Jazyk
Henrich starostlivo rozotieral olej po meči. Láskyplne hladil každý škrabanec, každú priehlbinu v oceli. Zbraň bola záznamom jeho dlhej kariéry. Na zaokrúhlenej špičke bol vyrazený latinský nápis. Čosi o smrti a pominuteľnosti… vyzeralo to vznešene. Ostrie bolo aj po rokoch takmer bez kazu. Poctivý výrobok určený pre výkon poctivej živnosti.
Mesto žilo krvavými udalosťami. Pred piatimi dňami sa muselo zmieriť s porážkou svojej vzbury voči katolíckej vrchnosti. Cisárska jazda prerazila nizozemské tercie a pod južnými múrmi zmasakrovala moravskú pechotu. Rabovanie zo strany víťazov netrvalo dlho, nepriatelia prevzali radnicu už deň po bitke.
Henrich sa do rebélie nezapojil, celú búrku prečkal doma. Brúsil nástroje a precvičoval švih mečom. Vedel, že nech vojna dopadne akokoľvek, čoskoro bude niektorá zo strán potrebovať jeho služby. Preto ho neprekvapilo, keď sa k nemu dostavil vyslanec mestskej rady.
„Dobrý deň, pán Maher!“ pozdravil úradník zdvorilo. „Moje meno je Jutrovuj zo Sopotu.“
Henrich dôstojne kývol hlavou a vyzval Jutrovuja, aby sa posadil. Ten si prisunul stoličku,
a keď starostlivo preskúmal červenohnedé škvrny, rozhodol sa ignorovať ponuku,. Spod kabáta vytiahol zapečatený zvitok.
„Určite poznáte účel mojej návštevy,“ povedal. „Jeho milosť cisársky richtár pán Werenberg si objednáva vaše služby. Pripája úctivú prosbu, pretože k vám prechováva rešpekt.“
Pozor, medové reči! pomyslel si Henrich. Chcú šetriť na nákladoch! „Hej. Mám dobrú povesť,“ odvetil. „Dobré mená čaká mastná odmena.“ V duchu sám seba obdivoval za vtipnú slovnú hračku.
Očakával, že sa pisár začne vykrúcať. Ten ale odopol od opaska kožený mešec a položil ho pred kata, akoby to bola svätá relikvia. „Toto je symbol veľkorysosti mestskej rady,“ povedal. Jeho tvár zdobil hrdý výraz. „Váš preddavok bude vo výške stoosemdesiat kôp meissenských a po vykonaní exekúcie budú doplatené všetky výdavky a odmeny.“
Henrich takmer vykríkol prekvapením, ale ovládol sa. Stoosemdesiat kôp len ako záloha? počítal v duchu. To je… vyše desaťtisíc grošov! Tak to bude nejaká extra prácička!
Zdanlivo ľahostajne sa načiahol po listine a prelomil pečať. Odrobinky vosku mu popadali do lona. Rozvinul list papiera a prebehol zrakom po úhľadnom písme. Objednávka popráv bola napísaná s bavorským zmyslom pre stručnosť. To sa mu páčilo. Čím nižšie kĺzal jeho pohľad po riadkoch, tým vyššie stúpalo jeho obočie.
„Dvadsaťdva hláv?“ zdvihol zrak k Jutrovujovi, akoby sa chcel uistiť, že nie je terčom žartu. Úradník mal na tvári kamenný výraz. Mierne sa uklonil na znak uistenia.
Henrich pokračoval v čítaní. „Tri odvisnutia… štrnásť rúk za krivú prísahu… jedno štvrtenie…“ Priblížil tvár k listine, akoby zle videl. „Jazyk?“
„Áno pane. Novinka z Itálie. Trest za urážku cisárskeho majestátu.“
„Zvláštne. Počul som, že Sasi pribíjajú jazyk o stĺp. Ale vyrezanie? Hm… zaujímavá výzva.“
Vyslanec pokrčil ramenami.
