Ľahká strečingová otázka:
Majú politika a šport niečo spoločné?
Politika a šport? Myslím, že takmer každému z nás ihneď nabehnú rôzne asociácie.
V rámci bulváru povedzme úvaha o politickom (a náboženskom) pozadí rivality Celticu a Rangers. Možno kontroverzia okolo Alechina, či ideologická interpretácia šachovej bitky Fischer vs Spaskij. A mnohé iné drobnôstky tohto typu.
V hlbšej rovine, nejednému z nás príde na um štátom riadený doping – jednoznačne z politických dôvodov. Jeden príklad za všetky: program nátlakovej správy a distribúcie podporných prostriedkov v NDR, presvedčivo zdokumentovaný v záznamoch STASI. Dopingové škandály športovcov sú dobre známe naprieč krajinami. Ale prípady, keď bol ako díler drog usvedčený priamo štát, sa exkluzívne týkajú Východného bloku a polodiktátorských režimov (aj v súčasnosti). Opravte ma, ak sa mýlim.
V priestore Československého športu nám napadne dvojnásobné hokejové víťazstvo nad Sovietmi v Štokholme 1969. Prípadne tichý protest Věry Čáslavskej na olympiáde 1968, keď počas sovietskeho chválospevu elegantne odvrátila hlavu od tyranskej vlajky.
A pri olympiádach môžeme aj ostať. Najprv spomeniem dve: Moskva 1980 a L.A. 1984. Vzájomné bojkoty z čias studenej vojny sú všeobecne známe. Stačí google a dva-tri kliky. K tomu toľko: Nemyslím si, že by som podpísal každé zahraničnopolitické rozhodnutie USA, ktoré urobilo počas tej éry. A sovietske už vôbec. Ale to, že šport a politika v tom období zreteľne súviseli, sa nedá poprieť.
A teraz Berlín 1936. V súvislosti s OH v Berlíne 1936 povedal Goebbels nasledovné: „Nemecký šport má jedinú úlohu: posilniť charakter nemeckého ľudu, naplniť ho bojovným duchom a vytrvalým kamarátstvom potrebným v boji o jeho existenciu.“ Dnes sme radi, že Jesse Owens nezvolil bojkot tých hier. Každý prizmyslový človek chápe politický presah jeho víťazstiev. Adolfa vtedy verný Joseph učite ústne uspokojoval, aby zmiernil jeho frustráciu. Ústne, čiže slovami, samozrejme.
Zahrievacia otázka:
Je agresia Ruska voči Ukrajine porušením medzinárodného práva?
Vynechám všetky emócie, teda zmienky o zverstvách a obetiach. Nebudem sa ani púšťať do bludiska všeobecných úvah o vojne, histórii atakďalej. Takže prosté fakty:
1/ Nezávislosť Ukrajiny bola medzinárodne uznaná. Prvé tri krajiny, ktoré uznali Deklaráciu nezávislosti Ukrajiny, boli 2. decembra 1991 Poľsko, Kanada a Rusko. Bodka.
2/ Esej, vychádzajúca z prejavu Stephena Breyera o medzinárodnom práve (30.3.2023, John Hopkins University), prezrádza:
Vojnu postavil mimo zákon, prvýkrát v histórii, pakt Kellog-Briand v roku 1928. Od roku 1945 bol zákaz použitia sily zakotvený v článku 2 ods. 4 charty OSN. Tento článok porušilo Rusko útokom, vedeným proti Ukrajine. Bodka.
A áno, vraví Brever, k erózii a spochybňovaniu medzinárodného práva už predtým prispeli, okrem iných, aj USA kontroverznou inváziou do Iraku 2003. Bodka.
3/ Rezolúciu Bezpečnostnej rady OSN „Uniting for Peace“, na základe ktorej Valné zhromaždenie väčšinovo hlasovalo za to, aby Rusko „okamžite, úplne a bezpodmienečne stiahlo všetky svoje vojenské sily z územia Ukrajiny v rámci jej medzinárodne uznanej hranice", vetovalo okrem Ruska iba Bielorusko, Eritrea, Severná Kórea a Sýria. (Čína sa zdržala hlasovania). Bodka.
A teraz otázka typu krv, pot a slzy:
Majú športovci pykať kvôli politke?
Avery Brundage v roku 1936 vravel, že Olympiáda patrí športovcom, nie politikom. Úplne chápem, čo tým myslel. V ľudskej rovine rozumiem aj tomu, prečo mnoho športovcov cíti krivdu, keď pre politiku nemôžu zápoliť na medzinárodnej scéne. Sústredili sa na ťažké tréningy, snažia sa o úspech a o politiku sa ani nemusia zaujímať. Ale mali by.
Ovečkin, na tlačovej konferencii Caps (25.2.2022) povedal: „Prosím, už žiadne vojny. Nezáleží na tom, kto je vo vojne – Rusko, Ukrajina, akékoľvek krajiny“ a „Nie som v politike. Som športovec.“ V poriadku. Akurát, že novinár Slava Malamud usvedčil Ovečkina z účasti na kampani s hastagom Zachráňme deti pred fašizmom, ktorá podporovala ruskú inváziu v marci 2014. Navyše, v roku 2017 bol Ovečkin súčasťou prezidentskej kampane „Putinov team“.
Vtáky štebocú, že Rusi v NHL sú v zložitej situácii. Vraj všetci (okrem Zadorova) mlčia preto, že majú obavy o blízkych, ktorí žijú v Putinovej ríši. V článku Emily Kaplan, je citovaný neznámy ruský hráč: „Médiá v skutočnosti nerozumejú situácii, tomu, aké je to pre naše rodiny, ani tomu, čo sa vlastne deje. Ak poviem, že som hrdý na to, odkiaľ som, a milujem byť Rusom, vykreslia ma ako zlého človeka – aj keď nepodporujem vojnu. Tak čo mám robiť, klamať?“
Nuž, neviem. Podľa Malamuda, v prípade ruských prominentov iných športov a kultúry, nebolo preukázané, že by ich rodinám hrozilo nebezpečenstvo, aj keď sa vyjadrili negatívne k invázii na Ukrajinu.
Zaujímalo by ma toto: Nastúpia jedného dňa hráči NHL, či KHL na hokejový zápas proti ukrajinským hokejistom, z ktorých mnohí sú toho času na fronte? A čo ak Ukrajinci budú mať na dresoch meno Oleksandra Khmila, ktorý padol neďaleko Bachmutu? Nebudú Rusi uhýbať pohľadom? Celkom pikantné sa mi javí aj to, že Ovečkin na diaľku zápasí o počet gólov s Wayneom Gretzkym, o ktorom je známe, že má ukrajinských predkov (tuším aj Tootoo, Sawchuk, Boychuck alebo Ken Daneyko).
Ale ak nezaváži žiaden iný argument, tak u mňa tento: Mám pocit, že v zložitejšej situácii, ako ruskí hokejisti, sú povedzme detské hokejové talenty z Ukrajiny, ktorým nedávno Shaun Berube vybavil víza a letenky na turnaj v Quebecu a ktoré kvôli vojne žijú kdekade po Európe.
Takže preto vravím nie.
-----
Iné odkazy:
Ukrajinský hokej bojuje o přežití, většina hráčů musela narukovat:
Ze sportovců užiteční idioti propagandy:
