Nedávno som kdesi narazil na prirovnanie spoločnosti k včelám (nemám na mysli Jaroša/Jakubiska). Zamyslel som sa nad tým podobenstvom a pokúsil som si ho preložiť do jazyka prírodných a spoločenských zákonitostí.*
Včelí roj má sofistikovanú hierarchiu. Nepodobá sa na komunitu indivíduí, skôr na mongolsko-ruskú hordu, kde záleží iba na počte a na tom, že každý jednotlivec pozná svoje miesto a dá sa kedykoľvek nahradiť. Napriek tomu je pre mňa včelí roj symbolom životaschopnej a tvorivej spoločnosti. Prečo? Nuž preto, že produkuje niečo vzácne. Včelári ma zabijú, ale popíšem to tak, ako som kdesi zachytil. Včely vyčarujú med prenosom nektáru z úst do úst, kakajú šupinky vosku a zvracajú propolis zo živice, vosku a enzýmov. Samé zázraky!
Naproti tomu, kremeľskí vyznavači Zlatej Hordy neprodukujú nič. Iba bodajú, privlastňujú si produkty práce iných a zúrivo bzučia. Napodobňujú správanie včiel, tvária sa ako včely, ale treba ich demaskovať. Sú to sršne. A vždy to budú sršne.
Taký ten náš starý dobrý sršeň, toho poznáme. Pichne, ukradne, zožerie, ale už sme ho stokrát vyhnali. Keď sa ukáže pred vchodom do úľa, teda využije prirodzené prúdenie („main stream“), veľmi rýchlo zistí, že mal letieť kamkoľvek inam. Preto sa občas pokúsi vniknúť do úľa zozadu a tie blbé robotnice ho prijmú ako kamoša.
Teraz sa tu naskytol sršeň, čo priletel z východu – sršeň ázijský, nevymýšľam si. Mimochodom, už o tých hrozbách vieme pradávno. O agresívnych anime sršňoch (Vespa mandarina japonica) znikli štúdie najneskôr v 90tych rokoch, a o ázijskom sršňovi (Vespa velutina nigrithorax) sa predpokladá, že je v Európe minimálne od roku 2004 (oblasť Lot a Garonne vo Francúzsku). Ázijský sršeň sa pokladá za výraznú hrozbu pre naše medonosky. Lebo agresívne útočí v skupinách a potomkovia včielky Máje nie sú pripravené, pretože sa nevyvíjali spoločne s tým invazívnym hovadom.
Ale je tu nádej. Z toho mála, čo viem, ázijské včielky si proti nemu vyvinuli niektoré účinné taktiky. Jeden príklad za všetky… citujem***:
Niekoľko desiatok robotníc sa hodí na sršňa a vytvoria tzv. termickú guľu, ktorou ho obalia. Spolu včely dokážu vyvinúť teplotu až 47 °C, čo už je smrteľná teplota, pri ktorej sa sršeň prehreje a hynie. Teplota termickej gule usmrtí aj pár včiel v tesnom zovretí sršňa, ale včelstvo ako celok prežije.
Ak máte pocit, že viac ako o včelách a ázijských sršňoch píšem o súčasnej spoločenskej situácii, tak… jasné, že hej! Píšem o tom, že ak je roj (spoločenstvo, tlupa, kmeň, národ… dosaďte si) životaschopný, neexistuje takmer nič, čo by ho dokázalo bezo zvyšku zničiť.**
Ale píšem aj o tom, čím sa v jadre demokratický systém líši od diktatúry. Diktatúra niekedy funguje, na krátky čas, Rimania o tom písali básne. Ale nedokáže si priznať chybu, reformovať sa, prijať čokoľvek nové.
Demokracia je často stupídny a pomalý systém. Ako taký bzučiaci roj, čo lezie na nervy. Ale pozor! Je schopný zomknúť sa, nájsť vlastné slabiny a vytvoriť si obranu. A zvíťaziť aj v zdanlivo vopred prehranej bitke. Aspoň doposiaľ.
A ak nevyhrá? Potom aj sršne z východu zistia, že zničili to jediné, na čom sa dokázali priživovať.
—--
* Teda som sa opäť rozbehol po vrstvičke tenkého ľadu na hladine mora vlastnej nevedomosti. (Fuj, narcistická hra so slovami! Viem.)
** Prosím, len mi v komentároch nepíšte o kráľovnej, ktorú stačí zahnať ako Dareia v Gaugamelách. Pohybujem sa v metafore.
*** https://blesabee.online/app/uploads/2023/04/SK_GUIDE_BOOK_VESPA_VELUTINA.pdf
