Knihu Tajpan od Jamesa Clavella som schmatol s knižničnej police kvôli osobnej potrebe – totiž pokúsiť sa rozumieť Východu, nie potrebe toaletnej. V čase, keď sa špička papučky xiùhuāxié nežne vsúva do prahu našich dverí, to môže byť dôležité.
Clavell sa venoval orientu dosť pozorne (určite od prežitia japonského zajateckého tábora v Changi) a číta sa ľahko. Je známy zaujímavými postrehmi o kultúre, ktorá nám je cudzia. Prirodzene, tie postrehy nemusia vypovedať o Číne dneška. Pre našinca je groteskne komunistická (pri čítaní knihy som si kládol otázku, či v časoch ópiových vojen nebola pre nás groteskne mandžusko-cisárska).
Vybral som si z knihy iba hrozienka, koniec koncov, nie je to vedecká štúdia. Ako viete, príbeh románu sa krúti okolo založenia Hong-Kongu a politicko-biznisového pozadia tých čias. Fantastický a desivý kolotoč. Pasce a úskoky, blafovanie a skryté záujmy, predstierané priateľstvá a falošné nepriateľstvá. Čínska tradícia – podľa náznakov v knihe – nepoznala hranicu medzi obchodovaním a mocou, biznisom a prefíkanosťou. (Nemorálne zavádzanie a klamanie? Nefňukaj, nepriznaj to, inak by si stratil tvár. Dnes som odrbal ja teba, zajtra skúsiš odrbať ty mňa.). Pozoruhodné sú aj poznámky o postoji k sexualite, viere a osudu.
Uvedomil som si, že to, čo bolo záhadné pre viktoriánske impérium, je záhadné aj pre nás. Čosi dôležité o čínskom myslení a politike nám nesmie ujsť ani dnes, si myslím. Ale viem o tom málo a v tomto texte si ani netrúfnem skákať pomedzi komplikované uzly tiàopíjīn.
Čo ma zaujalo, bolo to, ako kniha rozpráva o ich vnímaní času a rodiny. Dôležité postavy v knihe robia veci v záujme niečoho, čo ich presahuje. A to niečo nemusí byť duchovné, ale určite je to vízia a cieľ. (Čo sú zhodou okolností práve tie veci, ktoré Slovensko nemá). To vnímanie vysvetľuje v príbehu mnohé, inak nepochopiteľné motívy a kladie zaujímavú otázku: Nezabudli sme, čo voľakedy naozaj znamenal pojem „rodina“?
Pri otázke som východoázijský kontext dal bokom, lebo som uvažoval, či by sa náhodou nedal perfektne preformulovať a našrubovať na situáciu súčasného Achbožestánu, v ktorom žijem. Na Slovensku si totiž pojem „tradičná rodina“ privlastnili všelijakí -íci a -áci a -ovci. Viacerí z nich svoje vzdelanie a erudíciu ukončili Šlabikárom, niektorí si urobili nadstavbu farbením omaľovánok Katechizmu pre materské školy. Ľudí, ako som ja, vylučujú z debaty, pričom som, na počudovanie, viac konzervatívny, ako oni. (Poznámka na okraj: to je typický paradox Slovenska – od 40 do 60 percent voličov je tu v zásade umiernených konzervatívcov, ktorých hlasy by opakovane mohli udržiavať rozumné a reformné vlády. Ale monopol na dôležité témy majú, vďaka algoritmom sociálnych sietí, jedinci s poruchou osobnosti a vnímania.)
Celé stáročia (a nie iba v Ázii, ale aj v Ríme a pod.) rodina neznamenala „ocko, mamka a ja“, ale najmä kmeň, dynastiu, rod. Rodina, chápaná v tomto širšom zmysle, mohla prežívať vlády a nadvlády, pandémie a krízy. Ako? Jednoducho tak, že pre člena rodu/klanu neexistovalo iba „tu a teraz“. Príslušnosť k rodine podľa mňa umožňovala človeku vnímať širší časový úsek, na úrovni viacerých generácií. A znamenala patriť niekam a nepoddať sa.
Na chvíľu prijmite ľahko stráviteľnú a šokujúco naivnú povahu tohto textu a zauvažujte si so mnou. Predstavte si nasledovné pravidlá takto chápanej rodiny:
Do rodiny patria praprastarí rodičia, prapravnúčatá, ale aj všetci, ktorí sa medzitým priženili/privydali alebo boli adoptovaní, prijatí, ukrytí, ochránení pred čímkoľvek.
Rodina nemá prednostne úlohu množenia, ale inštitúcie, ktorá chráni záujmy svojich členov.
