Zbytočná informácia na vysvetlenie: Uderzo kreslil Asterixa (od roku 1959).
Asterix sa stal celosvetovo slávnym.
Dôvod, prečo sa Asterix stal celosvetovo slávnym, je pre mňa zrejmý. Jednak si robí srandu z udalostí, o ktorých sa nikomu nechce čítať v učebniciach histórie a druhak je to úžasná prča. Jedného dňa by som sa rád dozvedel, prečo si Goscinny (autor skriptu) zvolil tému odbojných Galov okolo roku 50 p.n.l. Z histórie vieme, že mocibažný a populistický Caesar spáchal v Galii (dnešnom Francúzsku) veľa zločinov pre slávu Ríma. Ťažká téma na srandu. Povojnová generácia komixových autorov však mala vzácny dar (ktorý po apokalypse našich čias nadobudneme tiež). Dar, ktorí zrejme dostávajú preživší – rozumieť tomu, v čom je vtip.
Uderzo vraj najprv naskicoval Asterixa ako mocného týpka (Vencingetorix zrejme nebol cimprlich), ale Goscinny mal svoju predstavu o bystrom, ironickom bojovníkovi. Dialóg scenáristu a kresliara zrodil Obelixa ako mocného parťáka. (To on sa preslávil hláškou, ktorá je aj v názve tohto textu. A tým, že ako malý spadol do kotla s čarovným nápojom. Tešili ste sa vždy, keď sa chystal dať legionárovi facku? Ja veľmi.)
Dovoľte mi iba čosi skromne podotknúť ku kresbe Alberta Uderza. Lebo o genéze Asterixa si prečítate viac, než dokážete absorbovať, ak budete chcieť. Ale tá kresba, čo sa vynorila po druhej vojne vo frankofónnej časti sveta, je tak trochu záhadná. Všetci, narodení v 60tych a sedemdesiatych rokoch 20teho storočia, sme sa s ňou v nejakej podobe stretli. Mnohých kresliarov tá kresba nejako ovplyvnila (ako nebohého a skvelého Pavla Jakubca, si myslím). A všetci sme vždy tú kresbu véééľmi mali radi.
Tá kresba je totiž živá a pohyblivá a vyvolá úsmev ešte predtým, než si človek prečita text v bublinách. Hovorí sa, že ak chcete rozumieť Uderzovej kresbe, musíte rozumieť Disneyho produkcii. Ja si navyše ale myslím, že treba poznať aj vplyv „školy Marcinelle“, ako sa často pomenováva.
Všimli ste si, že Gaston, Lucky Luke, Perverse Pepperman, Asterix a aj sexi Danyho vtipy majú čosi spoločné? Všimli ste si tie krásne nakreslené, anatomicky presné a karikované tvary akoby jedna mater mala? Všetko to má základ v belgickej bande štyroch kresliarov: Jijé, Franquin, Morris a Will. To o nich dodnes hovoríme ako o škole „Marcinelle“. Hovorím iba za seba, ale myslím si, že každý, kto videl ich prácu, a chcel tvoriť veselé kresby, chcel kresliť ako oni.
Kresliť ako Franquin alebo Uderzo je ďaleko ťažšie, než sa zdá. Snaha porozumieť ich radosti z kresby a energie je ako snaha porozumieť zaľúbencom, keď nemáte vzťah. Ale tá snaha zároveň dáva človeku nádej, že jestvuje samotná radosť a že humor je odolný voči pandémiám a zlobe, alebo vlastnej blbosti.
Chcel by som poďakovať majstrovi Uderzovi. Za všetko.
