Tento text nie je o alkoholizme, páchnucom dychu, hanbe, pohŕdaní, strate dôstojnosti a integrity. Je o hneve a strachu, o zbabelosti, ale aj pravidlách. A o tom, kto všetko by dostal v krčme po papuli.
Už je to nejaký ten piatok, čo som zvykol zájsť do niektorého pajzlu. Nechodievam do krčmy, pretože po ukončení jej návštevy trpím ochorením chuius absolutus hovadus. Nepodstatné. Chcem tým len povedať, že poznám atmosféru kaviarní a divadelných foyer, ale aj krčiem, kde sú gumové, lepkavé obrusy, takmer každý každého pozná a kde sú predmetmi debát stávkové kurzy, vysoké ceny, zaondený svet všeobecne, ale aj obyčajné ľudské témy. Neznášam zjednodušené, schématické hodnotenie ľudských bytostí (aj keď priznávam vinu, ctihodná porota). On ten zahnojený svet je vôbec ďaleko zložitejší.
V dnešnej dobre sa zvyknú používať výrazy ako „nadávať pri pive“, „krčmová logika“, „prepité mozgy“ a podobne. Myslí sa tým vesmír zaostalejšej a zadubenejšej časti Slovenska a dosť často sa predpokladá, že aj dnešná vládna svoloč vzišla z krčmového voličstva. Je a zároveň to nie je pravda. Vysvetlím.
Ako to v krčme vyzerá? Veď viete. Tamto v rohu sú chlapi, ktorí v podstate nikdy odtiaľto neodišli, pri pulte sa kymáca podozrivá postava. Pri jednom stole dvaja skorobezďáci hrajú šach, ani netušíte, že majú vysoké školy. Nejakí típci uvažujú, či hodiť zo tri frťany, alebo niečo niekde predsalen zajesť. Postarší páni čumia do stola, vždy zájdu po robote na jedno, kľudne aj sami a kľudne aj celé stáročia. Za barom je veľmi často perfektná baba, ktorá už počula všetky drísty sveta a môžete si byť istí, že jej otec tiež popíjal. Nie je to žiadna jednoliata masa, sú to jednotlivé tvory. Jasné, viacerí z nich sú ako z toho vtipu: Na čo zomrel? Ani nevieme, načo žil. A sú tam aj extrémni blbci. Ale ani náhodou nie vo väčšine. Len je ich viac počuť.
Deväť z desiatich hostí má problém s alkoholizmom. Sedem z desiatich fatálne zlyhalo v živote a pomerne ťažko dokážu pripustiť, že svojou vinou. Aj keď… boli by ste prekvapení, že to veľmi dobre vedia (aj mimo ľútostivej fázy opojenia). Majú to hlboko ukryté a je to pre nich tak zahanbujúce, že ak sa toho pokúsite neopatrne dotknúť, budete čeliť agresii.
V tej súvislosti základné poučky:
1/ Agresivita a hnev sú známkou strachu, neistoty a slabosti.
2/ Alkoholici nie sú práve najsilnejšie osobnosti a traumy z ich detstva tvoria klávesnicu, na ktorej by ste kľudne zahrali Faurého Agnus Dei. Propaganda na nich brnká ešte onakvejšie skladby.
Určite ste si všimli niečo pozoruhodné. Politici, ktorí suverénne nadúvajú hrudník a sebavedomo pľujú do kamery, získavajú mnoho krčmových voličov, ale paradoxne medzi nich nepatria. Dokonca si myslím, že svojimi voličmi pohŕdajú ďaleko viac, ako my, ktorí sa trápime nad podobou Slovenska. (My sme tí dobrí, samozrejme). U tých politikov je to hra svalov, akési smelé klopanie na hrubé sklo terária. Predstierajú alfasamcov, hrajú odvážnych zástancov obyčajného človeka, buričov voči vrchnosti. Blahoslavení, MiniDanoidný, doplňte si… v tom momente, ak by predviedli svoje etudy v bežnej krčme, jednoducho by dostali po pysku. Oni si myslia, že ich nesie na pleciach všeobecná masa, ktorú si vytvarovali a pomaly upiekli do chrumkava. V skutočnosti sa vezú sa na zázračnom koberci sofistikovaných algoritmov. Drvivá väčšina populistov manipuluje iba inštinktívne, na marketing majú expertov, ktorých štúdie by neprečitali ďalej ako po nadpis. Dnešný mechanizmus propagandy je vyladený až so sadistickou pozornosťou pre detail.
