Všimnite si, že kremeľská (a iná) propaganda na sociálnych sieťach sa šíri pomocou veľmi prostých mémov.
Zaujalo ma, ako sa líši dnešná propaganda od tej z minulého storočia. Vezmite si nacistické, alebo sovietske plagáty. Keď necháme bokom ich mrazivé posolstvá, málokto neuzná ich umeleckú hodnotu a kvalitu sadzby. Sovieti mali na začiatku na svojej strane pomerne významných výtvarníkov, básnikov a spisovateľov. Navyše, v nejednom posolstve tlmočili niečo, čomu naozaj verili – v nového človeka, svetlé zajtrajšky, odstránenie biedy. Proste všetky tie utópie.
A dnes? Šíria sa „myšlienky“ bez obsahu, bez estetiky, dokonca gramatiky. Nie je to náhodou zámer? Veď o koľko autentickejšie vyzerá posolstvo, ktoré mohol iba vyrobiť sused na lacnom notebooku! A že robí gramatické chyby? Veď hej, je to obyčajný človek, ako my a vy a nie tí židojašteri z drahých univerzít. Tie posolstvá sú tak nenávistné, ako len dokážu, čo je tiež zaujímavé.
Ak mám pravdu, a propaganda použiva takýto trik, potom je to svojim spôsobom geniálne.
A desivé.
Keď sa Dawkins svojho času zamyslel nad tým, či nejestvujú úseky kultúry, ktoré sa šíria, uchovávajú a mutujú, podobne ako gény*, nemohol tušiť, že sa pojem „mém“ stane ekvivalentom niečoho, čo je srandovné, a že sa bude prostredníctvom memes ľahko šíriť akákoľvek debilina. Kniha Sebecký gén (1976) je staršia ako ja. Kdeže by pri jej písaní Richard tušil, že príde čas, keď sa bude musieť myšlienka vtesnať do sekúnd medzi reklamou, do SMS, ICQ odkazov, postov na sociálnych sieťach! Dnes sa dokonca poviedky v súťažiach často píšu do dvadsať-, desať-, ideálne sedemtisíc znakov. Chytro chytro, bistro bistro, nie je čas!
Dawkins, ako každý prorok, mimovoľne odhadol, čo sa stane. Nevedel však, že útržky pravdy aj polopravdy, kultúry aj nekultúry – mémy – sa stanú potkanmi internetovej kanalizácie. Sú neporaziteľné, rýchle, neodbytné. Na mémoch je pozoruhodné to, že ich rozpoznajú aj ľudia, ktorí sa inak kultúre a uvažovaniu vyhýbajú. Posledná večera, Nagasaki, Španielska inkvizícia, Kosák a kladivo, Princezná Diana, Moonwalk, Obi van Kenobi, Auschwitz… o každom civilizačnom útržku existujú stohy štúdií, kilometre dokumentárnych záznamov, podnetné diskusie. Málokto sa im venuje do hĺbky, ale takmer každý ich pozná. Je to fascinujúce, keď sa jeden nad tým zamyslí.
Samotný konkrétny mém, povedzme úsek Malej nočnej hudby, je neškodný. Chytľavá, jednoducho zložitá a zložito jednoduchá melódia. Vo filme Amadeus stačí, aby starý Salieri zahral jej pár tónov, a kňaz ju rozozná. Ako my všetci dodnes.
Ja som počas rokov zaznamenal niečo zaujímavé (som na internetoch od 1997) – čím bola technológia vyspelejšia, tým väčšiu uveriteľnosť a popularitu mali jednoduchšie posolstvá, urobené akoby „na kolene“. Najmä v prostredí sociálnych sietí. Animácia O Fortuna Misheard Lyrics (áno, som tak starý) je možno populárnejšia ako Disneyho Snehulienka. Zmes hudobných úryvkov je rozoznateľnejšia ako prenádherná Dvořákova Z nového světa. Je to tým, že technológia a establishment, gramatika a pravidlá sa stali niečím, proti čomu sa dá čeliť iba bláznovstvom, nepredvídateľnosťou?
Ak mám pravdu, musíme si uvedomiť, že forma, akou sa o niečom hovorí, nikdy nebola dôležitejšia, ako dnes. Keď to potrvá aj desaťročia, musíme na Slovensku vystúpiť z vlaku prostoduchých mémov a radikálnych postojov. Presadzujem to v diskusiách pod článkami, v textoch, kde sa len dá. Hoci aj my (tí dobrí) sa musíme naučiť škrtať a redigovať.
Môžem sa mýliť. Ale je to málo pravdepodobné.
—---
* Myšlienka je staršia, zrejme vedie až k T. H. Huxleymu, dokonca viac do minulosti