Henrich sa veselo postavil, oprel meč o stenu a potriasol mu rukou. „Povedzte cisárskej milosti, že beriem! Teda… že si vážim dôveru a také tie pindy. Veď vy už viete.“
Úradníkov výraz sa nezmenil. Nič neodvetil, iba sa upäto obrátil na odchod.
Majster kat sa pustil do príprav, len čo sa za poslom zavreli dvere. Z krbu vytiahol uhlík a na dosku stola začal čmárať predbežné úlohy a výpočty. Čierne súkno, určite aspoň štyridsať postav…, konopné lano… dva-tri sekáčiky, štyri meče… to každopádne. Čeľadníci na upratovanie, pridŕžanie… nesmú to byť hlupáci, poprava musí prebehnúť dôstojne. Ich odmena bude veľkorysá, takých… dvadsaťpäť kôp. Ľudí treba zaplatiť, inak všetko odfláknu.
Najradšej by tancoval od radosti nad krásnym zadaním. Vedel, že toto divadlo na oslavu cisárskej moci z neho urobí legendu. „Táto robota a váľam sa do konca života!“ zarýmoval natešene.
Potom zakričal: „Jozef!“
Do miestnosti vbehol bosý mládenec. „Majstre?“
„Poď ku mne a vyplaz jazyk!“
Chlapec zmätene zamrkal.
„No poď! Nič sa neboj!“
Jozef poslušne prikročil a váhavo vystrčil špičku jazyka. Henrich ho uchopil palcom a ukazovákom a pokúsil sa zatiahnuť, ale vlhký orgán poľahky vykĺzol. Chlapec vystrašene odskočil.
„Myslel som si,“ zamrmlal si Henrich popod nos. „Predstav si, budeme vyrezávať jazyk.“
Mladík nervózne zaťahal za rukávy svojej košele. „Mne?“
„Nie, ty griňavec. Jeden lotor pyskoval na cisára. A za to je odšmiknutie jazyka.“
„Naozaj?“
Majster kat mávol rukou. „To vie každý. Len som ešte…“ Obzrel sa po dielni. „Vyskúšam ťa! Vieš, ako sa dá pridržať jazyk, aby sa dal odfiknúť?“
Chlapec prebehol pohľadom nástroje. „Hákom?“
Henrich sa na neho zamyslene zahľadel. „Si bystrý…hm… ale nie. Trocha viac zatiahnem a urobím trestancovi hadí pysk.“
„Kliešte?“ navrhol Jozef.
Henrichova tvár sa rozžiarila. „Výborne!“ Vzápätí sa opäť zamračil. „Ale čo keď sa mäso precvikne?“
Mládenec iba pokrčil ramenami.
„Vidíš! Ešte sa máš čo učiť!“ vyhŕkol kat. Vyzeral, akoby ho osvietila náhla inšpirácia. „Konce kliešťov sa zahnú, ty opar! Radšej bež za majstrom Ruprichtom a odkáž mu, že mesto bude potrebovať špeciálne lešenie za mimoriadnu cenu,“ dodal. „Popros ho, nech sa u mňa zastaví hneď, ako bude môcť!“
„Áno, majstre!“ Chlapec s viditeľnou úľavou vybehol z miestnosti.
Henrich sa posadil a začal podrobnejšie študovať objednávku. Znenazdajky, kútikom oka, postrehol tieň, ktorý sa mihol vo svetle. Staré žoldnierske reflexy sa prebrali k životu. Bleskovo vytiahol krátku dýku a priskočil k stene. Cez mrežovaný otvor zahliadol okraj plášťa. Ktosi sa ukrýval v tieni.
„Čo chceš?“ vykríkol.