Nerozlišuje sa medzi členmi podľa plodnosti, ale aj iných kvalít, ktoré sú prospešné (niekto sa postará o slabých, iný pozdvihuje kultúrny status, diplomaciu)
Užitočnosť člena rodiny nie je kvantifikovateľná. Existujú aj členovia, ktorí sú odkázaní na pomoc a neprodukujú (v zmysle hmatateľného výstupu), ibaže z pohľadu dlhodobého prežitia sa solidarita ukazuje byť výhodnejšou stratégiou.*
Ak člen rodiny niečo robí, robí to pre prapotomkov, preto v pohode niečo obetuje, strpí, alebo ušetrí, inak by svoje dlhy preniesol na nich. A to by porušovalo všetko, čo rodina znamená. Potomkovia budú žiť pod „rovnakým erbom“, teda je v jeho záujme, aby im neubližoval. Hoci nebude svedkom toho, ako vyrastajú.
Nepísaná dohoda platí aj opačne. Potomkovia sú viazaní sľubmi predkov.
Rodina nemusí nevyhnutne dosahovať rýchly a bleskový progres. Stanovuje si dlhodobejšie ciele.
Musí rešpektovať vlastnú vnútornú hierarchiu, pravidlá a regulovať agresiu medzi členmi, inak sa rozpadne na frakcie.
Čo, ak by sa takto chápaná rodina vzťahovala na päťmiliónovú hŕstku Slovákov? V takom prípade by úvahy tohto typu mohli pomôcť formulovať zrozumiteľné vízie konzervatívnej strany, ktorá – a to je dôležité – by neodrádzala ľudí sekulárnych, ani veriacich.
Hoci: Nemohla by umožniť a legitimizovať aj tyranský a nemilosrdný režim? pýtate sa. Určite áno. A čo vládu „osvietenej“ aristokracie? Nepochybne. Tu ale treba poznamenať, že máme výhodu historickej skúsenosti – od starovekých Atén podnes boli otestované všemožné stratégie prežitia spoločenstva. Muselo by sa preukázať, že kedykoľvek v dejinách existovala spoločnosť, ktorá sa lepšie prispôsobovala podmienkam, bola inovatívnejšia a dokázala zabezpečiť vyššíu kvalitu života, než demokracia.
Čo ale zatiaľ v dejinách zistil každý diktátor? Napríklad: Neumožni „okrajovým, menšinovým a neurodzeným“ spoločenský a úradnícky postup a tvoja armáda a administratíva bude stát za prd. Vyžeň inovátorov pre ich odlišnú pokožku, nos či chlpy v uchu a oni neskutočne obohatia tvojich konkurentov. Pozatváraj podivných kreatívcov a zistíš, že spôsob, akým sa snažia preformulovať otázky o zmysle, ako nachádzajú súvis medzi tvorbou a ľudskosťou, ako iróniou nútia prehodnocovať skalopevné tvrdenia, je kľúčom k udržaniu živej tradície, bez ktorých tvoja ríša bude mať fajn fasádu, ale žiadne fundamenty. Zrúti sa pri prvom otrase.
Nesnažím sa tu vynájsť teplú vodu, je to súkromný myšlienkový experiment. Bolo by síce pohodlné venovať sa národnému športu a hovieť si v bolestínskom bahne, ale nie vždy ma to baví. Ako ani to, že sa debata o konzervatívnych hodnotách nahradila zvratkami sociálnych sietí, konšpiráciami, hľadaním praudy a teológiou z Wishu. Veď pozrite: Kdekto tu vykrikoval o morálnych hodnotách a duchovných základoch, ale stačili jedna-dve krízičky, akých naši predkovia zažívali desať do roka, a omietka na vratkej stavbe s názvom Slovensko kydla na zem a odhalila tehly upatlané z mokrej hnedej substancie, o ktorej dúfame, že je to hlina.
Možno prišiel čas hľadať čosi hmatateľnejšie a hlbšie, a najmä prirodzenejšie a ľudskejšie, ako hejslovakisticko-prichyľdubisticko-kvázikatolícke tliachanie.
Možno tliacham aj ja, veď ako chcem na malom priestore vyriešiť záhadu zmyslu tejto krajiny? Alebo udržať oheň myslenia, aby sme nepomrzli, keď dorazia Ivanove prasacie sánky?
Iba prihadzujem úlomok konárika, kým je ako-tak horúca pahreba. Aj to je dačo.
*Ohľadom prospešnosti vnútrodruhovej solidarity píšem viac inštinktívne na základe toho mála, čo viem o teórii hier v súvislosti s evolučnou teóriou. Tu si musím doplniť erudíciu.
