V reálnom živote, z očí do očí, zažívam s ľuďmi pohodové interakcie. Susede podržím dvere výťahu, a nevytknem jej, že by si mohla schránku prezrieť inokedy. Voličovi Republiky so zaťatými zubami prikývnem, keď vysvetľuje svoju voľbu. Poviem mu, že sme na iných stranách barikády a zmením tému (keďže diskusia by neviedla nikam). Na oplátku, suseda mi nepovie, že sa iba pretvarujem, a "republikán" mi nevynadá do liberálnej štetky.
Vložte medzi nás kus plastu, skla a plechu, posaďte nás za volant…a neexistuje takmer nič, čo by sme si nedokázali vykričať. Vykrádam vtip známeho komika, ale iba preto, že má pravdu. Za volantom som najhoršou verziou samého seba. Spoza čelného skla svojho auta často veštím iným šoférom, chodcom a cyklistom drsný osud. Vyjadrujem svoj všeobecný názor na ich intímny a rodinný život.
To preto, lebo ma nepočujú. Som v bezpečí faradajovej klietky. A nevidím im do očí. Proste, nevnímam ich v tej chvíli ako živé bytosti. Hanba priznať, ale tak to je. Každá nadávka a emócia hnevu zo mňa vypustí žeravú paru. Je preukázané, že hrubé nadávky zmierňujú stres. Ale to zo mňa nijako nerobí kandidáta na anjelskú bytosť.
A neverím, že sa tak za volantom občas nechováte aj vy. Podľa seba súdim teba.
Nie je ten spôsob, akým sa navzájom bavíme na "internetoch", nápadne podobný chovaniu ľudského plaza čelným sklom?
Bariéru odhlučnených kabín auta nahraďme prístreškom anonymity a samoty na sieti. Jeho "fejsbukový" múr by sa od automobilovej kobky líšil. Chránil by, ukrýval by identitu, ale poľahky by prepúšťal jedovaté pľuvance smerom von. Všetok balast prirodzenej interakcie, tie somariny, ako sú empatia, súcit, sebairónia, by bezpečne ostali v exteriéroch.
Čo by sa až také mohlo stať? Stále sme ľudia, nie? Nevieme si predstaviť, že niekomu reálne chrstneme do tváre vriacu urážku, alebo že ho nebodaj zbijeme, umučíme, zosmiešnime, zbavíme majetku. Veď kedy sa také stalo? Všetko, čo by sme vrieskali spoza opony, by boli iba slová, nie? Komu môže vadiť nejaká narážka, urážka, vyrážka, podrážka? Komu môže vadiť podržtaška? Komu môže vadiť tykanie, prezývka, pečiatka na čele?
Takmer nikomu. Čudácky fanúšik histórie by však zosmolil podivnú metaforu o tom, prečo by to vadiť mohlo. Tak povedzme..mňa napríklad fascinuje zánik Pompeí. Som nerd, preto nasledovné myšlienkové varieté:
Nestal by sa z človeka, uzavretého v teráriu internetov, hoci aj Vezuv? Nemusel by hneď pľuť. Čo keby v ňom rástla zlosť iba nenápadne, rok za rokom? Čo keby občas, anonymne, vyvrhoval plyn hnevu a skaly urážok a nemalo by to žiadne trestnoprávne dôsledky? Ani by nevedel odhadnúť, či komusi konkrétnemu neubližuje.
Možno by postupne nadobúdal dojem, že sa mení na jedinečného Hefaista, boha, ktorý ako jediný pracuje v pote tváre. Získaval by sebavedomie, ktoré mu odopreli povýšenci z Olympu. Mohol by prikrmovať svoju frustráciu zo stratenej lásky, pomstiť sa prelietavej Afrodité, čo ho odvrhla. A tak by pridal na intenzite výbuchov. Následné zemetrasenia a krupobitie pemzy by ničili strechy domov nevinných ľudí, ale stálo by mu to za potešenie – všetci by sa ho aspoň chvíľu báli. Všimli by si ho.
Takých bôžikov by boli tisíce, ako múch, alebo šóférov. Spolu by stvorili nevídanú erupciu, nekontrolovateľnú, hádam by zatienila aj slnko. Krajinu by pokrýval bezútešný popol, vtáky by zmĺkli. Potom by prišlo to, čo možno ani sami nezamýšľali. Po svahoch by sa rozliala žeravá, červeno-hnedá, pyroklastická lavína a pochovala by civilizáciu na dlhé stáročia.
Ničívý prúd by prišiel nadránom, keď by všetci spali, dúfajúc, že to najhoršie už prežili.
