Hovorím, cítim sa byť obdarený. Fakt evolúcie vo mne nevyvoláva odpor. Asi to bude tým, že ako dieťa som nedostal hutnú a výživnú kresťanskú výchovu. Nechválim sa tým, nehodnotím, či je to dobré alebo zlé, je to proste tak.
Namiesto toho sa môžem nechať unášať fantáziou a zostávať v tichom úžase nad tým nepravdepodobným a krásnym procesom, akým evolúcia je. Možno to je to, o čom veriaci hovoria ako o zážitku s božstvami. Neviem, nevyznám sa v tom. Nemodlím sa k evolúcii a evolúcia nie je pre mňa zdrojom hodnotového rebríčka.
K fascinácii evolúciou - a špeciálne evolúciou hominidov - ma na začiatku asi priviedol Štorch a Burian, možno iné kresbičky a iné príbehy z dávnych čias. Ako o tom neandertálcovi, ktorý zahynul v Jedovej studničke. Predstava pradávneho sveta, ktorý obývajú bytosti takmer ako my, vyráža dych. A ak je tá predstava podporená nálezmi, to už by sa človek zadusil od zvedavosti.
Tak nejako naivne predpokladám, že každý, kto počúva Meave Leakeyovú, ako hľadajú pri jazere Turkana úlomky kostičiek a potom skladajú neuveriteľné puzzle, to cíti tiež. Normálne že zimomriavky. Myslím si, že len povrchná predstava živočícha, ktorý sa pomaly, neustále mení, množí, hynie a postupuje dejinami zeme, musí v každom vyvolať radosť a fascináciu.
Chcem sa len podeliť s tým nadšením. Ide o to, že kvantová teória a tie veci okolo toho sú mimoriadne, ale evolúcia je taká nejaká osobná. Ako vedľajší produkt to vyvoláva rad otázok, ktoré sú zaujímavé - otázky o agresii a altruizme, dejinách a náboženstve. Nejaký postoj k tomu musíte jednoducho zaujať, to sa proste nedá ignorovať.
Netvrdím, že o samotnom procese viem mnoho. Začal som pôvodne s nesprávneho konca, čo znamená, že predo mnou je stoh kníh a textov, cez ktoré sa ešte musím prehrýzť, aby som uspokojil svoj hlad po aspoň základnej znalosti.
To je podľa mňa najlepší spôsob, ako sa postaviť k teórii čelom. Nezačať filozofiou a blbosťami, ale napríklad Úvodom do evolučnej biológie.
Prívrženci a odporcovia
To, že sa cítim byť naklonený Dawkinsovi viac ako Lennoxovi, je otázka môjho svetonázoru a sympatie viac, ako vedomostí (pokiaľ som vôbec schopný tej debate rozumieť). Čiže ako laik sa v tomto zrejme nelíšim od kreacionistu, ktorý sa prikláňa na druhú stranu z tých istých pohnútok.
Pokúsil som sa predstaviť si, ako by som sa vyrovnal s témou biologickej evolúcie, keby som bol napríklad silný katolík. A áno, zdá sa mi, že by mi to robilo starosti (z toho, čo viem o silnom katolicizme).
Tak napríklad ako prvé by som sa opýtal: "Čo pre moju vieru vyplýva z faktu evolúcie?" Alebo "v ktorom momente a v ktorom podruhu hominidov sa objavila duša?" a podobne. Našťastie si také otázky nemusím klásť, nie je to nič príjemné, si myslím.
To, či by som odmietal evolúciu ako takú a veril na inteligentný dizajn, nedokážem posúdiť. Aj z hľadiska viery mi to príde také..ja neviem, ako keď musíte čítať o nejakej konšpiračnej teórii a je to nuda, nuda, nuda. Vidíte, ako sa niekto snaží našrubovať niečo niekam, mne to príde také nejaké smutné.
Čo sa týka toľko pertraktovaných "medzier" a nezodpovedaných otázok evolučnej teórie - tie by mňa osobne v role veriaceho neupokojili. Za všetky - vznik živého z neživého. Medzery sú v každej súčasnej teórii, ale vysvetleniu, podľa ktorého do každej medzery vložíme božstvo a je to, chýba fantázia a česť. Ale pravdepodobne - ak by som bol veriaci, asi by som si niekde na začiatku dosadil toho svojho boha. Neviem, či by som sa v spánku nespokojne neobracal, ale asi by som ho tam nechal. Hovorím, neviem. Asi hej. Ale nevedel by som odpovedať na otázku, prečo by si tam každý nemal dosadiť svojho boha a svoje nádeje.
Ale nechcem napádať tú časť veriacich ľudí, ktorí majú vnútorný problém s evolúciou. Chcem povedať, je nejaká pravda o vesmíre a našom pôvode a vždy keď sa nahromadí dostatočné množstvo dôkazov pre nejaké tvrdenie, nakoniec je nutné a poctivé ho prijať.
Dôvod, prečo ma vedecké vysvetlenia lákajú neporovnateľne viac, je ten, že mi predkladajú argumenty a dôkazy a hovoria mi, pozri si to sám a vytvor si názor. Prikláňam sa na stranu vedca, ktorý ma vyzýva, aby som pochyboval a sám sa presvedčil o dôkazoch. To je jednoduché pravidlo. Dawkins by bol podľa mňa prvý, kto by zahodil evolučnú teóriu v momente, ak by sa objavil nezvratný dôkaz odporujúci tejto teórii. Johansson to hovorí ešte inak – že neverí v evolúciu. Presne v tom istom zmysle, ako neverí v gravitáciu. Je to proste fakt.
Myslím si, že prijať pravdu, aj keď otriasa všetkým, čomu veríte, to chce dávku statočnosti. Keby to bolo jednoduché, mali by sme právo napadnúť všetkých veriacich sveta - a že ich je. Ono sa to postupne samo vsiakne.
Bláboly bokom.
Mimochodom, viete, čo je dobré na debate o evolúcii a stvorení? Kreacionisti svojou americkou kampaňou - pre mňa nepochopiteľnou - víria vzduch a v tom víre sa vznášajú útržky informácií aj pre tých, ktorí tú tému doposiaľ ignorovali.
A že je to téma! Nemyslím stvorenie, to je v nejakom zmysle nudné. Myslím onen samovoľný, nemotivovaný proces, ktorý dal vzniknúť celej tej rozmanitosti.
Chcem povedať, máme veľké štastie, že môžme vidieť vedu priamo pri práci. Máme k dispozícii všetku literatúru sveta (a vďaka čítačkám doslova), prednášky, popularizačné weby a čojaviem čo ešte.
A je dokonca možné, že názory proti a laická debata a filozofický humbuk okolo evolúcie, sú užitočné. Udržuje to tému pekne horúcu a čerstvú. Ale na každú filozofiu pomáha pohyb na čerstvom vzduchu a trocha slniečka. Viem to, bojujem s tým ochorením statočne už niekoľko rokov.
Hej, a fakt najlepšie je veeľa čítať a nedrístať keď sa človek v niečom nevyzná. Už som ticho.
