V dňoch od 2. do 15. januára 1951 sa v Bratislave konal súd nad „vlastizradnými biskupmi“ Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom. 15. 1. boli vynesené rozsudky, 74 – ročného biskupa Vojtaššáka odsúdili na 24 rokov väzenia a 500 000 korún pokuty, 66 – ročného Buzalku a 63 – ročného Gojdiča odsúdili na doživotie.
V januári 1950 prišla o svojho biskupa Banská Bystrica, keď biskup Škrábik zomrel. Na pohrebe sa ešte zúčastnil celý biskupský zbor. Potupnou sa však stala voľba správcu biskupstva, ktorý ho mal zastupovať. ŠTB na toto miesto presadila dekana Dr. Jána Decheta, ktorý bol potom exkomunikovaný. Podobne ŠTB nasadila svojich ľudí do ostatných biskupstiev „slobodnou voľbou zmanipulovaných kapitúl“. Generálnym vikárom apoštolskej administratúry v Trnave sa stal Jozef Minárik, v nitrianskej diecéze Michal Beňo a v košickej Ján Tuleja, v spišskej to bol A. Scheffer, v rožňavskej Z. Bálek, všetko to boli tzv. vlasteneckí kňazi, ktorí spolupracovali s režimom.
Tesne pred začatím zatýkania biskupov sa podarilo vymenovať a vysvätiť niekoľkých biskupov. 14. 8. 1949 to boli Ambróz Lazík a Róbert Pobožný. Pre spišskú diecézu Pius XII. menoval za svätiaceho biskupa 25. 10. 1949 Štefana Barnáša, svätenie prijal 5. 11. 1949. V Čechách bol vymenovaný Kajetán Matoušek 29. 8. 1949 a vysvätený 17. 9. 1949 v Prahe. V olomouckej arcidiecéze vymenovali 12. 10. 1949 za svätiaceho biskupa Františka Tomáška a vysvätenie sa uskutočnilo 13. 10. 1949. Pravdepodobne prvá úplne tajná voľba biskupa bola v litoměřickej diecéze, kde vysvätili 26. 3. 1950 za svätiaceho biskupa Ladislava Hlada. Pre královohradskú diecézu vysvätili 30. 4. 1950 svätiaceho biskupa Karla Otčenáška. Na Slovensku 29. 9. 1950 tajne vysvätili za kňaza Pavla Hnilicu a za biskupa ho vysvätili 2. 1. 1951, ale z dôvodu zatykača ušiel 3. 12. 1951 do Rakúska. P. Hnilica vysvätil na biskupa Jána Korca. J. Korec prijal kňazské svätenie 1. 10. 1950 a biskupskú konsekráciu 24. 8. 1951. Takto sa Katolícka cirkev snažila pomocou tajnej hierarchie prežiť.
Komunisti sa nikdy netajili tým, že ich konečným cieľom je likvidácia kresťanstva a akéhokoľvek iného náboženstva, aj keď z taktických dôvodov to málokedy hovorili verejne a nahlas. V rámci ich ideológie bola táto likvidácia historickou nutnosťou, ktorá nie je závislá od ľudských úmyslov, ale vyplýva z predpokladaných zákonov vývoja ľudskej spoločnosti. Pokiaľ ide o výber metód ako k tomuto cieľu dospieť, treba komunistom priznať veľkú vynaliezavosť a pružnosť pri ich vymýšľaní a presadzovaní. Kult revolúcie poukazuje na to, že prívrženci Marxových myšlienok mali záľubu v násilí. Napriek tomu násilie nebolo výhradnou, ani hlavnou metódou ich postupu. Jeho podiel sa postupne znižoval. Pred uplatnením násilia sa pokúsili Cirkev rozložiť zvnútra, čo sa im nepodarilo. Kľúčovým pojmom pri pochopení komunistického systému je však strach a lož, ktorými udržovali svoju moc a bojovali proti svojim ideovým nepriateľom.
Na záver si dovolím vysloviť poznámku, aký má byť údajný nový socializmus 21. storočia? Možno do starej nádoby nalievať nové víno?
