Občas sa stretnem s konštatovaním, že niekto vyhodil albumy Jaromíra Nohavicu. To mi nepripadá nijako zvláštne. Viem si predstaviť, že ak mal Nohavicovu poéziu naozaj rád a veril, že jej posolstvá sú autentické, prežíva frustráciu. Osobne tiež najviac nenávidím ľudí, ktorí ma zavádzali, keď som ešte mal úprimné ideály.
Oddanosť tvorcovi však nepoznám – páči sa mi všeličo, v hudbe aj literatúre, ale nikdy som sa špeciálne nezaujímal o autora. Stávalo sa mi totiž, že ak som si prečítal o obľúbenom spisovateľovi, bol som sklamaný, alebo mi to ubralo radosť z textov. Inak povedané, pomerne dosť som veril ideálom Marka Twaina, či Jaroslava Haška, ale ruku do ohňa by som za nich nedal, ak by povedzme vstúpili do politiky. Možno preto mi je blízky Barthesov názor, že autor je „mŕtvy“ (La mort de l’auteur, 1967).
Neviem, či mám naozaj úplnú slobodu v spôsobe, akým vnímam dielo, bez ohľadu na autorove úmysly, ale som si istý, že poznať autora ako človeka „z mäsa a kostí“ mi nijako nepomôže pri výklade textu. Hádam existujú akési hranice interpretácie, ktoré autor vytýčil – ale ani v tom prípade nie je dôležitý on ako osoba a jeho konanie.
Tu by ma nejeden z vás zastavil. Povedal by, že sa predsa rozpisujem o literárnej teórii, ale diskusia o Nohavicovi je najmä etická. Nepodkope autor neetickým konaním posolstvá vlastných diel? Alebo v praktickej rovine: ako sa dá oddeliť dielo od autora, keď za zverejnenie poberá tantiémy? Chápal by som také (a podobné) námietky, napriek tomu si myslím, že medzi dielom a autorom je užitočné rozlišovať. Skúsim na príkladoch ukázať, prečo.
Hrabal, keď radil Fučíkovu "Na oprátce" medzi tri najbrilantnejšie reportáže svetovej literatúry (popri Caesarových Zápiskoch a Knihe Mojžíšovej), bol si vedomý ideologickej patiny. Tvrdí to Alessandro Catalano, taliansky bohemista, nie ja. To, či Fučík vedome zatajoval fakty o Sovietskom zväze (V zemi, kde zítra již znamená včera, 1932), alebo nie, neviem posúdiť, ale určite bol oddaný propagandista. Veď ani toľko citovaný, brilantne ironický Shaw, nikdy neprestal obhajovať Stalinskú beštiu. A pozrime sa na svetové scény, v Košiciach čoskoro zohrajú Pygmaliona, v Niagara-on-the-Lake frčí Major Barbara, a West End iba nedávno uviedol Mrs Warren’s Profession s Imeldou Stauton (áno, riaditeľka Umbridgeová).
Alebo iné príklady:
Išli by ste na Wagnerovu operu? Ja osobne nie, ale Bayreuthský festival, ktorý založil ešte sám pán antisemita a megaloman v roku 1876, beží s veľkým úspechom dodnes. Vo Festspielhause by ste možno sedeli tam, kde sedával sám Adolf Hitler.
Pokladáte hudbu Milesa Davisa za perfektnú? Ja áno (a nie som sám), aj keď z duše nenávidím ľudí, ktorí týrajú svojich partnerov a nie som ani fanúšik kokainistov.
A čo Eric Clapton? Mohol rasista a konšpirátor zložiť Tears in Heaven, alebo Sunshine Of Your Love, ktorého riff je počuť doslova všade?
Prečo Robo Grigorov zložil Poctu Majakovskému, ak bol ten Stalinom kanonizovaný ako brilantný básnik boľševickej revolúcie?
Neviem veľa ani o Okudžavovi a Vysockom, za preklad ktorých dostal Nohavica Puškinovu cenu, ale neprepokladám, že išli v kritike režimu tak ďaleko, ako Aleksandr Galič, alebo Jurij Kim.
Stačí. Ja myslím, že je jasné, čo chcem povedať. Umelci sú až príliš často kontroverzní (alebo aj alibistickí a zbabelí ako Nohavica a väčšina z nás v tomto Achbožestáne). Mnohí dokonca nie sú sami osebe zaujímaví, jednoducho majú nadanie a ich diela ozaj potešia. Nestláčal by som tlačidlo „cancel“, pokiaľ ide o umenie, ani vtedy nie, ak sa umelec kompromituje. Konieckoncov, je to niečo, s čím sa musí vyrovnať sám. Beriem to tak, že ak by som osobne mal snehobiele svedomie, umelcov by sa mi posudzovalo ľahšie.
Aký je váš postoj?