„Nie som tu s nečistým úmyslom,“ odpovedal ženský hlas. „Ale s úpenlivou prosbou.“
Nežnosť hlasu neotupila jeho ostražitosť. Veď boli nebezpečné a neisté časy! „Keď chceš zachrániť nejakého trestanca, hovorím ti vopred, že nemáš toľko grošov,“ povedal pridusene. „Radšej odpáľ!“
Cudzinka sa odmlčala, akoby nad čímsi premýšľala. „Veď hej,“ priznala. „Naozaj orodujem za strýka. Jaceka zo Žlutic.“
Henrich zalovil v pamäti. „Aha! To vyrezanie jazyka!“ zašomral a dodal: „Nemal papuľovať vrchnosti! Poplač si pred mestskou radou, ja urobím svoju robotu.“
„Si moja jediná nádej,“ odvetila tajomná žena plačlivo. „Strýko je posledný, kto mi ostal. Bratov rozmliaždili kopytá valónskej jazdy,“ fňukala. „Ide iba o kus mäsa v ústach! Nedá sa predstierať potrestanie?“
„Toto bude cisárska zábavka, ty ľapduľa!“ rozhorčil sa. „Za podvod by ma zavesili na radničnú vežu. Po kúskoch! Prac sa, lebo pribudneš na zoznam!“
Žena vykročila z úkrytu a zložila si kapucňu. Bolo to krásne dievča, až sa Henrichovi zatajil dych. „Zaplatím najvyššiu cenu,“ povedalo. „Máš v rukách môj život, a vložím ti do dlaní aj všetko ostatné.“
Katov zrak skĺzol od vlhkých hnedých očí k štavnato vyplnenému dekoltu. Náhle ho naplnila kresťanská túžba pomôcť bezradnej bytosti. Praktický rozum, zvyknutý vyjednávať, však rýchlo prebral kontrolu. „Dobre vieš, že cena by bola oveľa vyššia, ako krátka rozkoš,“ povedal priškrtene.
Pery dievčaťa sa viditeľne triasli. Zdalo sa, že sa odhodláva vysloviť niečo strašné. Napokon zašepkalo: „To chceš francúzske a grécke potešenia?“ Žena mala sklopené oči a jej tvár vyzerala, ako by bola obliata vriacou vodou.
Henrich na moment vysunul špičku jazyka. „To nie!“ odvetil nepresvedčivo. „Som kresťan, ty bosorka! Možno časom…“ Chvíľu horúčkovito uvažoval, a vzápätí sa mu rozžiarila tvár. „Pojmem ťa za ženu!“ povedal. „Taká bude cena.“
Žena vytreštila oči. Kat vedel, že od nej chce priveľa. Neváhala však pridlho a hoci sa jej triasli prsty, ktoré zodvihla na znak prísahy, povedala: „Vezmem si ťa! Možno je to osud, lebo sa volám Katarína.“
Musí jej na strýkovi fakt záležať, pomyslel si Henrich. Zaplavil ho pocit blaha a nohavice v rozkroku sa napli ešte viac.
„Tak sme dohodnutí!“ povedal. Prísahu katovi neporušíš, dodal v mysli. Až tak šialená nie si. „Po popravách prídeš a bude obrad! A teraz už zmizni, ešte ťa tu niekto zbadá plaziť sa v tieni!“
„A čo strýkov jazyk?“
„O to sa ty nestaraj! Myslíš, že som dajaký učeň? Že neovládam remeslo?“
Dievča mu chvíľu uprene civelo do očí, hľadalo náznak ľsti.
„Ver mi! Máš inú možnosť?“ opýtal sa.
Až vtedy si zakryla hlavu a mlčky odišla. Henrich zasunul dýku za opasok, radostne pošúchal dlaňami a posadil sa za stôl.
Tento deň už nemôže byť lepší! tešil sa v duchu. Vzápätí sa zháčil. „Ako, do riti, zahrám vyrezanie jazyka?“ zašomral nahlas.
—-
Pot ho štípal v očiach, ale viac ho trápila bolesť v zápästiach. Už tri hodiny stínal hlavy, a oddychovať mohol, iba keď čeľadníci odnášali telá a sudca čítal rozsudok. Cítil hrdosť, každý krk presekol s milosrdnou presnosťou a vyslúžil si obdivné vzdychy davu. Dokonca sa mu podarilo divákov aj rozveseliť, lebo hlava jedného úbožiaka doskackala k nohám poroty, ako nafúknutý mechúr.
