Vasja sa bál pohnúť, alebo otvoriť oči. Odďaľoval plné precitnutie. Bol iba on, hvizd v ušiach a pálivý chlad. Desiatnik Vasilij Kücugür, opakoval si v duchu pre prípad, že by bol v zajatí. Päť deväť štyri päť… sedem alebo osem? Nedokázal sa sústrediť. Namiesto mozgu mu v hlave pulzoval suchý kaktus.
„Vasja?“ oslovil ho ktosi pridusene.
Odchýlil viečka. Sukulent, uväznený za čelom, sa vrhol za bielym svetlom. Desiatnik zastonal a zavrel oči. Začul slabé zaškrípanie, akoby sa niekto prevaľoval na pružinovom matraci.
„Vaseňka! Ja som to!“ prehovoril známy hlas.
Desiatnik nasilu rozlepil pery. „Slobodník Bačman? Bralo?“
„Tak je! Znova sme bok po boku, kamarát!“
Vasja si dokázal hromotĺka predstaviť aj naslepo. Neraz spolu držali nočnú hliadku, stáli po plecia v úzkej jame, natlačení jeden na druhého, obkolesení mrazom. Guľatá, detská tvár na masívnom tele. Žiadne obočie, iba tenký prameň vlasov, ktorý vyrastal navrchu hlavy a splýval na čelo. Jazva, tiahnuca sa od špičky nosa až po podbradok. On a Bralo boli rovesníkmi, v zákopoch nedávno oslávili pätnáste narodeniny.
„Napi sa, desiatnik!“ povedal Bralo a Vasja ucítil, ako mu do úst vniká slamka. Ohmatal ju suchým jazykom, zovrel zubami a párkrát potiahol. Rozoznal chuť poctivo páleného kefíru. Zázračný chlast! Žalúdok zaplavil oheň a kaktus v hlave zhorel na popol.
Konečne mohol otvoriť oči. Bol v nemocničnej izbe. Kachličky na stenách pokrýval špinavožltý povlak. Ležal na hrdzavejúcej posteli a obe zápästia mal napojené na priesvitné hadičky. Tučný slobodník Bralo sa podopieral lakťom o svoje lôžko a odlesk studeného svetla na jeho plešine tlmil iba nános špiny a zaschnutej krvi.
„Zajali nás?“ opýtal sa ho Vasja.
Bralo sa zasmial. „Naopak! Boli sme vyžrebovaní! Zachránia nám zadky.“
„Nežrebuje sa, ty durak! To sú reči! Vyliečia všetkých.“
Hromotĺk neodpovedal, vysunul kovový šuplík na stolíku vedľa postele a víťazoslávne vylovil podlhovastý kupón. „Na!“ podával ho Vasjovi. „Sám pozri! Keď sa oplatí dakoho operovať, tak sa losuje. Veď si tiež o tom počul.“ Úsmev slobodníka sa rozšíril. Grimasa mu nahnala červeň do jazvy. Vyzeralo to, akoby sa uškŕňal krížom krážom cez celú tvár. Vasilij ľavou rukou uchopil žreb a zaostril zrak.
„GRATULÁCIA, VOJAK… 59457023…! SI SPASENÝ!“ stálo na papieri.
Neveriacky sa zahľadel na kamaráta. „Aj ty máš taký los?“
„Veď ti hovorím! To o lotérii neboli drísty!“
Na hádku mu chýbala energia. „Necítim si nohu, Bralo.“
Slobodník namiesto odpovede nadvihol zaprášenú pokrývku. Čiernu ranu na stehne mal stiahnutú franforcami špinavého obväzu. „Zasrané črepiny!“ povedal. „Aj tebe sa nejaká ušla, Vaseňka, keď zaútočil ten dron! Ležali sme vedľa zákopu celú noc a mrzli, kým nás Supi nenaložili do sanitky. Len para nám išla z huby. Boli sme ako ten buzik s Winsletkou v Titaniku!“
Vasja si nedokázal na nič spomenúť. Vedel iba, že viedli pozemný útok v smere na Smolandsstenar a Halmstad. A potom bol červený sneh. „Odkiaľ ty poznáš film spred dvesto rokov? Šak si nekulúrne hovädo!“
Bralo sa od srdca zasmial. „To som!“ odvetil hrdo. „Ale Winsletku by som… sledoval furt! Okrem toho, čo myslíš že sa dá pozerať na základni?“
Má pravdu, pomyslel si Vasja. Aj tak sa filmy netočia… určite od roku dvetisíc sedemdesiatpäť. Od bomby. „Ti to tam hnije, Bralo,“ povedal.
