Násilne prekročiť akúkoľvek štátnu hranicu je aktom medzinárodného zločinu. Bodka.
Hrajkanie sa so štátnymi hranicami, predovšetkým v Európe, malo byť už pradávno tabu. Dôvodu sa dá rozumieť celkom zreteľne. (Pokiaľ nie ste ficovolič alebo člen kultu „brdt zd brdt“). Každý, aj nepodstatný fliačik kontinentu, bol starostlivo ocikaný a vymedzený po stáročiach násilných konfliktov. Nejedna štátna hranica je takmer doslova nakreslená krvou. Na to, aby ste to chápali, nemusíte mať profesúru z histórie.
Mimochodom, koho normálneho dnes v Európe zaujíma, či náhodou pri turistike nešliapol do posvätného územia susedného štátu? Často nás upozorní iba SMS, že máme roaming a také veci, pritom sme si len vybehli, napríklad, na Skároškú vyhliadku.
Štátne hranice sú umelý konštrukt, pomyslené čiary, často vyrokované na predlhých konferenciách. Ich tolerovanie a uznávanie je záležitosťou konsenzu. Je to jedna z mnohých vecí, ktoré nemajú základ v „prírode“, ale sú vecou dohody. (Pozdravujem ľudí, ktorí radi žonglujú s úvahami o tom, čo je „proti prirodzenosti“).
Vytyčovanie hraníc prinieslo tisíce problémov a hlúpych kmeňových vojen. Koľko konferencií bolo potrebné zorganizovať, kým sa ako-tak ustálili večne rozvibrované hranice štátov na Balkáne? Budapeštianska dohoda (1991), Mierová konferencia v londýne (1992), Daytonská zmluva (1995) a ktovieaké ešte. Ak len zabŕdnem mimo Európu, Sykes-Picotova dohoda (1916) rozdelila Blízky východ tak nezmyselne, že ovocie a vlastné zuby zbierame dodnes. Takých príkladov je milión.
Osobne zatiaľ nemám dostatočnú erudíciu na to, aby som dokázal pochopiť, ako sa vlastne fyzicky v teréne určujú hranice. Je to s presnosťou na kilometre, alebo menšie úseky? Je možné jeden väčší kameň obísť iba cez územie iného štátu? Je to zaujímavé, musíte uznať. A to teraz nemierim na Borgesovu esej o nemožnosti zmerať hranicu Británie. Tá je sama osebe veľmi podnetná, veď viete… ak by ste chceli na milimeter presne zistiť dĺžku akéhokoľvek pobrežia, zošaliete. Európske hranice sú tak absurdne členité, že nórske fjordy sú oproti tomu rovné čiary. Netuším, ako to celé funguje. Raz si nájdem zaujímavú knihu na tú tému (môžte dať aj tip do komentov).
A tak som si len sadol nad nádhernú stránku (https://maps.arcanum.com/en/), ktorá umožňuje porovnávať mapy konkrétnych oblastí – historickú verzus súčasnú. Zvolil som si oblasť okolo peknej obce Borša na juhovýchode Slovenska. Možno preto, že sa tam narodil František II. Rákoci, sedmohradské knieža, ktorý predstavuje celý národnostný mix našich dejín. Okrem iného bol Perpetuus Comes de Saros; Dominus in Patak, Tokaj, Regécz, Ecsed, Somlyo, Lednicze, Szerencs, Onod. Pre porovnávanie som si vybral postupne mapu z rokov 1782 -85. vojenskú mapu 1869-87, administratívnu mapu 1914 a vojenskú mapu 1941.
Pozrite sa so mnou, kadiaľ dnes vedie štátna hranica. A zabite ma, ak rozumiete tomu, ako sa presne ustanovila. Poviete si, veď terén, cesty, železnica… ale rozhodne to nie je tak jednoduché!
Borša je súčasťou Slovenska. Môže a zároveň by nemusela byť. Malo by význam bojovať o tie odrezky zeme, a ak áno, tak prečo? A prečo neďaleko zomierajú chlapci a civilisti, iba pre debilizmus krpatého diktátora, ktorý nepochopil dejiny? Mne mnohé európske hranice nedávaju celkom zmysel. A ani to, prečo by sa mali meniť, alebo komu by ich jemné posúvanie prospelo.
