Púšťam sa do ďaľšej myšlienkovej klauniády, uvedomujem si to. Berte to ako osvieženie.
Predstavme si, že by naozaj existoval občan, ktorého meno by bolo Kuffor. Tento človek s batožinoidným priezviskom by mal ostré výhrady voči zväzkom ľudí rovnakého pohlavia. A nielen to. Z jeho vyjadrení by bol cítiť odpor voči homosexualite ako takej. Akési vnútorné nastavenie (určite nie kresťanská viera) by ho nútilo, ostrým bičom pojmu „prirodzenosť“, vyháňať skazených sodomitov z chrámu svojho nepoškvrneného sveta. Ťažko si takého Kuffra predstaviť. Na Slovensku nikto nerieši homosexuálne páry, sústreďujeme sa viac na spoločenské a ekonomické reformy, však?
A teraz otázka:
Mohol by byť takýto Kuffor v niečom podobný renesančnému géniovi, z ktorého malieb, skíc a sôch nám dodnes padá sánka?
Určite by nemali prienik v činorodosti, remeselnej zručnosti, schopnosti tvoriť namiesto ničenia. Kuffor nikdy netvorí, chce iba zakonzervovať to, čo pokladá za Tradíciu. Ak by mohol, rúcal by zrejme aj sochy, v mene svojho posvätného ťaženia.
To, čo by on a Michelangelo zdieľali, by bola dôsledná viera. Asketicky prísna a zachmúrená. V prípade Michelangela oddane kresťanská, v prípade Kuffra… nuž, ani pánbožko netuší. A ešte čosi by mali spoločné – odpor voči homosexualite. Tento prienik by dal vzniknúť záhadnému monštru, Kuffelangelovi. Vytváram ho pre potreby tohto textu, lebo si nechcem až pričasto utierať gamby do osobnosti Michelangela (Kuffor, a ani ja mu nesiahame po členky).
Kuffelangelo by ochotne hádzal do plameňov Savonarolovej „Vatry márnosti“ každý hriešny odev alebo kozmetiku. Aj nejakou tou skazenou knihou* by prispel.
A tu spomeniem aj Michelangelovho súčasníka, totiž da Vinciho. Kuffelangelo by videl Leonarda v ružovej tunike, tmavofialových pančúchách a veselom arabskom plášti, ako sa prechádza, v sprievode krásneho mládenca, po uliciach Florencie (okolo roku 1500). A zo srdca by da Vinciho nenávidel. Nemohol by ani len cítiť jeho radosť zo života, fascináciu prírodnými fenoménmi, nestálosť a kacírske úvahy. Možno by si aj predstavoval, čo Leonardo stvára po večeroch so svojim verným Salaiom. Mne sa zdá, že tie predstavy by ho zamestnávali najviac. Samozrejme, tajne.
Keď oproti mne idú dvaja muži, držiac sa za ruky, nepremýšľam, aký je ich sexuálny život. Robia to na „grécky spôsob“, alebo sú tvorivejší? Pravdupovediac, ani pri heterosexuálnych pároch, ktoré vidím naokolo, si nepredstavujem, čo sa deje za zatvorenými dverami ich spálne. Áno, pohľad mi blúdi po výstrihoch a mám rôzne fantázie. Ale je mi naozaj jedno, čo kto robí po nociach, za predpokladu, že sú plnoletí a panuje medzi nimi sexuálny konsenzus.
Kuffelangelo premýšľa o sexualite dvoch mužov, či žien, ďaleko viac. Som o tom presvedčený. Ale prečo?
Tipnem si.
Ja napríklad, večne nenažraný, mávam neodolateľnú chuť na tresku. Ak som si ten týždeň tresku nekompromisne zakázal, s určitou podráždenosťou sledujem ľudí, ktorí sa ňou napchávajú. A podobne – všimnite si – tí, ktorí sa zbavili nejakého návyku alebo potešenia, ale ešte celkom nepotlačili svoju túžbu, sa vyznačujú obdobnou vlastnosťou. Niektorým bývalým fajčiarom vadia tí, čo si doprajú tabak, abstinujúcim alkoholikom zvyknú vadiť popíjajúci.
Čo ak Kuffelangelo nenávidí homosexuálov práve preto, lebo má sám také sklony? Veď aj spomínaný renesančný askéta, pán Buonarroti, autor prenádhernej Piety, podľa všetkého zápasil s túžbou po mužoch. Ibaže ju dokázal vášnivo premietnuť do dôkladných kresieb nahých mužských tiel, či votívnych diel na oslavu svojej viery. Jeho vieru nezdieľam. Ale ak sa rozhodol pre celibát a dokázal si dostáť slovu, bola to jeho vec a rozhodnutie. A každé poctivé dodržanie zásady si zaslúži úctu.
Ja si myslím, že ak by aj Kuffor/Kuffelangelo preniesol svoju žiadzu do niečoho kreatívneho, alebo užitočného, mohlo by sa mu uľaviť. Nenávisť neuveriteľne vyčerpáva.
*Podľa fundamentalistov je prakticky každá kniha, okrem ich tzv. posvätných textov, skazená. Vy si radšej prečítajte životopis Leonarda da Vinci od Waltera Isaacsona.
Je dokonca ešte užitočnejší, ako táto blogerská eskapáda.