Hromotĺk sa na moment zatváril prekvapene, ale potom mu zrak skĺzol k poraneniu. Smutne prikývol a znova spustil deku. „To je ešte nič. Na svoje nohy ani nepozeraj, Vaseňka! Obaja to máme podobné. Falus terma, hovoril doktor.“
Vasjovi prebehli telom zimomriavky. „Sfaceloderma,“ opravil kamaráta. „Mŕtve mäso,“ dodal, keď videl Bačmanov prázdny výraz.
Bralo sa rozžiaril. „No hej! Ale sme v nemocnici a to znamená, že sa to dá spraviť!“
Hovno sa dá, pomyslel si Vasja, ale nepovedal to nahlas.
Lietacie dvere napravo sa otvorili a do izby vošla zhrbená postava v bielom plášti. Bol to chlap s riedkymi striebornými pačesmi, začervenanou pokožkou od ožiarenia a sieťou vrások na tvári. Starec. Určite už mal po štyridsiatke. Zastal v strede miestnosti a zahľadel sa kamsi na linoleum medzi posteľami.
„Som doktor Dmitrij Sirko,“ predstavil sa. Jeho hlas znel ľahostajne, akoby vety odriekal po stýkrát. „Ste v nemocnici Stepana Timofejeviča v meste Grabovodoy.“
Vasja sa zamyslene zamračil. „Hádam Jönköping, či?“
„Teraz je to Grabovodoy. Už naveky patrí Veľkej vlasti,“ odvetil lekár bez emócie. „Ale k veci. Máte šťastie. Podstúpite operáciu.“
„Vidíš? vyhŕkol Bralo. „Vravel som…“ Prerušilo ho kovové zaškrípanie.
Vojaci zodvihli zrak ku stropu, v ktorom sa odchýlila škára. Vzduchom zavíril prach omietky. Z otvoru sa lenivo začal zosúvať televízor, upevnený na hrubej reťazi.
Qéledka! pomyslel si Vasja prekvapene. Tá má najmenej päťdesiat rokov!
Prístroj, zohyzdený jemnými prasklinami, sa zastavil dva metre nad podlahou. Matné lesklé linoleum, posiate dierami, odrážalo jeho zvlnenú podobu. Obrazovka sa rozžiarila a zjavila sa na nej mierne opuchnutá tvár muža, ktorú zdobili tenké fúziky po stranách úst. Mal starostlivo začesané čierne vlasy a masívne čelo. Zdalo sa, že iba husté obočie a zošikmené, večne privreté oči bránia tomu, aby sa zrútilo pod vlastnou váhou. Ustupujúcu bradu ukrýval vysoký biely golier. Chlap mal na pleciach krvavo-červené epolety, posiate hviezdami.
Pravice vojakov vyleteli k čelu. „Slúžim vlasti!“ zvolali takmer súčasne. Okamžite spoznali Bohom vyvoleného panovníka Semiona Veľkého. To on pozdvihol domovinu k zašlej sláve a pripojil k ríši nekonečné územia. Vasja nevedel, či sa trasie od zimy, alebo posvätného vytrženia.
Cár si vojakov dlho premeriaval prísnym otcovským pohľadom. Obraz sa občas pokrivil a rozostril, akoby bežal v opakujúcej sa slučke. „Gratulujem, bohatieri!“ povedal napokon. „Iba ty… 80649211… a ty…59457023… ste Pánom milovaní.“ Vyslovené číslovky boli zjavne umelo vsunuté do diktárovho preslovu. Cár sa nadýchol sa a zarecitoval:
Pán zasial dobrej trávy semená
Kozáckych koní nasýtili tisíce
Kavyľa krásneho stebiel je nespočet
Však nejeden byľ postihla premena
Na kúkoľ nehodný
Ten ukryl sa v hrive stepi úrodnej
Obraz zašumel, panovník opäť takmer znehybnel. Bojovníci sa báli odtrhnúť zrak od vládcových očí. Dobre poznali podobenstvo o nepriateľoch vlasti, veď sa čítalo pri nejednom súdnom procese. Nerozumeli, prečo im ho gosudar predniesol.
