Ohľadom výchovy psa mi nasadila do hlavy hrdobca pochybnosti kamarátka Janka (jej fenku Daiki môžete vidieť na fotke).
Poslala mi pár odstavcov z knihy Neštěkej na svého psa. Blahosklonne som si to prečítal. Z tých úryvkov mi pripadajú dôležité nasledovné dve tvrdenia (parafrázujem):
Ak si myslíte, že rešpekt psa získate, keď vás bude vnímať ako vodcu svorky, mýlite sa.
Teória vlčej svorky, založenej na hierarchii dominancie, je zastaralá a jeden z jej dôležitých proponentov, David Mech, priznal svoj omyl.
Psa a vlka delí – z hľadiska evolúcie – iba okamih, ale rozdiel medzi nimi je ďaleko výraznejší, než sa myslelo.
Domestikácia a šľachtenie psíkov významne vstúpilo do hry prirodzeného výberu, svojich maznákov sme vyselektovali tak, aby boli viac hraví a detinskí.
Škoda, že o tom, čo neviem, sú celé knižnice. Ale aby som nebol nútený opustiť pohodlný gauč svojho presvedčenia, predsa len som si čosi kdesi prečítal.
Bod číslo 1
Biológ David Mech študuje vlkov a ich korisť od roku 1958. Pri opise chovania vlčej svorky kedysi používal výrazy ako "alfa" a "beta". V tom sa zhodoval s mnohými kolegami.
Tie termíny zrodilo pozorovanie sociálnej štruktúry a reči tela vlkov, chovaných v bazilejskej zoologickej záhrade. Rudolf Schenkel tam v roku 1947 sledoval správane desiatich šeliem na ploche 10x20 metrov. Skonštatoval, že najvyššie postavená samica a samec tvoria "alfa" pár a že hierarchia sa môže zmeniť.
Mech v 70tych rokoch prispel k popularizácii "alfa konceptu". Dnes však priznáva, že došlo k hlúpemu omylu. V zajatí sa totiž vždy ocitali jedince, ktoré neboli v príbuzenskom vzťahu a ich počinanie by sa dalo viac pripodobniť k správaniu ľudí vo väznici.
V 80tych a 90tych rokoch Mech systematicky študoval vlky vo voľnej prírode. Vo svojej štúdii, publikovanej v roku 1999 v Canadian Journal of Zoology, napísal, že svorky divých vlkov zvyčajne tvoria rodičovský samec, rodičovská samica a ich potomkovia z posledných dvoch-troch rokov, ktorí sa ešte sami nevydali na cestu – možno šesť až desať jedincov.
Ukázalo sa, že všetci členovia svorky sa prirodzene podriaďujú rodičovskému samcovi. Zároveň, bez ohľadu na pohlavie alebo vek, sa všetci, okrem tohto samca, podriaďujú rodičovskej samici.
Ale nie preto, že by si neustále merali tie. Tesáky.
Inak povedané, jedná sa o mamu, tata a deti. Napríklad, keď nie je dostatok potravy, rodičia najskôr kŕmia mláďatá a najmladšie majú niekedy výsady, aké my dávame bábätkám.
Uznajte, oslovovať otca a mamu ako "alfa samec" a "alfa samica" je síce žartovné, ale zbytočné. Mladý samec, ktorý dorastie do veku, keď si môže založiť vlastnú svorku, nevyzýva otca na ľúty boj, proste sa spakuje. Možno akurát niečo drzo odštekne, veď poznáme puberťákov.
Malá odbočka…pokiaľ viem, tak povedomie o agresívnych vlkoch, neustále a nemilosrdne zápasiacich o teritórium a potravu, je omnoho staršieho dáta. V literatúre a histórii.
Lupus est homo homini, non homo, quom qualis sit non novit, písal Plautus. Čím chcel povedať, že človek nie je až tak civilizovaný, kým nedozreje. Vlk bol dlho synonymom odvahy, ale aj podlosti a vojny. A to necitujem slávnu sériu Nu Pagadi!
