Farby, kolieska, hviezdy, krížiky, strapce, obrázky prasiat a oslov… kto už si pamätá tie symboly? Ľudia sa po stáročia buď navzájom ciachovali ako nepriatelia, alebo zdobili ako príslušníci jednej tlupy. Takto vyzeráme „my“ a takto vyzerajú „tí druhí“, na tom vždy záležalo. Hoci, genetický záznam svedčí, že bystrina sexu si razila cestu pomedzi značky a zmývala ich farby do pestrých mlák a jazier. To iba blbci si myslia, že jestvuje čosi ako čistá krv, prvý pravý predok, požehnaný národ a také tie kraviny.
Značkovanie malo pradávno zaniknúť. Najneskôr v helénskom období. Imperátori potrebovali vztýčiť jednu zástavu nad ostatné, veď ako inak by mohlo impérium fungovať? A ako by sa dalo zabrániť anarchii v sídlach pozdĺž obchodných ciest, keby záležalo len na miere pigmentu, pokrývke hlavy, sexuálnej orientácii, či spôsobe vyznávania rozprávkových bytostí?
A predsa, nálepky a odznaky prežívajú. Slniečka, dúhy, kríže, trojkopce, alebo aj tie neviditeľné. Všeličo značkovať, to je obsedantno-kompulzívne prekliatie čeľade Homininae.
Mňa vždy zaujímalo, ako vôbec vznikajú skupiny na periférii? Povedal som si, že z losovacieho bubna histórie si vytiahnem nejaký konkrétny príklad. Sú tam pestré, rozmanité bandy vyvrheľov, ako ich vedel popísať Umberto Eco. Malomocní, nečistí, poškvrnení hriechom, morálne skazení, zapáchajúci, deformovaní, nenormální, neprispôsobiví alebo čarodejnícki. V mojej ruke šmátralke sa ocitli Židia. A že je to výdatný kus dejepisu!
V rieke dejín
Začal som veselo, plávaním proti prúdu času. Pri každom tempe, pod každým nánosom bahna, každým úderom naplaveného, hnijúceho odpadu, moje nadšenie opadalo. Nakoniec som sa niekde vynoril, lapajúc po dychu, ale prežil som. A keďže sa nebojím škrtať a po prežutí vypľúvať nadbytočné vety, prežijete aj vy.
Ako štartovacie mólo som si nezvolil klerofašistické Slovensko, ale udalosť, keď Napoleon rozrazil dvere Pápežského štátu (1808) a zoznámil šokovaných katolíkov s konceptom, že Židia nemusia žiť v špeciálnom gete. Jeho motívy mohli byť idealistické rovnako, ako pragmatické. Zaujímavejšia je otázka: Prečo boli Židia v tom konkrétnom bode dejín „vylúčenými“? Mohlo by to súvisieť s náboženskými predsudkami?
V napoleonských časoch vyhlásila Svätá synoda v Moskve niečo také, že „Aby zničil základy cirkví kresťanstva, francúzsky cisár … má v úmysle založiť nový hebrejský Sanhedrin – ten istý koncil, čo odsúdil na smrť ukrižovaním Ježiša Nazaretského“. Netvrdím, že tlmočili aj postoj vtedajšej západnej cirkvi. Ale koncept kolektívnej viny a bájka o vplyve Sanhedrinu na Poncia Piláta bola blízka aj západným kresťanom.
Veď aj spomínané Ghetto di Roma pôvodne vzniklo na základe tej istej fabulácie. V bule Cum nimis absurdum z roku 1555 Pavol IV. tvrdil, že Židia boli z vlastnej viny Bohom odsúdení do večného otroctva, ale ich drzosť narástla natoľko, že sa odvážia žiť nielen medzi kresťanským ľudom, ale aj v blízkosti kostolov atakďalej. Dopadlo to tak, že architekt Giovanni Sallustio Peruzzi dostal krásnu zakázku na múr, Židia to zaplatili a všetci boli šťastní.
