Po čase nám už bolo dlho sedieť, tak sme niektorí vystúpili z auta, aby sme si trochu natiahli kosti. Po chvíli však už bol pri nás miestny zamestnanec, ktorý nás upozornil, že máme sedieť v aute, lebo Ukrajinci nemajú radi, keď ľudia stoja vonku z auta.
Po hodine čakania sme sa dostali na rad na našu colnicu a pasovú kontrolu. Colníkovi sme museli nahlásiť stav na našom tachometri, kam ideme a prečo, sériové číslo auta, ktoré si aj skontroloval. Pasovou kontrolou sme prešli vcelku bez problémov a zaradili sa do radu áut pred ukrajinskou kontrolou.
Tu sme mali ďalšiu polhodinu na to, aby sme uvažovali nad tým prečo ide vybavovanie tak pomaly. Videli sme pri pasovom väčšiu skupinku ľudí zo Slovenska, väčšinou rómskej národnosti, ktorí prišli pešo a už hodnú chvíľu čakali na prechod. Tiež sme pozorovali asi tridsaťročnú blondínu, ktorá si nápadne dobre rozumela so Slovenskými aj Ukrajinskými pohraničníkmi a stále niečo vybavovala. Mala prístup aj do kabínky pasovej kontroly na ukrajinskej strane. Nakoniec sme sa rozhodli vystúpiť z auta a zistiť, kde je problém pri vybavovaní. Blondína jednému z našich pohotovo naznačila, že vie vybaviť rýchlejší prechod cez hranicu. Keďže nemal záujem s podrobnosťami sa neobťažovala. Od pani na pasovom sme dostali malé tlačené papieriky, kde sme mali vyplniť osobné údaje, číslo pasu, značku auta, rodné číslo, cieľ návštevy, presnú adresu cieľu návštevy a šofér aj číslo karosérie auta. Teraz sme zistili prečo sa pri pasovom tak zdržala skupina ľudí pred nami, bolo to hlavne pre vypisovanie údajov do skutočne malých štvorčekov na to určených skrehnutými prstami vonku v mraze.
Tieto údaje spracovávala následne do počítača jedna úradníčka, napriek tomu, že množstvo ostatných sa bezcieľne ponevieralo po priestoroch prechodu. Po vypísaní údajov sme ich spolu s pasmi predložili pani za okienkom. Táto si ich dôkladne prelistovala akoby niečo hľadala. Keď nás nechala čakať a medzitým jej priniesli asi tri iné pasy zadným vchodom, v ktorých boli zasunuté peniaze, pochopili sme, čo hľadala. Nerozpakovala sa nad tým, že to vidíme práve naopak dávala najavo, že keby bolo v našich pasoch niečo vložené prešli by sme ihneď. Keďže sme sa neunúvali vyhovieť zavolala si jedného z nás poľskej národnosti, ktorý ešte nemal nový európsky pas a začala ho vyšetrovať, prečo má v pase nalepenú fotografiu, či nie je sfalšovaný. Popri tom mu narušila ochrannú fóliu, ktorá fotku v starom pase zakrývala. Keď videla, že z nás nič nevytiahne dala nám nejaký papierik s evidenčným číslom nášho auta a konečne sme sa okolo 14:30 hod. nášho času dostali z prechodu. Ako sme odchádzali ešte sme si všimli, už spomínanú blondínu v inom aute, na opačnej strane hranice. Zastavili nás však ešte raz asi 20 metrov odtiaľ pri ďalšej rampe, kde opäť chceli pasy a nakoniec si zobrali ten papierik, ktorý nám dala pani na pasovom.
Vydýchli sme si, že konečne môžeme vykonať návštevu ako sme mali v pláne. Táto bola veľmi pekná, ako každé stretnutie príbuzných, ktorí sa už dlho nevideli. Po príjemných hodinách sme sa však už museli ponáhľať naspäť, keďže sme šli iba na otočku a nevedeli sme koľko času opäť strávime na hranici. Tajne sme dúfali, že to nebude také zlé ako cestou na Ukrajinu. Opäť sme sa veľmi mýlili. Už pri prvej rampe, kde sme predtým odovzdali papierik sa k nám sklonil mladý colník, pod silným vplyvom alkoholu, žiadajúci doklady a ďalej niečo nezrozumiteľne dokončil. Keďže sme ešte doklady nemali pripravené a začali sme ich hľadať, stratil trpezlivosť a odišiel. Tak sme sa zaradili do kolóny áut pred nami a pomaly sme sa posúvali k prechodu. Bolo 17:45 hod. nášho času. Áut pred nami bolo o niečo viacej ako cestou tam, ale nemožno povedať, že veľa. Po hodine čakania s veľmi pomalým posúvaním sa rad definitívne zastavil, lebo nastala výmena služieb, podotýkam že na našej strane autá v tomto čase, čakali podobne neúmerne dlho a nebolo vidieť nejaký pohyb.
