Výsmech z dohôd ako modus operandi
Poznámka na úvod: Pre potreby tohto textu zavediem označenie Kremeľníci pre celú boľševicko-nacionalistickú mocenskú chásku od roku 1917 podnes, pretože osobne ledva rozlišujem medzi klamármi a vrahmi počiatkov dvadsiateho a dvadsiateho prvého storočia. Okrem toho, ich ciele a spôsoby, sú prakticky rovnaké.
Je dobre, že sa súčasný Kremeľ vyzliekol donaha. Prečo? Lebo sa ukázalo, že bezo zvyšku nadväzuje na paranoidnú diplomaciu Stalinských čias. A tak zosilnela potreba pozornejšie sa venovať boľševickým/kremeľským mýtom a bájkam. Najmä ohľadom Druhej svetovej vojny. Keď porozumieme, ako a prečo Kremeľníci manipulujú s medzinárodnými záväzkami a históriou, budeme lepšie pripravení na ich budúce kroky a útoky, ktoré by sme inak prehliadali alebo podceňovali. (Viď drony nad Poľskom.)
Je zbytočné písať o tom, že konflikt rozpútal Sovietsky zväz spoločne s Treťou ríšou (ako rozpoznáva aj táto rezolúcia). Veď každý dnes pozná dátum invázie Komančerov do Poľska – 17. september 1939. Samozrejme, ctihodný von der Schulenburg musel Molotovovi tlmočiť želanie Fuhrera, aby sa konečne rozhýbali, ale Stalin dobre vedel, prečo čaká. Jednoducho, aby mohol poľskému veľvyslancovi v Moskve napísať, že „…sovietska vláda nemôže zostať ľahostajná k osudu svojich bratských Ukrajincov a Bielorusov, ktorí žijú na poľskom území, a nemôže dovoliť, aby zostali bezbranní“. (Všimnite si doublethink, ktorým je Kremeľ dnes už preslávený. Je to ten istý eufemistický populizmus, ktorý používali a naďalej budú pri zotročovaní každého národa. Inak povedané, ak by sa súdruhovi ústrednému tajomníkovi Ficovi splnil sen, a Slovensko by definitívne padlo do Ruskej sféry vplyvu, hovorilo by sa o „bratskej ochrane“, alebo niečom ako „jednomyseľnom hlasovani za socialistickú cestu a spojenie s bratskými národmi Sovietskeho zväzu“, ako písala Pravda v roku 1940 v súvislosti s Pobaltím.)
Urobím dva kroky vzad. Každému, kto číta tento text, je jasné, že píšem o pakte Ribbentrop-Molotov a jeho dôsledkoch. A každý, kto uvažuje poctivo, by mal zašomrať: „Okej, diplomacia bola vždy slizká a lepkavá. Západná rovnako ako moskovská.“
Chcem však upozorniť na jeden detail – Kremeľníci majú porušovanie dohôd a klamstvo ako pracovnú metódu. Ich guru Lenin totiž napísal: „Proletariát nemá žiadne posvätné záväzky voči buržoázii. Dohody s kapitalistami sú len dočasné manévre, ktoré je možné zrušiť, keď sa zmenia materiálne podmienky boja.“ („O proletárskej revolúcii a renegátovi Kautskom“, 1918) Čičerin to iba vylepšil, keď sa vyjadril, že „…zmluvy sú pre nás mosty, ktoré prekračujeme a potom spálime“ (citované u Geoffrey Roberts, The Unholy Alliance: Stalin's Pact with Hitler, 1989).
Táto ohybná diplomacia sa ukázala byť pre Sajuz mimoriadne výhodná. Ak máte radi čierny humor, za pomerne vydarené vtipy sa dá pokladať Pakt o neútočení s Poľskom (1932/34), Záruka suverenity pre Fínsko (1932), Zmluvy o vzájomnej pomoci s Litvou, Lotyšskom a Estónskom – základne výmenou za suverenitu (1939)... pokračovať sa dá prakticky donekonečna.
Jozef a Adolf – desivá bromance
Keď sa v roku 1943 začali šíriť šumy, že Stalin sonduje, či by Nemecko nepristúpilo na separátny mier, dalo sa predpokladať, že je to len potkaní spôsob, akým tlačiť na vlastných spojencov. Domnievam sa, že Briti, rovnako ako Američania dúfali, že sú to len fámy alebo tančeky, pretože to bolo tak dychberúce a nehorázne, až z toho doteraz ide mráz po chrbte.
Niektorí diplomati si určite vraveli: „Chce nás podraziť ten Sovietsky zväz, ktorý sme práve zachránili pred vyhladovaním a poskytli mu tony spamu, surovín a vojenskej techniky? Ten Kremeľ, ktorému Nemci vyvraždili státisíce civilistov a obzvlášt nechutným spôsobom sa vyvŕšili na vojnových zajatcoch? Nieeee.“
Hádam sa našli mnohí, ktorí odvetili: „Kremeľ má vlastných civilistov aj vojakov na háku. Spomeňte si na Brest-Litovsk a Rapallo!“
„To už bolo. Prestaňte kuvikať. Sovieti sú po Stalingrade v pohodke a okrem toho, na Kurskom výbežku…“
„A čo Ribbentrop-Molotov?“ ozval sa nesmelý hlas.
