To tak nejako podnecuje k otázke, čo alebo kto je vlastne ten vybájený Slovák a čo za krajinu je vlastne to Slovensko. Čo sa týka histórie a erudície, budem síce stručný, ale zato povrchný.
Ak správne rozumiem národno-socialisticko-neoľudáckej pesničke, tak defekujú na dejiny a orientujú sa na tisícročnú porobu pod nadvládou Maďarov, Jánošíka, čo ej bisťu bohu otca na dereši pomstil, Hlinku a Javora Tisa obetovaného za hriechy sveta. Inými slovami, ich song je pateticky romantický. Dojíma, rozbúcha srdce v hrudi, vie pohnúť masou, aby šla kamkoľvek a urobila čokoľvek (viď Hitlerovu omladinu). Ale nemá absolútne nič spoločné s realitou. A ak má, a ak je na tom postavený tento štát, v tom prípade nie som Slovák a nie je to môj štát. Nepatrím sem.
Začnime radšej tou vlajkou. Tri farby, ktoré sa objavujú v rozličnej „slovanskej“ symbolike. Znak, v ktorom je strieborný kríž, tri kopce a vraj krvavá obloha. O dvojkríži existujú celé knižnice a archívy, je však isté, že nie je nijako exkluzívne slovenský. Vraj je odkazom na solúnskych bratov a byzantské vierovyznanie. Zároveň je však silne spojený s Nitrianskym kniežactvom a teda nielen s Mojmírovcami, ale aj Arpádovcami.
„Šak jasné!“ poviete si opitým hlasom Slotu. „Tí Maďari na koníkoch s krivými nohami nám všetko vzali!“
Za triezva sa skôr dá konštatovať, že dvojkríž je symbolom symbiózy Magyarov a Slovanov. (Bože, historici ma zavraždia!) Celá sága o šľachte Veľkej Moravy, Nitrianskom kniežactve, vpáde staromaďarských kmeňov, bitkách a zmiereniach a usadeniach je fascinujúca. Hry o tróny a Pán Prsťenov sa môžu len zahanbene prizerať. Poznám tie dejiny iba letmo, ale vždy som tomu rozumel tak, že Štefan I. bol aj „našim“ kráľom. Veď len to pôvodné meno, Vajko – môže mať turkický pôvod, dokonca skôr slovanský. Viačeslav (po grécky Stefanos). Prečo sa nehlásime aj k tej tradícii, ale sa iba fackujeme menom Svätopluka, mi bolo vždy záhadou.
Teda tu máme symboliku prechodu od útvaru Veľkej Moravy (ktorej dejiny sa nedajú chápať bez znalosti vplyvu Východofranskej ríše) k Uhorskému kráľovstvu. Neviem ako vy, furt tam nevidím nič exkluzívne slovenské. Je to nádherný stredoeurópsky mišung, interakcia desiatok kmeňov, jazykov a tradícií. V mojej a vašej krvi sa nájde nejedna franská (kupec Samo bol borisovsko-kollárovského strihu) magyarská, dokonca ešte avarská kvapka.
Ako vlastne vznikne ríša? Tipujem, že ideálne na spoločnej ideológii/viere, tradícii, či jazyku. To sa najprv stretnú dvaja, jeden hlaholí, druhý énekelňuje a esküdňuje. Pomlátia sa po hlavách a potrebujú rozumieť tomu, čo na nich ten barbar (to je ten druhý a zlý) pindá. Neskôr si potrebujú vymeniť tovar, vojenské a poľnohospodárske poznatky. A čím si viac nadávajú a znásilňujú sa a mixujú, a čím viac obchodujú a vytvárajú spojenectvá, tým viac sa zabúda na pôvodné rozdiely.
V krčmách sa občas objaví názor, že ‘čo sú tí američania za národ, šak to sú pozbieranci’. No hej. A my Slováci sme tu vyrástli zo zeme. Asi keď si Adam z raja vyčistil holiacu žiletku v Dunaji, tipujem.
Ale teda aké mám občianstvo a komu platím dane? Na území koho žijem? Moje rodné mesto má napríklad viac spoločného so sedmohradskými kniežatami, abovskou župou, Nemcami, čo prišli v 13. storočí, ako s nejakým Matúšom Čákom. Osobne po maďarsky neviem ani ťuk, ale mnohé babky mojich spolužiakov hej, môj ujo nasával odmalička aj verziu nemčiny a moja babka bola zo Zakarpatia. A v krásnom chráme uprostred mesta je pochovaný Rákóczi Ferenc the Second, ktoré je asi taký pravý Slovák, ako ja Swahilec.
A opäť sa pýtam, kto je ten pravý Slovák? Stretol ho niekde niekto? Lebo Kitseevičová, Dadaidanko, dokonca ani Róbert I. Nafurt sa mi nezdajú vhodnými kandidátmi. Ten posledný, navlečený do príslušnej zbroje, mohol by možno hrať komparzistu vo filme o Keltoch.
Nuž, mám hriešnu myšlienku. Čo ak našou tradíciou je schopnosť prispôsobiť sa, tolerovať, žiť vedľa rôznych národov, rás a vierovyznaní? Veď ak by sme aj neboli sekulárnym štátom, katolíci a protestanti pri zmysloch už nerúcajú chrámy konkurencie. A iba ak by sme NEBOLI štátom, postavenom na občianskej spoločnosti, kde má panovať rovnosť pred zákonom a ľudské práva pre každého bez výnimky, potom by som rozumel, prečo táto krajina vyzerá tak, ako vyzerá.
A rozumel by som aj tomu, prečo dnes pri pohľade na slovenskú vlajku necítim nič.
Mám rád miesto, kde som sa zhodou okolností narodil a cítim spolupatričnosť s ľuďmi, ktorí sú mojimi spoluobčanmi. Slováka som nikdy nestretol, je to niečo ako čupakabra.
