.“ Dodržiavala profesionálny odstup.
Pri vchode sa nás zhromaždilo osem. Takže päť chlapov v riti, pomyslel som si. Nebolo to prvýkrát, čo dorazila problematická zásielka. Stačil mi jediný pohľad na nakladačov, aby som pochopil, že už nikdy si nebudú robiť srandu z oblekov. Ak rovno nedajú výpoveď. Zalomcoval mnou hnev.
Požiadal som Ráchel, aby mi poodchýlila bránu.
„Vylúčené. Riziko kontaminácie.“
Vytrhol som kartu spoza jej opasku a priložil ju k zámku. Brána sa pootvorila. Ráchel za mnou niečo zvolala, ale nevenoval som jej pozornosť. Rýchlym krokom som zamieril výťahom, ktorými sa dalo dostať do kancelárskej časti budovy.
Keď som vrazil do riaditeľovej pracovne, šéf sa mykol vo svojom kresle..
"Musíme vyriešiť bordel s faktóriou jedna trinásť šesť!“ vybrechol som.
„Šalieš? Vpadneš sem rovno v skafandri. Chceš ma zabiť?“
„Možno aj hej,“ odvrkol som. „Pridal by si sa k mŕtvym tam dole.“
Jeho tvár prezrádzala zdesenie. Sklopil zrak. „Stalo sa to zas?“
„Okamžite ma vyšleš do jedna trinásť šestky. Chcem vedieť, čo tam dočerta stvárajú. Dodali kontajner s prasklinou. S prasklinou, chápeš? Mohli sme v sklade pokapať všetci!“
Začal nervózne poklepkávať po sklenenej kocke, v ktorej bola zapustená kostrnka. Na plešine mu vyrazili kvapky potu. „Nemôžem ťa tam poslať,“ zašomral. „Nie je to... je to... problematické.“
„Je mi jedno, ako to zariadiš. Sme FarmaKON, najväčší spracovateľ toho pichľavého svinstva na svete, doboha!“
„Nie je to pichľavé svinstvo, Daniel,“ zaprotestoval ticho. „Je to zázrak. Vieš, že farmakon je po grécky jed, ale aj liek?“
„Nerob mi prednášky, doboha! Zariaď, aby som šiel na inšpekciu k tým blbcom. O hodinu vyrážam, rozumieš?“
Pri odchode som tresol dverami. Buď som predák, pod ktorým nezomierajú chlapi, alebo môžem celú firmu okašľať, premýšľal som. Ešte mi robí školenie! Akoby som nevedel, čo je oranióza a že to čokoľvek, čo je v kostrnkách, ju lieči.
Oranióza. Slovo, ktoré desilo jednu celú generáciu ľudí. Priebeh bol vždy rovnaký. Najprv oranžové šmuhy na dlaniach, horúčky a potom… Videl som umierať celé tucty ľudí. Svoju mamu. Brata. Náhodný objav doktora Levina, že niečo v Lumorkoch zabraňuje nákaze, prišlo ako spása. Kostená ihla, ktorých mali emzáci stovky. Kdesi pod kožou na krku... medicínskym kydom som nerozumel. Lumorkovia sa bez váhania stali dobrovoľnými darcami. Po celej krajine boli zriadené odberné faktórie, labáky a sklady, pretože látka v kostrnkách bola… brutálna. Iba doktor Levin a Boh vedeli, ako sa z toho svinstva dá vyrobiť liek.
Ráchel ma čakala pri šatniach. Helmu mala zloženú a držala ju pod pazuchou. „Idem s tebou,“ oznámila mi.
„Ako vieš, že niekam odchádzam?“
„Pokyn som dostala pred pár sekundami. Musel si šéfa dosť rozhodiť.“
Študoval som jej pokojnú tvár. Ani teraz neprejavovala hnev alebo nervozitu.
„Prečo práve ty?“
Pokrčila ramenami. „Bezpečnosť.“
Premýšľal som, či riaditeľ tuší o našom vzťahu. Fľochol som na kameru v rohu pod stropom. Určite nie, inak by ju so mnou neposielal.
„Idem si zbaliť veci.“
---
Vlaková kapsula vyzerala ako vajíčko kolibríka. V porovnaní s odstavenými kontajnerovými prepravníkmi pôsobila drobne a zraniteľne. V skutočnosti to bolo najbezpečnejšie vozidlo korporácie a poskytovalo pohodlné kreslá pre štyroch ľudí.
