Skúsme si predstaviť nasledovné:
Každý človek žije iba raz, a to po určitý čas a jeho fyzickou smrťou tento život končí. Keď sfúkneme sviečku, je nezmyselné sa pýtať, kam sa podel plameň, ako vravieval prof. Vondráček. Tá domnienka znie necitlivo voči pozostalým, pre ktorých je viera v život po smrti dôležitá. Môže znieť kruto aj pre tých, ktorí veria v konečnú spravodlivosť. Napriek tomu je užitočné ju vysloviť a pokúsiť sa premýšľať, čo by z nej mohlo vyplývať.
K téme najprv uvediem dve osobnosti, ktoré predstavujú dva protipóly. A jednu, ktorá reprezentuje akýsi umiernený stred. To postačí, načo prevárať omáčku? A na záver skúsim upatlať z hliny svojej nevedomosti vlastný postoj.
Pól 1: Anti-teista
Každému z nás sa to skôr, či neskôr stane. Niekto nás poklepe na rameno a povie: „Táto párty pokračuje, ale ty musíš odísť!“
To málokto dobre znáša. Preto skúšame predstierať, že je to inak. Postávame a ktosi nás osloví: „Skvelá správa! Táto párty bude pokračovať naveky, a ty NESMIEŠ odísť! Vraví to šéf. A trvá na tom, aby si sa dobre bavil.“
Toto anekdotické zhrnutie situácie smrteľníka pochádza od skvelého Christophera Hitchensa. Dišputa o tom, či jeho anti-teistické ťaženie bolo, alebo nebolo priveľmi ostré, je na iný blog. Mňa rozhodne baví spôsob, akým dokázal preplieskať organizované náboženstvá. (Prekvapivo, nie každé z nich nastavilo aj druhé líce). Pre potreby tohto blogu stačí naskicovať jeho postoj:
Je možné povedať, že existuje boh. Rovnako, ako je možné tvrdiť, že nie je racionálny dôvod veriť na takúto bytosť. Nikto, od Demokrita po Painea alebo Jeffersona, nemohol nikdy vylúčiť "prvého hýbateľa", či "demiurga" vesmíru. Ale predlhý skok od mlhavej predstavy tajomného stvoriteľa ku konkrétnemu bohu, ktorého zaujíma, čo jete, s kým a v akej polohe sa milujete, ktoré dni musíte svätiť, vyžaduje bidlo viery. Alebo k tomu potrebujete organizované náboženstvo – kňazov, rabínov a ajatoláhov, ktorí vám radi sprostredkujú, čo presne od vás ten ktorý boh vyžaduje. A tým si často prepožičiavajú nesmiernu moc vo svete, o ktorom, paradoxne, tvrdia, že nie je až tak dôležitý, ako ten posmrtný.
Hitchens tvrdil, že na „večný život“ neverí, a zašiel ešte ďalej. Povedal, že monoteistická predstava večného života je strašidelná a nemorálna. Nespochybniteľný systém, v ktorom iba správne rituály zabezpečia blaženosť alebo zatratenie, nedáva možnosť ho odmietnuť. (A nebol by to Hitch, ak by ho nenazval "nebeskou Severnou Kóreou" 🙃 ).
Pól 2: Fiodor Michajlovič
Čo bude Bez Boha a nesmrteľného života s ľuďmi? Všetky veci budú zákonné a morálne, teda budú si môcť si robiť, čo chcú?
