Tiež sa obzeráte naokolo a neviete, či drbe vám, alebo tým ostatným? Tvrdia, že ich chovanie je normálne. Ak nemáte dostatočnú imunitu voči blbcom, dokonca vás presvedčia, že vy ste ten úchylný. A že máte držať kušnu, samozrejme.
Ako si budovať odolnosť? Nech sa páči, napríklad úvahami o pozitívnej deviácii.
Disent, alebo „nie si v tom sám“
Líšiť sa, nebyť v súzvuku s režimom, to nie je pohodlné. Ale niekedy sú časy, keď nás ohlúpnuté masy a populisti tlačia do kúta. Proste nemáme na výber. Keď im ustúpime, nebude im to stačiť. Aj tak si kopnú.
Počas komančov existovala na Slovensku a Čechách hŕstka ľudí, ktorí sa neprispôsobili režimu. Hrali ďaľeko horšiu oslabovku, ako my, nakoniec sa však stali lídrami boja za slobodu. Boľševici si museli preslabikovať aj také odstavce Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktoré sa im nehodili do krámu.
To, čo všetko sa po Nežnej revolúcii stalo a nestalo, malo a mohlo a nemuselo… atakďalej, je teraz jedno. Priviedlo nás to na okraj ďalšej diktatúry. Treba to prijať ako fakt a nezaliezať pod kameň. Takmer každá generácia si musí vybojovať slobodu a „nenormálni“ sú VŽDY v menšine. *
Dnes sme ďaleko silnejší, než myslíme. Prvá zásada šikanistov je, aby presvedčili obeť o vlastnej bezmoci. Druhá zásada predátorov: ostrovy pozitívnej deviácie sa nesmú spojiť, musia o sebe pochybovať a hádať sa. Na tom fičí celý priemysel klamstiev.
Myslíte si, že Róbert I. je nejaký raketový vedec? Inštinktívne robí to, čo každý agresor. Už šikanujúce deti poznajú to tajomstvo moci. Máme ho totiž všetci priamo v DNA.
Ale vo výbave máme aj statočnosť, pud sebazáchovy, schopnosť učiť sa a osobnostne rásť. Vieme vytvoriť nebezpečné stádo, ale aj solidárnu tlupu a kmeň.
* Zároveň, hajzli nie sú NIKDY vo väčšine. Rozhodujúcu väčšinu tvoria mlčiaci a ľahostajní, ktorí sa pridajú kamkoľvek. Tak to proste vždy bolo a bude.
Prečo neustúpiť autokratom
V praxi už bolo odskúšané, kam až autoritárstvo dokáže zájsť, ak sa mu rozviažu krídla. Nesú… ladiť s režimom v Protektorátnych Čechách alebo na fašistickom Slovensku znamenalo byť človekom určeným k likvidácii alebo prevychovaniu. Mnoho deviantov bolo starostlivo napravených v Sovietskom zväze, nechcite vedieť, ako.
Očarujúce dvadsiate storočie nás zoznámilo s diktatúrami, ktoré vyšperkovali metódy ovládania a hrôzy na úroveň umeleckého diela. V Iraku, za čias Sadáma blahej pamäti, videl Hitch v kaviarni živočíšny strach muža, ktorý omylom polial diktátorovu fotografiu v novinách. Husajnov režim bol terorom non plus ultra podobne, ako severokórejská forma pekla na zemi.
Ja si myslím, že nebudeme mať to potešenie zistiť, aké to je, kopať si vlastné masové hroby. Ale pozor! Dnes už nemôžeme tvrdiť, že netušíme, kam vedie prašná cestička obmedzovania práv a slobôd. Máme z dejín ponaučenie, že si ju ľudia nemuseli všimnúť ani vo chvíli, keď sa vedľa nej zobliekali do naha a keď po nej kráčali v ústrety svetlým zajtrajškom. Preháňam? Ani nie. Adolfovi sa dalo ešte pochechtávať, neskôr aj boľševikom. Ale komu smiech nezabehol v hrdle ani po roku 1953, musel byť v tom čase už po „osobitnom zaobchádzaní“.
A teda, smejme sa tzv. „normálnym“, ale buďme obozretní. Niektorí z nich myslia vážne to, čo hovoria, akurát nemajú tú správnu dávku moci.
Nenormálni
Len tak, na okraj… trochu predstavivosti:
Európa okolo roku 1666. Akýsi čudák a samotár menom Isaac Newton si čmára somariny o mechanike a optike, čosi kdesi ohľadom prvej diferenciálnej rovnice… rodí sa moderná veda, nepodstatné. V tom istom čase (plus mínus pár rokov) kati na Šumpersku nasadzujú čarodejniciam palečnice na pršteky a milosrdne im priväzujú sáčky s pušným prachom na krk. Takmer všetci tvrdia, že ak je niekto naozaj normálny, tak je to inkvizítor Boblig z Edelstadtu a podobná svoloč.
Viete si predstaviť, že čítate Leibnitza a zaujímate sa o novinky z Oxfordu a pod vašimi oknami dav sprevádza na popravisko ženu, ktorá chcela čarovať so svätou hostiou?
Kontrasty a boje o prežitie zdravého rozum formujú Európu odjakživa. Možno ju budú formovať až do konca civilizácie.
Tak hlavu hore! Hlavy sa tu (zatiaľ) nestínajú.
-----
Jedna krásna pieseň od Nohavicu na záver (v nej vlastne aj reaguje na kontroverziu ohľadom Štb).