Ráchel sa usadila naproti mne a ja som ľutoval, že sme tak blízko, a predsa nie intímne. Uniforma ju zbavovala toho, čo som na nej miloval. Nebolo ani stopy po nežných ramenách, prameňoch vlasov, ktoré jej ráno splývali na labutí krk. Odznak so symbolom letiaceho kondora na jej hrudi svietil ako stopka na semafore. Nemala nasadenú helmu, a tak som mohol aspoň očami hltať jej pery.
„Budeš sa chovať slušne?“ opýtala sa nečakane.
„Sme tu služobne, nie?“ Dúfal som, že stopa nádeje v mojom hlase je dobre ukrytá.
Prevrátila očami. „Myslím vo faktórii, somár.“
„Tak to neviem. Jedna trinásť šestka posiela zmätky, nezaistený náklad a ja mám byť džentlmen?“
„Láskavo nekrič, Daniel! Ani na mňa, ani u dodávateľa. Technicky som tvoja nadriadená.“ Bolo to tu. Ten neosobný, vojenský tón. V súkromí ho nikdy nepoužila, bolo to, akoby si ten hlas obliekala spolu s rovnošatou.
Odvrátil som zrak a zahľadel sa na ubiehajúce mesto na horizonte. Modernú architektúru som nemal rád. Napodobňovala tvary vtáčích hniezd a termitíšť a bola ekologická, ja som však miloval prastaré mrakodrapy dvadsiateho storočia. Väčšina z nich sa vyparila spolu s Vojnou. To bolo dávno, ešte pred pristátím Lumorkov.
„Napiješ sa?“
Podávala mi kelímok s vodou, ktorú nabrala z dispenzora pri nohách. Na moment sa stala mojou Ráchel, ktorá si ma chce udobriť. Keď som sa načiahol, vlaková kapsula sebou nečakane mykla. Dlaňou som nechtiac plesol po Ráchelinom chrániči predlaktia. Vravelo sa, že ním neprenikne žiadne ostrie. Ja som zjavne odhalil jeho slabinu a dotkol sa akéhosi spínača, pretože chránič zasyčal a zvliekol sa na zem. Bleskovo ukryla ruku medzi stehná, ale vedela, že som to zbadal. Oranióza. Chvíľu sme mlčali.
„Odkedy to máš?“
„Osem dní,“ odpovedala. „Ale lekári sa zhodli, že nie je neskoro.“ Natrčila predlaktie, akoby chcela podať dôkaz, že to nie je vážne. Oranžová šmuha sa tiahla od žily na zápästí, kľukatila sa a mizla kdesi pod rukávom uniformy.
Snažil som sa ovládať tvárové svalstvo. „Nie je to sranda, mojko. Na liek je poradovník.“
„Som členkou komanda Kondor,“ upokojovala ma. „Komandant faktórie jedna trinásť šesť má pre mňa tabletky.“
„Kedy si mi chcela povedať, prečo ťa šéf poslal so mnou?“
Neodpovedala. Mimovoľne som fľochol na kelímok na zemi. Postrehla to.
„Nie si nakazený, Daniel. Prenáša sa to iba krvou a… veď vieš.“
„Aj tak si mohla povedať. Prdím na to, či ma nakazíš. Aspoň by som vedel, prečo nesexujeme už týždeň.“ Vedel som, že moja výčitka je detinská, ale nemohol som si pomôcť.
„Prepáč,“ hlesla potichu.
Zdvihol som pohár a hodil ho do koša pod okienkom.
„Čiže to tam poznáš? Lebo ja tam idem niekomu rozbiť hubu.“
„Kondori robia pravidelné inšpekcie u všetkých dodávateľov.“
„Je ešte niečo, čo si mi nepovedala?“
Zahryzla si do spodnej pery. „Vravela som ti o svojom zaradení. Naša činnosť podlieha utajeniu.“
„Tak už teraz nie.“ Prekrížil som si ruky na hrudi. „Chcem vedieť, čo tam stvárajú.“
Zadívala sa na stenu, akoby zvažovala, či má odpovedať.