Doktor Sirko si odkašľal. „Takže… Obaja máte rozsiahle poranenie dolných končatín.“ Zadíval sa do tenkého šanónu. „Slobodník Bačman Jurievič na stehnách a desiatnik Vasilij Kücugür od kolien dolu. Jediná možnosť je amputovať mŕtve tkanivo a implantovať zdravé.“
Vojaci si vymenili pohľady. Na Bralovom čele sa objavili kvapky potu, ale povzbudivo sa usmial.
„Pán si vybral vás dvoch,“ dodal lekár po krátkej pauze, „lebo nohy jedného zachránia hnáty tomu druhému.“
„Ako to, že jeden druhému?“ Vasilij ničomu nerozumel. Pozorne sa díval doktorovi do tváre, ale nevidel v nej ani náznak žartovania. „Dáte nás dokopy oboch, nie?“
Namiesto starca znovu zarecitoval cár:
I rozhodol sa Rozsievač
Nevytrhne kúkoľ, s ním aby zdravé steblá nezničil
Zhynie burina a užitočnou sa stane
Lebo podoprie a vystrie zlomený kavyľ
Doktor Sirko, ako v akomsi kúzelníckom predstavení, vytiahol z vrecka plášťa dve steblá trávy. Ich konce držal ukryté v dlani. Bola to veľká vzácnosť, lebo zvyšky fauny sa dali nájsť už iba na ďalekom severe. Podišiel k posteliam a vystrel ruku. „Božský los rozhodne, kto bude darca, a kto príjemca,“ oznámil chladne. Flochoľ pohľadom k televízoru. „Ehm… Roztriedi burinu od kavyľa“
„Drbe vám?“ zvolal Bralo, nedbajúc na zamračenú tvár na obrazovke. Díval sa na lekára, akoby to bol drak Gorynič.
„Losujte! Lebo ja si tak želám,“ oznámil panovník.
Bojovníci razom stuhli. Vedeli, že cárovo slovo je zákonom neba i zeme. Obaja sa váhavo načiahli k tráve v lekárovej ruke. Bralo džentlmentsky naznačil Vasilijovi, aby potiahol ako prvý. Ruka sa mu triasla. Vasja uchopil jedno zo stebiel a vytiahol ho. Po ňom aj jeho druh. Bralova byľka bola o poznanie kratšia.
Doktor si mechanickým pohybom poutieral dlaň do špinavého plášťa. „Igor!“ zakričal.
Lietačky rozrazil chudý, sotva desaťročný chlapec, opásaný koženou zásterou. Zaschnuté, aj čerstvé striekance krvi na zástere pripomínali maľbu stepi od majstra Šiškina. Spolu s lekárom pristúpili k Bralovej posteli, asistent nohou odblokoval brzdiaci mechanizmus. Odtlačili Bralovo lôžko k lietačkám a prudko ich rozrazili.
„Budem zachránený?“ počul Vasja slabnúci kamarátov hlas.
Tvár imperátora v telke hyzdil povzbudzujúci úškrn. Očami sa vpíjal do desiatnika.
„Našiel sa kúkoľ nehodný,“ povedal car i gosudar. „Spasiteľ ti dáva šancu zachrániť kozácku česť. Gratulujem!“
„Bralko bohatier nie je burina,“ zašepkal Vasja a začudoval sa vlastnej odvahe.
Z veďľajšej miestnosti zaznel dlhý výkrik. Naplnil priestor ako jedovatý pach. Smrdel hrôzou a bolesťou. Anestézy dávno niet, pomyslel si Vasilij smutne.
„Zdravé mäso tvojho druha ťa vylieči,“ pokračoval panovník ľahostajne.
Až vtedy si chlapec naplno uvedomil, že sa díva na nahrávku. Koľko vojakov si vypočulo tieto kecy? Veď vojna už trvá večne, uvažoval a vedel, že sa rúha. Naplnilo ho poznanie. „Hovno je, a nie kozácka česť! A celá lotéria je klamstvo!“ vykríkol zúfalo. „A básničky si vieš kam strč! Všetko sú to bájky!“
Obrazovka sa náhle ponorila do tmy. Zdalo sa, že zmizla celá miestnosť, ba aj svet. Linoleum, to bola studená vodná plocha a nad ňou číhal čierny hranatý mesiac. Vasja sedel na hrdzavej bárke, uväznený, odetý do bolesti. Nemal sĺz, ktoré by ju odplavili a stiekli do nekonečnej vody naokolo. Jazera, ktoré plačom naplnili státisíce chlapcov pred ním.
Odovzdane klesol na posteľ.