Trúfam si povedať, že krčmový elektorát je mýtus. Vôbec neexistuje. Krčmové klany sa náhodne tvarujú okolo liehovín a sú súdržné dovtedy, kým nevyschne zdroj. V princípe je v krčme skoro každý desivo sám. A nie iba tam.
Na Slovensku málokedy držíme spolu, iba sa objímame pri góle v tretej minúte predĺženia, ale v tom objatí nie je pochopenie, ani priateľstvo. Ešte aj tá vlajka proste tak nejak je, potom je hymna, čosi kdesi o odvahe a bleskoch. Aby sme mali pocit súdržnosti, hľadáme spoločné heslá. V tom nie je nič neprirodzené. Neprirodzené je, že sa tu ktosi hrá s mémami, ktosi, kto vie, že by mohli byť hrdo vlastenecké a súcitné rovnako ako sú nenávistné a zneisťujúce.
Priemerný volič je jednotlivec, ktorý je rád vedený. A čo je na tom opovrhnutiahodné? Voda tečie, kadiaľ je to najľahšie a rada sa zlieva do rieky. Chcete povedať, že v minulosti rôzne cirkvi, takzvaní slávni vojvodcovia, cári a guruovia nechápali ten jednoduchý princíp? Tu a tam vytvarovať koryto, tam zahatať cestu kameňom. Čakan strachu je na to rýchly a účinný, s lopatkou úprimnej viery, účasti a ozajstného vlastenectva je to babračka.
Že obhajujem somárov? Akoby za nič nemohli, akoby sami od seba nešpinili lesy, nezávideli, akoby sami od seba nehádzali zhnité ovocie do pranierovaných? Neobhajujem. Ale tvrdím, že mnohé z toho, čo sa tu deje, tvaruje samotná absencia spoločenstva. Vyzerá to tu, akoby bolo treba celú krajinu založiť odznova.
Blbá nálada, pochybnosť o význame vlastného národa, prázdna púšť školských učebníc, výsmech spravodlivosti, papalášizmus, to tu od 90tych rokov obrastá a dusí moju vlasť. Z toho všetkého si navyše ktosi beztrestne urobil perfektné laboratórium. Netestuje účinok uránu 235. Uránom dneška sú dáta a všímajte si, ktoré techniky manipulácie, čo tu zažívame, budú nasadzované ako cez kopirák pri voľbách v iných krajinách.
V krčme sedia naši spoluobčania. Každý jednotlivo má nejaký príbeh, na ktorý sa ho nikto nikdy neopýta (čo je do nejakej miery aj pochopiteľné). A aby sme si naliali čistej minerálky… drvivá väčšina z nás má problém s alkoholom, opýtajte sa doktora Okruhlicu, nesrandujem.
Keď vezmem psíka na prechádzku okolo sídliskového jazera, sú tam aj popíjači, aj grilovači, sociálne slabšie aj silnejšie rodiny, pankáči, romáci, cyklisti… akosi nevidím žiadnu masu. Niekedy hrám hru, či odhadnem, kto z nich je ficovolič a kto péeskár a kto čojaviem katolík. Ale tak nejako som sa úplne nezbavil pocitu, že sú to moji spoluobčania a jednoducho neverím, že neexistuje šanca pre túto krásnu krajinu. Žijeme tu v raji a máme sa ako prasatá v žite. Len nejako na to musíme prísť.