„Daniel, ono… odber kostrniek je zložitejší, ako si myslíš. Na výrobu jedného balenia lieku ich treba dvanásťtisíc. Faktória beží dvadsaťštyri sedem. Chyby sa stávajú.“
V hlave som si urobil prepočty a pocítil som voči Lumorkom hlbokú úctu. Ako sa vyplatilo, že sme im umožnili rozmnožovať sa! Keď som si predstavil, ako na nich ľudia ešte pred tridsiatimi rokmi pindali…
„Hej,“ uznal som. „Aj podo mnou pracujú chumaji. Z oblekov si robia prču. Ale toto bol kontajner s prasklinou, Ráchel. Pozrela si sa do tváre toho chlapca? Toho… Jeremyho?“
Prikývla.
Naklonil som sa k nej a objal ju. Stuhla a zdalo sa, že sa chce odtiahnuť, ale nakoniec sa podvolila a oprela si hlavu o moje rameno.
„Odpusť mi láska. Všetko,“ povedala.
Kým sme dorazili k cieľu, sedeli sme mlčky a držali sa za ruky. Túžil som po nej a predstavoval si, že oranžový fľak sa ako had preplazí na moju pokožku. Bože, daj, aby prežila.
Koľajnice ústili priamo uprostred nádvoria faktórie. Bolo vysádzané kvetmi a obkolesené snehobielymi stavbami. Na jednej svietil nápis VITAJTE V ODBERNOM MIESTE 1-13-6! ĎAKUJEME VÁM, PRIATELIA!
„Ja musím cez karanténny tunel,“ povedala Rachel. „Neurob niečo hlúpe, Daniel. Uvidíme sa v komandantovom kancli.“
Pohladil som ju po vlasoch a zamieril priamo k administratívnej budove. Vchod strážil vysoký muž v uniforme tímu Kondor. Neodpovedal mi na pozdrav, iba pokynul hlavou, vytiahol tester a gestom ma vyzval, aby som si nasadil filter. Priložil prístroj, chvíľu študoval jeho obrazovku a potom odstúpil a otvoril mi dvere.
Strohý a sterilný interiér vstupnej haly na mňa zapôsobil priaznivým dojmom. V duchu sa mi uľavilo. Vyzeralo to, že tu majú poriadok. Takže ide o nejakých somárov na nakladacích rampách, pomyslel som si. To poriešim. Hala bola plná Lumorkov. Usporiadane sa presúvali medzi páskami navádzacích stĺpikov a veselo sa zhovárali v tej svoje hatmatilke. Boli medzi nimi aj mláďatá… vlastne deti, uvedomil som si. Teraz, keď som mal presnejší obraz o tom, čo pre nás robia, vnímal som emzákov inými očami. Ich prikrčené postavy, pripomínajúce prehnutú hrušku s výstupkami, ani ich široké ústa a biele oči už na mňa nepôsobili nesympaticky a hrozivo. Niekoľkí sa ku mne obrátili a priateľsky mi zamávali. Hrče na ich krku boli zrejme zdrojom kostrniek, pretože si na ne ukazovali, keď po jednom pristupovali k príjmovým okienkam. Nádherné dievčatá v slušivých kostýmoch priateľsky overovali dokumenty darcov a púštali ich cez turniket kamsi do útrob budovy, pravdepodobne k operačným sálam.
Pristúpil som k uniformovanému mužovi pri schodisku. Narozdiel od svojho kolegu pred vchodom bol nižší, zavalitejší a jeho tvár zdobil úsmev.
„Dobrý deň,“ povedal som. „Idem za komandantom Szidnerom. Myslím, že ma očakáva.“
„Samozrejme, pán Tieferman!“ Muž vyzeral, akoby ho nič nepotešilo viac, ako môj príchod. „Nasledujte ma.“
Cestou hore schodmi mi ukazoval na mimozemšťanov. „Úžasné bytosti, čo poviete? Majú v sebe viac ľudskosti, ako niektorí naši.“
Musel som súhlasiť.
„Volám sa Krumholz. Viete, som hepy, že tu môžem pracovať. Najväčšia a najefektívnejšia faktória v krajine! Odbery fičia rýchlo a bezbolestne, produkujeme tristotisíc kostrniek denne!“
Zamával mi ukazovákom pred očami, zjavne hrdý, ako keby sám niesol zásluhy za celý proces.
Keby sa Lumorkovia nerozmnožovali tak rýchlo, boli by ste v zadku, pomyslel som si.
„A to jeden Lumork môže darovať iba zopár kostičiek,“ dodal.
Zamierili sme doprava do jednej z chodieb.
„A tu je kancelária komandanta Szidnera,“ ukázal na čalúnený vchod, potľapkal po látke a otvoril dvere. „Až po vás, pán Tieferman.“
Komandant Szidner sedel za stolom z masívu, bradu si opieral o prepletené prsty rúk a hľadel mi do očí. Moja návšteva ho naozaj nezaskočila. Mávol rukou na Krumholtza, ktorý div nezasalutoval a diskrétne odišiel.
„Prosím posaďte sa, pán…“
„Daniel Tieferman,“ predstavil som sa. „Predák skladov FarmaKONU.“
Klepol si po čele na znak toho, že si rozpomenul. „Mám hlavu na čísla a tváre. Mená zabúdam,“ povedal ospravedlňujúco. Oprel sa v kresle. „Vraj ste prišli na inšpekciu mojej faktórie, rozumiem tomu správne? Problém s dodávkou, vravel váš nadriadený.“
„Hej,“ odkašľal som si. „A dosť veľký. Dnes ráno som prišiel o päť chlapov. Traja mŕtvi, dvaja bez končatín,“ povedal som. „Šesť,“ doplnil som, lebo som si spomenul na Izáka. Ak aj neprišiel o ruku, podá výpoveď, premýšľal som.
Szidner naklonil hlavu nabok. „A vy predpokladáte, že zodpovednosť za incident nesieme my. Rozumiem správne?“
Vydržal som jeho studený pohľad. „Pozrite, ja nechcem spochybňovať vašu robotu,“ povedal som. „Prúsery sa stávajú aj u nás. Kontajner mal prasklinu. Okej, chyba sa mohla stať pri preprave. Keby nebolo malé ale. Jedná sa už o tretiu výnimočnú situáciu. Minulý mesiac to boli prilepené kostrnky na povrchu zásobníka. Predtým bol váš kontajner nesprávne zaistený. Žena, ktorá ho otvárala, dostala zásah rovno do ksichtu. Volala sa Ester.“
Konečne sklopil zrak. „To je tragédia. Samozrejme. Nemyslíte si, že nehody patria k našej práci?“
Poobzeral som sa po jeho kancelárii. Ukázal som na zložky s fyzickou zálohou dát, ktoré mal v poličke zarovnané tak, že by sa medzi ne nedal prestrčiť ani vlas. „Preto dodržiavame prísne pravidlá, komandant. Ester mala manžela a tri deti.“
„Ste empatický človek, pán Tieferman.“ Aj melódia jeho hlasu bola chladná a neosobná. „Na predáka skladu.“
Nepovažoval som za potrebné odpovedať.
„Je správne, že chránite svojich ľudí. Poviem vám niečo, čo možno neviete. Aj ja mám totiž malé ale,“ prehovoril. „Viete, koľko kostrniek produkujeme denne, pán Tieferman?“
„Tristo tisíc?“
Usmial sa. „To viete od Krumholza? Povie aj to, čo nevie. Náš denný export číni od dvesto osemdesiat do štyristo šesťdesiat tisíc jednotiek.“
Počkal, či sa mi neusadí na tvári ohromený výraz. Márne.
„Štyristo šesťdesiatosem tisíc po včerajšej smene, aby som bol presný,“ dodal.
„Ešte raz, pán Szidner. Nespochybňujem náročnosť vašej… produkcie. Ale viete zaručiť, že ani jeden z vašich nakladačov nie je blbec?“
Zasmial sa. Znelo to ako trhanie kartónu. „Samozrejme, že sú blbci.“ Náhle zvážnel. „V mojej faktórii patria k najvýkonnejším zamestnancom. Dodržiavajú totiž protokol do bodky.“
Naklonil sa ponad stôl. „Otázka znie, či vy, pán Tieferman, viete dať ruku do ohňa za to, že vaši skladníci postupujú prísne podľa predpisov.“
Vybavil sa mi Izák. To, ako nedbalo mal upevnený oblek. To, ako sa potácal. V mojej vízii mu ruku hltali plamene. Stisol som pery. Boss tiež nemusel povedať komandantovi každý detail, pomyslel som si.