Myslím si, že ľudia mali z vlkov tradične strach. Prejsť počas zimnej noci cez lesy a vnímať svietiace uhlíky očí v tme naokolo! Bŕŕ. Aj Jack London nás naučil, ako vytrvalo, dlho a prefíkane dokážu hladní vlci prenasledovať korisť. Zdá sa však, nás vždy pri ich posudzovaní viedla iba emócia strachu. Zrejme sme si nevšimli, aké sú tie hrozné divé vlky kooperatívne a spoločenské. (Hoci..stredoázijské kmene jazdcov sa pri útočných vojnách inšpirovali ich loveckou taktikou. Kdesi som to dávnejšie začul.)
Bod číslo 2
Tu som, okrem iného, siahol aj po knihe Osudy ľudských spoločností, alebo krásnej publikácii Poslední století koní.
Prírodný výber a šľachtenie sa v mnohých ohľadoch líšia. Milovníci imaginárneho plánovača sa síce nikdy nevzdajú viery v konkrétny cieľ biologickej evolúcie a ich predpoklad sa nedá vyvrátiť. Proti viere žiaden dišputát. Ibaže iba pri umelom výbere, ktorý riadil človek, sa dá konkrétny úmysel naozaj identifikovať.
Zdomácniť sa podarilo iba zopár druhov živočíchov. Ak ostaneme pri cicavcoch, ťažnými sa stali napríklad krava, kôň, vodný byvol, banteng a kríženec jaka a kravy. Jazdeckými aj osly, soby, jedno- a a dvojhrbé ťavy. Domestikované cicavce neposlúžili iba ako zdroj bielkovín, a živočísnych vlákien (ovca, koza, lama), ale skrotenie euroázijského koňa stálo aj za efektívnymi dobyvačnými vojnami. Úspešný umelý výber konkrétnych vlastností týchto zvierat mal, ako tvrdí Jared Diamond, priamy vplyv na civilizačné rozdiely medzi svetovými populáciami.
Pri domestikovaní sme sledovali svoj záujem. Ovca nie je je krotká preto, že tak bola "stvorená", ale preto, že sme počas generácií selektívne uprednostnili málo odbojné jedince. Nie každý inštinkt zvieraťa sme mohli utlmiť, kôň vie kopnúť a aj uhryznúť, býka vieme rozzúriť, hladnému prasaťu sa nestavajte do cesty k válovu (viď jamkatého). Psa sme chceli ako spoločníka, strážcu, alebo asistenta pri love. Jednoducho povedané, od vlka k francúzskemu buldočkovi je bezpochyby geneticky vystopovateľný chodník, ale sú zároveň vzdialení na míle. A teda, ak by aj platilo, že svorka vlkov je v neustálom vnútornom konflikte, svoju vieru, že psa mám každé ráno uhryznúť, musím zrejme opustiť.
Na záver
Čosi ma zaujalo a príjemne vyrušilo v úryvkoch textu o chovaní psov. Aj argument, že bundáš si nás nezamieňa s vlastným druhom a našu ruku si nemýli s hryzúcou tlamou. Že pes proste nie je také dilino, ako vyzerá.
Do labyrintu etológie som sa už neodvážil, a nie je to ani dôležité. Dôležité je, že som opäť získal možnosť, ako pochybovať o "samozrejmých pravdách". A ako si začať všímať "tradičné" názory pozornejšie. A aj tie hnusné psiská, samozrejme.
Netýrajte ich.
https://davemech.org/
https://www.scientificamerican.com/article/is-the-alpha-wolf-idea-a-myth/
https://sciencenorway.no/ulv/wolf-packs-dont-actually-have-alpha-males-and-alpha-females-the-idea-is-based-on-a-misunderstanding/1850514
https://wolf.org/headlines/44265/
https://dennikn.sk/blog/1408024/mudrost-vlkov/