Takže všetko značkovanie a vypudzovanie bolo kvôli stredovekej báchorke, že nejaká skupina ľudí má naveky zodpovednosť za vraždu boha? Kiež by to bolo takto jednoduché. Pár plaveckých temp pomedzi desivé vírenie, a odrazu som zistil, že rímski pápeži, počnúc Calixtom II., od 12. do 15. storočia znova a znova potvrdzovali bulu Sicut Judaeis, ktorá mala Židov – podržte sa – chrániť!
Pápežské Buly Sicut Judaeis sa začali vydávať už po prvej križiackej výprave (1096–1099), keď sa sprostá lúza vrhla na Židov v Porýní, asi v domnienke, že už dorazila k Jeruzalemu. Masakrovanie kohokoľvek bolo pre miestnu nobilitu nepraktické, veď menej obyvateľstva rovná sa menej špeciálnych poplatkov. Otázkou je, prečo kreténi masakrovali práve Židov, a nie, povedzme, medveďov alebo ľudí s bradavicami. Nuž, všeobecne sa vie, že raní otcovia cirkvi, ako Tertullian, či Cyprián z Kartága, písali anti-judaistické texty. To, či sa skorí kresťania potrebovali pred Rimanmi odlíšiť od Židov, alebo aký to malo dôvod, neviem. Faktom je, že animozita medzi dvoma verziami monoteizmu je zaznamenaná v evanjeliách aj apokryfoch. Nemusíme hľadať konkrétne úseky textov, ktoré slúžili antisemitom po stáročia. Mel Gibson ich za nás starostlivo povyberal do svojho odporného filmu.
Čo sa týka značkovania, už Štvrtý lateránsky koncil (1215) nariadil, aby sa Židia odlišovali od ostatných podľa typu oblečenia, žltým krúžkom alebo špicatým klobúkom (v Anglicku žlý taft, symbol starozákonných tabúľ a podobne)*, proti vkusu žiaden dišputát, ale šlo zrejme skôr o vyberanie mastných daní a zabránenie ‘neželaným’ pohlavným stykom.
*V tej súvislosti je pozoruhodné, že zavedenie značky na rozlíšenie osôb, ktoré nepatria k náboženskej viere väčšiny, zaviedli už kalifovia Omar II. Umajjovie (717 – 20 n.l.) a al-Mutawakkil (847 – 61 n.l.). Žlté opasky, špeciálne klobúky, značky oslov na dverách, fantázia ani tu nemala hranice (Kresťania na Sicílii si museli na dvere vyvesiť obrázok svine). To neznamená, že označené skupiny museli konvertovať, alebo že nevyhnutne čelili útokom. Aj tu, v princípe išlo o možnosť zaviesť extra poplatky.
Aby som neostal pri moslimoch s ich ďaľšou verziou jedinej pravej viery, pristavil som sa aj pri domnienke, že anti-judaizmus má svoje korene v antike. Tej predkresťanskej. Napríklad vieme, že Jeruzalemský chrám číslo dva rozmetali Rimania (70 n.l.) a po povstaní Bar Kochbu (132-5 n.l.)„zabíjali Židov, kým sa ich kone netopili v krvi až po nozdry“, ako zaznamenal Talmud. A Judeu premenovali na Sýriu Palestínu. Keby sme nevedeli, že rímske légie postupovali proti všetkým povstaniam rovnako brutálne, mohlo by sa nám zdať, že boli antisemitskí. Ale okrem Hadriánovmu zákazu obriezky som veru Spezialbehandlung so Židmi v Rímskej ríši nepostrehol (resp. nemám dostatočnú erudíciu). Osobne si myslím, že Rimanom liezli na nervy monoteizmy ako také a každý, kto sa búril proti ich zákonom.
Židia sa určite výrazne odlišovali, na ľudí helénskeho sveta mohli pôsobiť aj desivo. Na monoteizme, viere, ktorá nepozná kompromis, je čosi znepokojivé. Chápali to ochrancovia filozofickej tradície, ale aj sociopatickí vladári. Antiochos IV. Epifanés v roku 167 p.n.l. dokonca zakázal Judaistické náboženstvo. Násilná helenizácia, vztýčenie sochy Dia v jeruzalemskom chráme a obete prasiat (alebo pokusy o ne) rozdúchali plamene Makabejského povstania. To je chronicky známe.
Tak. A teraz buďte múdri. Kde sa zrodilo pečiatkovanie, vylučovanie, vymedzovanie tejto konkrétnej skupiny?