„Tak vidíte,“ riekol Szidner a postavil sa. „Najideálnejšie bude, ak necháme prekáračiek.“
Z poličky vytiahol čudný notes a položil ho predo mňa. Bol v ňom verný nákres mimozemšťana.
„Koľko toho viete o Lumorkoch?“ opýtal sa.
„Uzavreté komunity. Zberači odpadu a také niečo. Množia sa rýchlo, ale žijú iba pár rokov.“
Prikývol. „Fascinujúce bytosti. Doteraz nevieme, odkiaľ sa nabrali, hoci je množstvo hypotéz. Prečo sme sa ich báli, čo myslíte?“
Nepáčil sa mi spôsob, akým ovládal rozhovor.
„Pozrite, Szidner… ak chcete na mňa vybaliť kecy o tom, že sem zaniesli oraniózu práve oni, alebo že sa živia aj mŕtvolami, hovno ma to zaujíma.“
Urážku zniesol dosť dobre. Pevný chlap, ocenil som ho v duchu.
„Ako viete, že nie sú pôvodcami oraniózy?“ Kútiky úst mal roztiahnuté, ale jeho oči ostali studené.
„Neviem. Základ je, že tie ich pichliače ju liečia. A ja mám na starosti prekládku tovaru a zasielanie do labákov. Nie som tu, aby som odpovedal na otázky. Chcem vidieť debilov, čo nakladajú kostrnky a nakresliť im omaľovánky, z ktorých pochopia, ako sa zaisťuje prepravník!“
Môj hlas prechádzal od tichého bručania do kriku. Vedel som, že strácam tvár, ale bolo mi to jedno.
Komandant ani teraz neprejavil žiadnu emóciu.
„Prezrite si nákres, pán Tieferman,“ prikázal mi. „Prosím,“ dodal, keď videl môj výraz.
Uchopil som notes a prebehol očami skicu. Nebolo na nej nič, čo by som nepoznal. Ohnutá hruška, riedke pačesy na chrbáte, ktoré pripomínali hrivu. Hrbolce okolo krku. Rozďavené ústa plné drobných, ostrých zubov.
„Sú to fešáci. A čo má byť?“
„Mohla by vás zaujímať ich pokožka,“ odvetil. „Je polopriehľadná.“
„A?“
„Viete, že je pružná, ale rovnako krehká, ako tá naša?“
Jeho hra ma znervózňovala. „Vybaľte to, komandant. Kam mierite?“
„Nemyslíte si, že kostrnka by im ľahko prepichla kožu?“
Tentoraz neočakával odpoveď. „Ako keby ju mohli mať v tých výstupkoch na krku! Veď by sa ledva mohli pohnúť, chúďatká.“
Prekvapilo ma, že použil zdrobnelinu.
„Tak ju majú v riti, čo má byť? Kontajnery…“
Prerušil ma mávnutím ruky. „Váš zmysel pre detaily anatómie je obdivuhodný,“ pochválil ma. „Je to tak, naozaj majú kostrnku v tele. Je to síce vyššie… súčasť tráviaceho traktu.“
„KostrnkY,“ opravil som ho.
Opäť ten odporný, studený úsmev.
Zhlboka som sa nadýchol. „Tak po prvé, Szidner… povedali ste, že majú kostrnku dakde v hltane a po druhé, každý vie, že ich je viac a odoberá sa z hrbolcov. Tušíte vôbec, čo splietate?“
„Kto je to ten každý?“
„Prosím?“
„Tvrdíte, že každý vie, odkiaľ sa odoberajú kostrnky…“
Môj mozog musel zachytiť niečo, čo si nenašlo cestu k vedomiu, pretože mi po chrbte prebehol mráz. Ešte raz som fľochol na nákres v notese.
„Prešiel som základným školením,“ povedal som. „Každý… aj Lumorkovia vedia, že im odoberáme kostrnky spod kože.“
„Medzi vedieť a myslieť si je rozdiel, pán Tieferman. Čo ak by, čisto hypoteticky, mali iba informáciu, že potrebujeme kúsoček ich tkaniva? Veď sa za tridsať rokov nenaučili našu reč.“
Nechal svoje slová visieť vo vzduchu.
