Vzdycháme, že ublíženú zlosť, strach zo všetkých, ktorí sa akokoľvek odlišujú, zbojníčejne…že to všetko je taká naša tradícia. Takí vraj sme. Zabúdame, že máme aj iné dedičstvo a osobnosti.
Nebudem sa tu zmieňovať o veľkých dejateľoch.
Nebudem písať o jednom, ktorí mal na predlaktí vytetované číslo 44070, preplazil sa popod hŕbu dreva a ušiel s kamarátom z pekla, aby podali správu. (Vlastne, pardón, pôvodne sa volal Rosenberg, hneď sa prežehnajte a odpľute si, ozaj mi odpustite, že ho spomínam).
Ani o polyhistorovi, ktorý napríklad presadzoval, prepytujem, kritický prístup k faktom už v osemnástom storočí. (Ajvaj, volali ho aj Bél Matyás, definoval sa ako Hungarus, to je na ďašie prežehnanie). Zhodou okolností bol z Očovej, podobne ako jedna súčasná celebrita s medveďobijkou. To len pre zaujímavosť.
Nerozpíšem sa o takých Slovákov, čo mali gule. Napríklad zoskočili padákom a podarilo sa im zabiť ubermenša, riadnu sviňu. A odvážnych chlapov a žien miestnej proveniencie bolo ďaleko viac.
Chcem si spomenúť na človeka, ktorý možno nezmenil dejiny. Menil svet okolo seba, ale – len si to predstavte – nie nevraživými drístami!
Proste smiechom, skromnou, originálnou hudbou, teplákmi a baretkou, telefónom a nefunkčným tranzistorom na akordeóne.
Na pána Mariána Kochanského.
Inšpirovali ho „kapely podwórkowe“, zrejme keď študoval ešte vo Varšave. Fanynky sa mu azda nehádzali na pódium. Ale kto počul dlažbový folk jeho kapely, alebo s ním videl rozhovor, musel sa usmiať a cítiť sa aspoň na chvíľku lepšie. Umrel, žiaľ, keď mal 50 rokov, ale stihol viac, než kdejakí geronti presýtení nenávisťou, fešandy, čo sú odrazu expertkami, sebastrední aranžéri davov. (Teraz ja dávam priechod zlobe, no prečo? Hneď si dávam facku).
Životopis pána Kochanského sa dá ľahko dohľadať. A aj tie parádne piesne. V dokumente (link pod článkom) ma pobavilo, že keď zahrali v Triangli Anča si drahá.., vraj akási úradníčka ministerstva kultúry Anna, čo vlastnila Volvo, sa urazila a akosi tú pieseň vystrihli. (Možno je to legenda, ale sranda. Na Slovensku sa to kľudne mohlo stať). A to im predtým ešte zakázali v televízii tepláky. Čarovné normalizačné časy.
Neviem prečo, ale mne v čomsi Lojzo pripomína aj Horkýže. Veď si pozrite klip Povolíme skrutku v rockovej verzii! Ten klip ešte aj odkazuje na Scorseseho videoklip Michaela Jacksona.
Je mi sympatické, že každé Vianoce zápasil s borovicovým stromčekom pri osádzaní do stojana. Ihličie určite prevoňalo miestnosť podobne, ako jeho milovaná sviečková. A keď sme pri Kračúne…všetci poznáme pieseň Každý deň budú vraj Vianoce. Ona nie je tak celkom o Vianociach, stačí si prečítať tieto verše:
Len v dávnych bájkach víťazí česť
Rozum a láska nevinná
Čoraz viac pravdy má tvrdá päsť
Bude to liečba povinná
Veru, treba nám liečbu. Naša tradícia, to je aj humor, odvaha a súcit. Nemali by sme na to zabudnúť.
Dokument STV o Mariánovi Kochanskom:
https://www.youtube.com/watch?v=nO4ZvhCsqjU
(C)Hudobné sny:
https://www.youtube.com/watch?v=vL-2nzKp2o8
Noc v archíve - LOJZO špeciál:
https://www.youtube.com/watch?v=5jxjma-flnQ&t=76s