Tak znie chronicky známa otázka z knihy Bratia Karamazovci. Dostojevskij svoju koncepciu rozviedol v liste Nikolajovi Ozmidovovi (1878):
Predpokladajme, že neexistuje Boh ani nesmrteľnosť duše. Povedzte mi, prečo by som mal žiť spravodlivo a konať dobré skutky, ak by som žil a umrel iba na zemi? ... A ak by to bolo tak, prečo by som (spoliehajúc sa na svoju inteligenciu a obratnosť, akou by som sa dokázal vyhnúť prichyteniu zákonom) nemohol podrezať hrdlo inému mužovi, kradnúť, …
Stred: Rabín
David Wolpe zhrnul pocity ľudí, pre ktorých je aspoň základná viera v posmrtný život dôležitá (parafrázujem):
"Keď zosnul môj otec, ku ktorému som mal veľmi blízko, hádzali sme na truhlu hrste zeminy. Myslel som, že to nedokážem zvládnuť. Ale tam a vtedy som jednoducho vedel, že to, čo je v tej truhle, nie je môj otec. Že ale proste nejakým spôsobom niekde stále je. Neviem, ako, ale proste je."
Wolpemu je cudzia predstava, že človek je len hmota (tajomstvo vojaka Snowdena). Podľa mňa tým reprezentuje mienku väčšiny veriacich, od staroveku po dnešok, členov cirkví troch najrozšírenejších monoteizmov, ale aj neorganizovaných „opatrně věrných“.
Domnienka o jednom živote
Jedni vravia, že pre existenciu posmrtného života nejestvujú žiadne presvedčivé dôkazy. Názor Stephena Jay Goulda o vede a náboženstve ako o nesúmerateľných disciplínach (Non-overlapping magisteria), je problematický. Buď existuje vesmír aj s posmrtným životom a ako tvrdenie sa dá vedecky testovať. Alebo je téma života po smrti exkluzívne nábožensko-morálnou otázkou a tým vylučuje z debaty sekulárne založených ľudí. (Platí, že veda nemôže a priori vylúčiť posmrtný život. A aj to, že špičkový vedec môže byť aj oddane veriacim – za všetkých povedzme úžasný Francis Collins, ktorý päťnásť rokov viedol Human Genome Project a ďalšie iniciatívy v oblasti výskumu genomiky ako riaditeľ Národného inštitútu pre výskum ľudského genómu.)
Druhí tvrdia, že telo je schránkou pre nesmrteľnú dušu. Skromnejší z nich uznávajú, že je to ich osobná viera a mystérium. Bezočivejší tvrdia, že je to nespochybniteľná pravda, zaznamenaná v posvätných textoch. (Konkrétne, v tých textoch, ktoré kánonizovala ich cirkev, texty iných cirkví sú falošné a klamlivé). Tí absolútne arogantní sú presvedčení, že presne vedia, čo sa stane z človekom po smrti. Mayovia, či starovekí Egypťania venovali posmrtnému svetu až nechutnú pozornosť, ale oproti radikálnym vyznavačom dnešných náboženstiev sa javia ako amatéri.
Výraznými proponentami domnienky o tom, že žijeme iba tu a teraz, sú podľa mňa dnes komici. Nesmierne populárny Ricky Gervais, Jimy Carr s ostrým jazykom, alebo Louis C.K. Ich postoj sa dá zosumarizovať takto: Na to, aby človek žil eticky, nepotrebuje hrozbu večného trestu, stačí obyčajný súcit. A neexistuje dôvod, prečo by sa nemalo žartovať o všetkom, vrátane smrti a náboženstva.
Sekulárny a/alebo ateistický postoj v kocke: Prijatie konečnosti života je náročné, ale v akomsi zmysle aj oslobodzujúce. Mnoho vecí sa stáva riešiteľnými a na množstve ďalších somarín vlastne až tak nezáleží. Toto je mne osobne blízke. Zároveň ale uznávam, že celý ten koncept ukrýva aj nebezpečenstvo, ktoré tak neobratne formuloval Dostojevskij. A že etika a solidarita, dodržiavanie zákona, neustála debata o tom, čo má alebo nemá byť zahrnuté v ľudských právach, je proces. Sme odsúdení na neustále hľadanie odpovedí a vlastne tiež musíme mať vieru v čosi, čo príroda ako taká nepozná. Systém „pozemských“ zákonov a pravidiel, ktoré sa formovali aj v krvavých zápasoch.
Sme odsúdení na sebairóniu a snahu o empatiu. Inak po nás neostane nič, na čom by záležalo.