Malá odbočka k žltej farbe
Dlhšie som hľadal dôvod, prečo Umajádovci zvolili pre Židovskú menšinu práve odtiene žltej. Lámal som si nad tým hlavu, hľadal som zobrazenia zajatcov už v starovekom Egypte. Nenašiel som známku pôvodu žltého označenia Židov. Veď oni sami mali príkaz zdobiť si kystky na okrajoch plášta belasým purpurom.
Potom mi zišla na um hypotéza: Čo ak bolo farbenie textílie na žlto jedno z najjednoduchších a najlacnejších? A tak som sa dopátral k informácii, že žltá, zelená a hnedá boli najľahšie dosiahnuteľné farby, respektíve možno aj svetlé odtiene modrej (ktorá bola občas vyhradená pre kresťanov). Nemám k tomu dostatok informácií, ale mnohé by to vysvetľovalo.
Malomocní
Ako by mohla vzniknúť diskriminácia akejkoľvek skupiny? Myšlienkový experiment:
Je rok nula. Chceme zvoliť vhodnú skupinu na občasné nakopnutie. Najprv potrebujeme spoločenstvo, ktoré sa dá ľahko identifikovať. Výrazne sa odlišuje a irituje iné tlupy a kmene tým, ako sa stravuje, maľuje, miluje, oblieka, vyznáva. A možno sama tancuje okolo totemu ideológie, ktorá neznesie kritiku a zmenu. Dôležité! Tá skupina musí byť zároveň slabšia a menej početnejšia v porovnaní s nami, tzv. normálnymi. Ideálna by bola partia, ktorá je rozpoznateľná už z diaľky, aj v pološere.
Kiež by to boli rovno ľudia, čo bežali rýchlejšie ako mykobaktérie leprae a lepromatosis a preto ich chytili! Také šťastie nám milostivý boh nezošle len tak. Musíme vyberať z toho, čo je. Malomocní nemôžu maskovať prejavy odchýlky a odpornosti. Na nich by sme neminuli veľa farby, ani nášiviek. Na druhej strane… museli by sme zapchať papule prírodným filozofom, a aj to by boli výdavky. Nuž, nech už si zvolíme akúkoľvek skupinu, musíme vždy hovoriť o “nich” vo všeobecnosti, to je základ.
Jasné, nájdu sa súcitní ľudia, ktorí nás budú presviedčať, že “tamtí” sú individuálne ľudské bytosti a vyzvú, aby sme im pomáhali. Ozve sa aj hlas skeptika, ktorý nás vysmeje, keď “oných” odmietneme na základe tvrdenia, že sú poznačení vesmírom za trest. Ale kto by načúval šepotom osamelých na púšti? Strach nám pomôže odfiltrovať prejavy smiešnej ľudskosti.
Našťastie, vytrvať v odpore nám radi pomôžu fanatickí a vychrtlí kuffoidi, ktorí kričia, aby malomocní mali vlastných kňazov a kostoly, vlastné múry a okovy. Vždy sa nájde nejaký ubermenš, čo vyženie odlišných za hranice mesta. A vždy sa nájde zdanlivo neškodný zbabelec, ktorý rozvešia obrazy, zatlčie tabuľky a pofŕka sa krvou, aby vyzeral drsne.
A tak, s ľahkým srdcom, vykročíme na cestu nenávisti. Podstatné je, aby sa nenávisť z roku nula odovzdávala po generácie, napriek spoločenským zmenám, vedeckému skúmaniu a takým zbytočnostiam. Po desaťročiach animozita a odpor ostanú, hoci si už nikto nebude pamätať, ako vznikla.
Proste, je to jednoduché. Či už sa budeme triafať do výrobcov syra, ryšavých, ľavorukých, to je jedno. Len žiadna empatia a súcit, prosim!
---------------------
Iné odkazy:
Jeden z prvých protižidovských ediktov, vyhlásený Antiochom Epifanom:
https://www.britannica.com/biography/Antiochus-IV-Epiphanes
Žltý znak počas nacistickej éry:
https://encyclopedia.ushmm.org/content/en/article/jewish-badge-during-the-nazi-era
