Atléti, gladiátori, tenisti, hokejisti – „hudáčkovia“ tohto sveta – sú obeťami mýtu. Ten tvrdí, že by mali excelovať takmer vo všetkom. Že idea kalokagatie stále žije. Neraz sa dychtivo čaká na ich názor, výrok, postoj. Ja nerozumiem tej legende. Nedokážem si spomenúť, kedy som si „hudáčka“ potreboval vypočuť pri akejkoľvek dileme. My, Slováci, veľmi dobre vieme, že keď niečo o spoločnosti hovorí náš športovec, je často lepšie nedýchať a zapchať si uši. Ale nechápem, prečo treba na „hudáčkov“ útočiť. Vysvetlím.
Na úvod citáty dvoch významných účastníkov športových zápolení, ktoré sa pomerne líšia:
Je to len práca. Tráva rastie, vtáky lietajú, vlny bijú piesok. Ja bijem ľudí.
Muhammad Ali
Teleso má len zdanlivo farbu, je len zdanlivo sladké alebo horké, v skutočnosti existujú len atómy a prázdno.
Demokritos (podľa Galéna)
Ako vznikla davová psychóza okolo športov? Keď sídliskoví chalani hrali za garážou hokej, nepritiahlo to pozornosť nikoho významného. Ak nepočítame mamky, zvolávajúce z balkóna na obed, alebo zúrivého dôchodcu z prízemia, ktorému loptička preletela oknom.
Naopak, verejné zápolenia vždy lákali politikov, ako čerstvé kravské lajno zvádza muchy. To preto, lebo športy boli a sú masovo obľúbené a sledované. A narcisti a/alebo pragmatickí tyrani zbožňujú davy. Kde inde, než na Istmických hrách (196 pnl.), mohol Flamininus vyhlásiť, že rímsky senát obnovil slobodu všetkých gréckych miest? Kde inde by ste očakávali, že uvidíte súťažiť Alkibiada, Filipa Macedónskeho, Neróna alebo Commoda, než na stádiách a v amfitéatroch?
Ale prečo nás zgrupuje práve hokej, alebo futbal? Pokusov o odpoveď sú plné police kníh. Ja súhlasím s hypotézou Martina Mojžiša, že je to evolučne podmienené. Sledovanie zručnosti v lovení a vraždení, navyše aj kolektívnom (ktorý náš rod preslávil), v nás rozbúri vriace tekutiny hormónov. Víťazom výrazne stúpne testosterón, porazeným jeho hladina klesne – ako hovoria štúdie (táto, alebo táto).
A kdekoľvek, kde sa zíde pár ľudí, zrodí sa gramatika, nepísané pravidlá a boj o moc. Imaginárne veci, ktoré v prírode nejestvujú. Možno je politika (alebo náboženstvo) takým kusom mazľavého smradu, ktorý sa nám lepí na päty, odkedy sme zliezli zo stromov. A treba dodať, že bez politiky (a viery v rozprávky) sa nezaobídeme rovnako, ako bez črevnej mikroflóry.
Víťazi a nadaní atléti boli vždy oslavovaní. Podľa mňa právom. Ja ich obdivujem, pretože sú usilovní, ochotní obetovať čas a zdroje, cieľavedomí. (Teda majú všetky cnosti, ktoré mne odopreli kruté sudičky.) Hádam by mohli byť podobné pocty venované aj vedcom, ako sú mikrobiológ Ján Vilček, ktorý unikol zpod krvavej vlajky komančov, alebo profesorka robotiky a umelej inteligencie Ruzena Bajcsy, ktorá so šťastím prežila ľudácky režim. (Ale nevšímajme si vedcov, všetko podstatné je na fejsbúkoch.)
Na to, aby ste mali čo povedať, musíte aj mať čas na symposion, polihávať, dať si predčítať vzácne zvitky a ochutnať čašu vína. A nesmiete dostať príliš veľa úderov do hlavy. Vrcholoví „hudáčkovia“ sa pohybujú medzi tréningom a lekármi, často cestujú po svete bez toho, aby presne vedeli, kde sú. O víne počas sezóny môžu iba snívať. Tipujem, že zaujímavé texty čítajú iba horolezci, kým sa aklimatizujú pod osemtisícovkami, alebo šachisti, kým čakajú na ťah súpera. Môžem sa mýliť, k vrcholovému športu mám veeeeľmi ďaleko.
Viem. Vyzerá to tak, že pokladám športovcov za nesvojprávne bábky bez svetonázoru. Akoby iba zdolávali méty a bavili fanúšikov. Akoby neboli osobnosťami. Ale nie je to takto jednoduché. Veď si dosaďte namiesto športovej celebrity hereckú, či spevácku. Vlasta Burian bol obviňovaný za kolaboráciu s nacizmom a až 32 rokov po svojej smrti sa dočkal rehabilitácie. Desiatky hollywoodskych hercov vedelo o sexuálnom zneužívaní zo strany Harveyho Weinsteina a iba sklopili oči. A je vôbec nutné čokoľvek písať o československých normalizačných celebritách?
V skutočnosti neviem, akými osobnosťami sú športovci, herci, klauni a influenceri. Majú právo na vlastný postoj a zároveň musia znášať dôsledky svojho chovania. Ako každý. Ale nikdy si nie som istý, či majú byť atakovaní viac, než je nutné. Ten, kto stojí na osvetlenej scéne, je iba symbol, deklamuje verše, predvádza talent. Treba si všímať oddaných propagandistov, scenáristov, agentov, úradníkov moci, ktorí sa obratne pohybujú v zákulisí. Príklad: Jaromír Nohavica. Počul som o ňom, že musel reportovať o stretnutí s Krylom vo Viedni. Konieckoncov, je to aj pravda. Ale nikde som nevidel útoky na kapitána ŠTB Liberdu a jeho debilných kolegov, kapitánov a podržtaškov.
Aby som bez omáčok vyjadril názor:
Má hokejista, ktorý hrá v KHL, reprezentovať Slovensko?
Jednoznačne nie.
Má znášať dôsledky svojich rozhodnutí?
Jednoznačne áno.
Je jeho svetonázor zaujímavý a má byť verejne bičovaný?
Samozrejme, že nie.
