Relácia sa volá Postrehy z mesta, ale mohla by sa volať aj Postrehy z reálneho socializmu, alebo jednoducho Šuster, drž sa svojho kopyta. Gabriel Kladek, ktorý sériou sprevádza, prednáša neuveriteľné pripomienky prakticky k čomukoľvek. Väčšinou sa to týka vecí, o ktorých nemám ani bledý šajn. Aj preto je to fascinujúce. A tak nejak tuším, že to má – tak akosi mimovoľne – omnoho širší záber.
Jeden nasrdený pán to nazval „historickým bulvárom“. (Myslím, že v tejto časti) I tak še dá.
Ja som Košičan. Ale keď sledujem Kladekov komentár, pripadám si ako cudzinec. Ten človek vie o meste viac, než ja o svojej rodine. Pohybuje sa časom tam a nazad ako nejaký Saint Germain. Len tak mimochodom upustí tu a tam vzrušujúcu story, akoby to ani nestálo za reč. Predtým som nevedel o Košiciach také to bežné nič. Teraz je už moja neznalosť Košíc na vyššej úrovni.
Priznám sa, že o pánovi Kladekovi neviem veľa. Počul som čosi kdesi, že s ním je ťažká reč, alebo, že „furt na niečo šomre“. Ale to mi je úplne jedno. Jeho komentáre pokladám za znamenité a jeho šomranie za opodstatnené.
Postrehy sú na zaplakanie a zasmiatie zároveň. Nie je to taký ten humor typicky „vychodňarskeho“ typu. Je to mestský, nemilosrdne ironický, suchý a pálivý humor. Proste ňam. Moderátor si vlezie po členky do smradľavého bahna v starej fontáne a povie „Stojím v neexistujúcom bahne vyčistenej fontány“. A to je nič. Odporúčam pozrieť si noticky o dlažbe na Hlavnej ulici, o jednom koníkovi, ktorý je kópiou Svätováclavského Arda, o pamätníkoch... Odporúčam pozrieť si všetko.
Ja viem, že pindať tu vie každý. Lenže väčšinou sa pindá tak nejak vo všeobecnosti. Kladek ukazuje konkrétne stavby, konkrétne parky, pozastavuje sa nad dopravnými riešeniami. Mnohokrát mimoriadne presvedčivo arumentuje, predostrie fotodokumentáciu, píše si s úradmi (to patrí k smutne zábavným skečom). Ale hovorí aj o riešeniach, alebo ukáže, ako sa to dá urobiť.
Kladekove ponosy vystihujú moje mesto dokonale. Prehŕňa sa vrstvami usadnutého, sivého, komunálneho prachu, aby vytiahol desivú pravdu o pamiatkach, o neúcte k histórii. Pripomína, akí ľudia tu vlastne mali celé roky vplyv na chod vecí verejných. Pred, aj po revolúcii (ktorú nazýva „textilnou“).
A vlastne pripomína, ako to u nás vlastne je. Ešte vždy.