„Prázdna hlava skáče ako krava!“ vykríkol ktosi a ľudia plakali od smiechu.
Napriek tomu bol rád, že prichádzajú na rad ľahšie tresty. Pohľadom prebehol starostlivo pripravené slučky, sekáčiky a kladivá. Dnes budem spať ako novorodenec, pomyslel si.
Na pódium viedli ďaľšieho odsúdeného.
„Jacek zo Žlutic!“ zvolal richtár Werenberg a dav pohŕdavo zabučal. „Za urážanie cisárskej Milosti jedovatým slovom bude tomuto vyrezaný jazyk!“
Henrichovi prebehli po tele zimomriavky. Tak je to tu!, pomyslel si. Náhle si uvedomil riziko plánu, ktorý v noci vyhútal. Vedel, že ľudia hlcú očami každý jeho pohyb. Keď ten somár neudrží zovreté zuby počas rezania...
Venoval Jacekovi prísny pohľad. Iba oni dvaja vedeli, čo si pred trestom vložil do úst. Kat mu to nadránom osobne prepašoval do cely a dal mu potrebné pokyny. Henrichovi sa zdalo, že trestanec má žalúdok na vode. Hodí šabľu a mám po svadbe, premýšľal. Odsúdenec mal orosené čelo a tvár celú zelenú, ale držal sa statočne. Jeho oči vraveli: Zvládnem to! Zubami udržím ten prasací jazyk, kým ho vytiahneš a prerežeš!
„Chceš povedať niečo na svoju obranu?“ opýtal sa richtár.
Kat a Jacek na seba vyľakane fľochli. Zaskočilo ich to. Napokon Jacek iba pomaly zavrtel hlavou. Henrich si všimol, že z kútika úst mu uniká kúsok krvi a líca sa mu nadúvajú, ako premáha nevoľnosť.
„Pozrite! Teraz drží hubu!“ smial sa Wernberg. „Mal si byť ticho, keď si prznil meno cisára! Majster kat, konaj svoju povinnosť!“
Jacek si s úľavou kľakol pred popravcu. Ten mu nebadateľne naznačil, nech ostane pokojný. Nemusel. Obaja vedeli, že ich životy sú v stávke. Učeň obradne podal Henrichovi upravené kliešte a ostrý nôž. Jacek začal opatrne vysúvať špičku falošného jazyka.
„Počkať!“ skríkol odrazu ktorýsi zo sudcov. Kat aj odsúdený sa strhli a obrátili pohľad k porote. Videli, že richtár sa o čomsi dohovára s ostatnými, pričom si ukazovali rôzne listiny.
Werenberg sa postavil, odkašľal si a povedal: „Cisár dal vo svojej milosti v poslednej chvíli doručiť príkaz na zmiernenie trestu!“
Všetko stíchlo v napätom očakávaní. Milosť? premýšľal Henrich. Žeby bičovanie?
„Rúhač nebude zbavený jazyka, iba sa mu odtne ruka, aby mohol vyslovovať pokánie!“
Jacek sa začal kymácať v mdlobách. V dave sa čosi pohlo. Dopredu, priamo pod pódium, sa pretlačilo krásne dievča. Dlaňami malo zakryté ústa a na tvári vydesený výraz, ktorým zúfalo, prosebne hypnotizovalo Henricha. Otočil sa k žene, prezrel si ju od hlavy po päty a po chvíli smutne pokrčil ramenami. Potom kývol na čeľadníkov. Tí pridržali takmer nevedomého Jaceka a prisunuli drevený klát. Ktorýsi z nich vzal Henrichovi kliešte a nôž a podal mu sekáčik s kladivom.
O tom, čo nasledovalo, sa kroniky zmieňujú takto:
…A vtedy sa námestie stalo svedkom Božieho trestu, lebo keď Jacekovi zo Žlutic položili krivoprísažnú ruku na drevo, jeho jazyk sám od seba vypadol z rúhavých úst.