„Ste predák, teda nie hlupák,“ pokračoval. „Kladiem vám otázky, ale vy už predsa máte odpovede. Všetko to tušíte. Sedeli ste na školení, ale čmárali si na lavicu. Vysvetľovali vám o kostičke pod výstupkom, a to boli pre vás kecy, ak správne tipujem. Zamerali ste sa na kontajner, protokol, bezpečnosť a životy svojich ľudí. Logicky. Ale keď kráčate okolo Lumorkov do roboty, nedívate sa na nich. Sú všade naokolo. Ale tu…“
Náhle sa ku mne naklonil a poklepal mi ukazovákom po čele.
„Tu, kdesi pod šedou kôrou, to vo vás bzučí. Iba to potláčate. To je ľudsky prirodzené.“
Uchopil som ho za zápästie.
„Ešte raz sa ma dotkni!“ vyzval som ho. „Prosím.“
Poľahky sa vykrútil zo zovretia, vytiahol vreckovku a poutieral si ruku.
„Nie som tvoj vojak, Szidner! Tvoje maniere budú mať dohru.“
Sucho zakašľal. Pochopil som, že to mal byť smiech. „O tom pochybujem.“
Predstavil som si prepravník plný kostrniek. Sto tisíc v jednom… Potom sa mi pred očami mihli emzáci s deťmi, ktoré mi mávajú, čakajúc v rade.
„Tak dobre, komandant. Jeden Lumork, jedna kostrnka. Odber je zložitejší, propaganda dôležitá, aby sa nebáli darcovstva. Hovorím, máte to náročné. To ale neospravedlňuje…“
Pokrútil hlavou. Pripomínal netrpezlivého učiteľa.
„Kognitívna disonancia,“ povedal. „Naša jediná evolučná výhoda. Vieme si zakázať zjavné pravdy, inak by sme zošaleli. Neverili by ste, koľko chlapov si v tu vytrpelo úzkosti a depresie. Až kým som nezaviedol ten správny proces odberu a nakladania. Presnejšie povedané, nie je dôležité, ako sa získavajú a balia kostrnky, ale kto je tým poverený.“
Vyskočil som tak prudko, že stolička odletela do rohu miestnosti. Odrazu som si uvedomil, že keď sme sa s Ráchel blížili k jedna trinásť šestke, vôbec som nevenoval pozornosť komínom za bielymi budovami. „Ty…“
Dvere na miestnosti sa rozrazili. Za každé rameno ma uchopila dlaň. Ktosi prisunul stoličku a posadil ma. Mohol som vstať, ale moje telo zachvátil akýsi kŕč. Komandant Szidner sa oprel o stôl. Poobzeral som sa. Po stranách stáli dvaja Kondori. Dozorca spred brány a Krumholz. Tretí človek ma obišiel a postavil predo mňa. Bol navlečený v bielom skafandri.
„Kostrnky zachránia mňa a tisíce ďaľších, Daniel.“
„Ráchel?“ Cítil som, ako sa mi obracia žalúdok. „Láska… ale to v pichliačoch sa musí dať nejako vyrobiť… prečo by sme…“
„Nedokážeme látku syntetizovať,“ odpovedal Szidner namiesto nej. „Zatiaľ. Pracujeme na klonovaní tkaniva, budeme kostrnky pestovať. Chce to čas. Dovtedy… musíme vykonávať túto ťažkú povinnosť. Byť pri tom a zároveň zostať slušný, to nás urobilo tvrdými. Lumorkovia, aj vaša brigádnička Ester a my všetci. Prinášame obete… My nie sme tí zlí. Konáme nevyhnutné.“
Ráchel sa naklonila ku mne. V obrovskom skafandri vyzerala ako larva chrústa. Nebyť jej nežného hlasu, zahnal by som sa po nej.
„Daniel, prosím…“ povedala. „Podpíš protokol o utajení. Chcem žiť a milovať. Teba.“
Krumholz predo mňa natrčil dokument a podal mi pero. Nevnímal som písmená, iba hrot, ktorý vibroval nad kolónkou pre podpis.
Zodvihol som zrak a zaostril na komandanta Szidnera. „Z čoho je vyrobený váš notes?“ zašepkal som.
Prvýkrát sklopil zrak.
Ráchel ma pohladila rukavicou po tvári.
Pero sa stále chvelo v mojej dlani.
