Zahodil som ho, len tak, ledabolo, ani som nesledoval jeho let. Kamsi už dopadne, veď stojím na balkóne trinásteho poschodia.
Ukazovákom som ohorok zručne oprel o palec a vystrelil ho do sveta. Ešte tlel, iskry z neho odleteli. No a čo, že horel? Veď aj svet je rozpálený a vysušený, tak čo. Mám na jazyku zvyšky dymu, hmlovitý, horký povlak. Ten pozbieram slinami a hlienom a celé to pošlem za špakom. Veď aj svet chutí ako žlč, tak čo.
Už vopred sa smejem, lebo viem, čo budú slobodorári a ekoteriéristi a elgébéítéčkári kričať. Tam stoja, na svojich mini terasách, hlboko podo mnou, spodina!
A že vraj, taký špak môže dopadnúť na hociktorý balkón a tam podpáliť noviny. Načo sú tým štetcom a štetkám noviny? Robiť treba, nie somariny čítať!
Vraj, môj ohorok by komusi mohol urobiť dieru do koberca, alebo záhradnej stolice. No pozrime ich! Vybavené majú tie balkóny, kaviarenskí povaľači. Ešte aj doma by len tak pri makiátkach a preskách sedeli. Či čo to pijú. Nech im aspoň moja slina dopadne do šálky! Haha.
Kvety im vraj poničím! Tak ale načo všetko vyzdobia? Ešte dobre, že si aj dúhové vlajky nezavesia. Hneď si znova odpľúvam, ani mi nestoja za reč.
Ďalší budú plakať, vraj, a teraz sa ušúľate, špak by mohol dopadnúť na knihu! Nejaký inteligenitál si môže čítať tie svoje blbosti a kniha mu vzbĺkne pred očami. Haha. Alebo dajaké rozmaznané decko bude čarbať do notesa a môj zvyšok cigy mu zničí obrázky.
To už sú vymysleniny, uznajte! Mne nadávajú do konšpicientorom a sami si vymýšlajú klamstvá!
Deťom by som nikdy neublížil, sú budúcnosť, to je jasné. Ale fajčiť nebudú, cez pysk by dostali, to je jasné.
Keby môj špak aj podpálil trávu pod panelákom, nech! Aspoň vydymí tie rybelárne opachy.
Mne sa nič nestane, ja som vysoko.