Vystúpili sme z auta napriek tomu, že v priestore prechodu voľne pobehovali strážne vlčiaky bez náhubku, z opodiaľ sledované opitými príslušníkmi pohraničnej stráže. Jeden z nás potreboval ísť na WC, tak sa opýtal jedného z príslušníkov, kde sa nachádza. Ten mu ukázal smer kadiaľ má ísť, ale musel sa opýtať ešte raz. Vošiel do priestorov prechodu, kde popíjalo zo 10 príslušníkov a keď najbližšiemu povedal, čo chce zlostne mu ukázal na jedny z dverí. O stave toaliet v miestnosti, kde nefungovalo svetlo sa rozpisovať nebudem.
Striedavo sme postávali pri aute a keď nám bola zima tak sme sa šli dovnútra auta zohriať. Keď sa ďalšiu hodinu nič nedialo a videli sme stále viac príslušníkov s neistým krokom, ako chodia dopĺňať zásoby alkoholu do obchodu s označením „duty free“, opýtali sme sa šoféra pred nami, čo sa to deje. Ja som podotkol, že v Taliansku by to šoféri riešili hlasným trúbením, či by sme to nemali skúsiť. Pán pred nami nám vysvetlil, že sme tu asi noví, lebo trúbenie je zakázané. Problém, že je s riaditeľom ukrajinskej colnice, ktorý je bývalým vojakom z Afganistanu a ktorý robí mimoriadne problémy s prechodom. On, že ho už pozná a nechce robiť žiadne problémy, lebo tadiaľto chodí pravidelne kvôli nafte. Je na tom existenčne závislý podobne ako podľa neho väčšina z tam stojacich šoférov.
Štandardom ako prejsť hranicou bez problémov, že je nechať tridsať hrivien v pase. Trochu si na jeho adresu šťavnato zanadával a vtedy sa pritackal jeden z príslušníkov, ktorý na nás začal ziapať, aby sme šli okamžite do áut, lebo dá každému po 50 hrievien pokuty. S ohľadom k stavu v akom sa nachádzal sme si sadli do áut a pozorovali, čo sa bude diať. Jeho pozornosť upútal vianočný stromček, ktorý mu odniekoho niesli kamaráti z colnice. Pravoslávne Vianoce totiž ešte len budú 6. januára. Z colnice sa medzitým vykotúľal podgurážený šéf, ktorý začal klopať šoférom na okienka, že sa začína. Hneď odchytil jedného s českou značkou, ktorého po prehliadnutí pasu, v ktorom nič nenašli po chvíli dohovárania zobrali k sebe do colnice. Po prevzatí pasu šoféra, s ktorým sme sa rozprávali sa objavil na tvári šéfa colnice spokojný úsmev. Prišli sme na radu my. Spolubrat kňaz, ktorý šoféroval mu podával, cez otvorené okno, naše pasy. Bývalý vojak z Afganistanu sa zamračil, či je kolega nejaký diplomat, prečo nevystúpi. Tak vystúpil a šéf si od neho vypýtal kartón cigariet alebo 5 l bandasku nafty. Keď mu povedal, že ideme iba z návštevy a nič sme nekupovali, najskôr neveril ale po prezretí kufra, v ktorom sme nič nemali iba poznamenal, že sme tu noví a nevieme ako to chodí.
Musím povedať, že teraz už vieme. A dlho na Ukrajinu nepocestujeme. Tento článok som sa rozhodol napísať preto, lebo mi nie je ľahostajné akým spôsobom budeme cestovať po Európe a či splníme všetky podmienky vstupu do Schengenského priestoru. Dávam ho zároveň na vedomie nášmu Ministerstvu vnútra, keďže páni ktorých sme videli dávať na ukrajinskej strane úplatky, bez problémov prechádzali aj slovenskou colnicou a vybudovali si na tejto činnosti živobytie. Ďalším z dôvodov je upozornenie, ako funguje ukrajinsko-slovenská hranica pred našim chceným vstupom do Schengenského priestoru. Keď sa na našej strane colnice budú dôsledne potláčať takéto praktiky, nebude výhodné podplácať ani ukrajinských colníkov.
Ďalej dávam našu, podotýkam medzinárodnú, skúsenosť, keďže sme boli traja Slováci, jeden s pôvodom na Ukrajine, jeden Čech a jeden Poliak, ktorému poškodili pas, aj Ministerstvu zahraničných vecí, aby vyvinulo diplomatické úsilie na zmeny na ukrajinskej strane. Tiež informujem Ministerstvo zdravotníctva. V tomto predsilvestrovskom čase aj v serióznych médiách prebehli informácie, že psy sú ohrozené hlukom a treba ich chrániť rôznymi medikamentami. Navrhujem do času neriešenia situácie, zriadiť pohotovostnú lekárenskú službu, keďže si možno naivne myslím, že človek by mal mať aspoň podobné práva ako zmienené zvieratá a aj s ohľadom na deti, keďže sme tam videli aj rodiny s deťmi, ktoré museli túto tortúru podstúpiť rovnako ako dospelí a v chlade a strese čakať na prechod. Ministerstvá upozorňujem, že tento článok bude uverejnený aj na verejnom blogu v denníku SME. Z hranice sme vyrazili po troch hodinách čakania o 20.45 hod. nášho času, so zmiešanými pocitmi, či opúšťame väznicu, alebo regulérnu hranicu nášho štátu. Domov sme prišli o 23.30 so skúsenosťou na celý život.