Na čo muselo nastať hĺbavé ticho.
Ozaj, kto by si – vtedy alebo dnes – stavil na spoľahlivosť Kremeľníkov? Osobne by som Stalinovi neveril ani to, že aj jeho pôvodné priezvisko nie je iba pseudonym.
Keď došlo k onej podlej zmluve (august 1939), bol to užitočný preplesk pre komunistov na Západe. V tej chvíli nie iba Ruth Fischerovej, André Malrauxovi a spol., ale tuším aj idealistovi ako Fučík zabehol rudý nok v hrtane. A to sa ešte netušilo o tajnom protokole, v ktorom si Jozif a Adolf rozdelili Stredo- a Východoeurópsky zákusok. Nikto, podľa mňa ani Stalinovi najbližší, nevedel, aký je tyranov vzťah k šialenému kaprálovi. Myslím si, že láska to nebola, ale istá dynamiku a pragmatický obdiv by sa v ich vzájomnej nenávisti nájsť dala. Ako keď sa dvaja hlavohrudi obchytkávajú a sácajú pred barom – chcú tomu druhému vykrútiť krk, a zároveň sa potrebujú. Jozifov telegram k Fuhrerovým narodeninám by som bral iba ako jeden z jeho rádoby-sofistikovaných manévrov.
Rebierko a Kladivko
Kdekto by mohol namietať, že pakt Ribbentrop-Molotov nie je v porovnaní s Mníchovskou gang-bang párty (september 1938) o nič horší. Pokojne odhliadnime od motivácií – „chcimírovskej“ Chamberlaina a Daladiera a „přečůramtěskej“, ktorú obhajoval sovietsky diplomat v rozhovoroch s Felixom Čujevom. Ale nemôžeme odhliadnuť od pár zásadných rozdielov:
A/ Mníchovská dohoda bola debilná, ale bez tajných dodatkov a otvorená. Naproti tomu, pakt R-M obsahoval dodatok, ktorý Rusi prestali vyhlasovať za fašistickú propagandu až v roku 1989 (!)
B/ Mala jasné politické dôsledky – politika appeasementu zlomila britskému, aj francúzskemu premiérovi krk. Naopak, pakt R-M je obhajovaný kremeľníckymi historikmi ešte aj v súčasnosti (Djukov, Narotčnickaja).
Dodatok k zmluve Ribbentrop-Molotov sa stal obzvlášť pikantným počas Norimbergských procesov. Pretože pri obžalobe Ribbentropa zrejme bol a zároveň nebol predložený ako materiálny dôkaz. Samozrejme, Ribbentrop mohol na svoju obhajobu klamať a zavádzať a Sovieti mali dostatočný politický výtlak, aby o protokole nebola zmienka v rozsudku. Ale ako dosvedčujú prepisy Norimbergského tribunálu z júla 1946, existencia protokolu bola dostatočne preukázaná. Inak povedané, všetci vedeli, že výpoveď nemeckého diplomata (potvrdená Gaussom, von Weizsaeckerom, aj Jodlom) je pravdivá, mikrofilmy zmluvy boli poruke a rozhodne zohrali rolu v posúdení Ribbentropovej spoluúčasti na rozpútaní vojny.
Ak by niekto pochyboval, či onen dodatok, na základe ktorého Stalin rozpútal vojnu spoločne s Hitlerom, je pravý, tak kľud. Samotní Rusi ho priznali a zverejnili v roku 1992.
Ak bol útok na Poľsko „premysleným a načasovaným agresívnym vojnovým konaním“ a nemecký minister zahraničných vecí dostal za to slučku, súdruh Vjačeslav Michajlovič Skriabin, známejší pod revolučným menom Molotov, mal byť súdený spoločne s Ribbentropom. Samozrejme, sci-fi. Kremeľníci sa predsa vždy mohli prikryť obeťami miliónov vojakov a civilistov, potrieť si ich krvou tváre a zahrať neviniatka.
Robili to vtedy, robia to teraz a budú to robiť aj naďalej. Stalin a Molotov nijako netrpeli a neumierali v zákopoch a na mínových poliach, žiaden strach. Svojich vojakov a civilistov mali ako toaletný papier a argument pre zotročenie polovice Európy na dekády. Prečo myslíte, že dnes Potkanchánovi vyhovuje smrť ruských chalanov na fronte?
Existuje historická spravodlivosť?
Nie. Musí však existovať historická obozretnosť. Kremeľníkov nesmieme podceniť. Nesmieme si myslieť, že ak sú ekonomicky na kolenách, alebo ak nakoniec ponúknu akýkoľvek kľud zbraní, tak sme v bezpečí. Treba reálne počítať s útokmi na Pobaltie, Poľsko, či Rumunsko. To je proste fakt. História hovorí zreteľnou rečou.
