Na začiatku 18. storočia náš zakladateľ, Alfonz de Liguori z Neapola, prežíva svoju konverziu ku Kristovi. V náboženskej oblasti je to obdobie, kedy vládne veľmi prísna rigoristická morálka, ktorá zdôrazňuje sudcovskú funkciu Boha, ktorý trestá človeka za každý nedodržaný príkaz, dokonca aj vtedy, keď má človek pochybnosť, že spáchal hriech. Alfonz, ktorý opustí výnosné povolanie právnika, prežíva Boha úplne inak. Prichádza na to, že ústredným zmyslom kresťanstva nie je strach, ale láska a odovzdávaniu tohto posolstva, chce zasvätiť svoj život.
Alfonz, šľachtic, syn bohatých rodičov, preto sám odchádza z rodného mesta Neapola, v úplnej chudobe, na vidiek, k pastierom dobytka, aby im ohlásil zvesť o Božej láske. Títo jednoduchí ľudia, keďže bývali v odľahlých miestach hôr talianskeho vidieka, kde sa málokedy, ak vôbec, dostal kňaz, nemali možnosť skoro žiadneho duchovného života, čo sa často na nich podpísalo tým, že aj keď neboli v podstate zlí, boli veľmi hrubí. Títo sa mohli oprávnene cítiť nikým nepovšimnutí, úplne odvrhnutí od vtedajšieho sveta. Alfonz preto ide a rečou im zrozumiteľnou im vysvetľuje príbeh Vykúpenia.
Hovorí o Božom kráľovstve, kde sa stala veľká tragédia. Boh jedného dňa ochorel a kráľovstvo veľmi zosmutnelo, lebo všetkých odmietal, bol veľmi smutný a tento smútok sa šíril na všetkých. Preto anjeli zisťovali, čo sa mu stalo. Zistili, že Boh sa zaľúbil a táto jeho láska nebola opätovaná. Preto z tejto lásky nakoniec ochorel. Anjeli zvolali v nebi veľké konzílium, ktoré malo zistiť príčinu a spôsob ako ho vyliečiť. Na konzílium boli pozvaní anjeli, archanieli, serafíni a všetci obyvatelia neba.
Zistili, že Boh sa zaľúbil do človek. Človek jeho lásku odmietol a dokonca o nej ani nevie. Preto bolo rozhodnuté, že toto posolstvo treba človeku odovzdať. Treba poslať niekoho, kto mu oznámi, že Boh ho miluje. Keď prišlo na lámanie chleba tak všetci anjeli sa postupne vyhovorili, že majú inú prácu, že nie sú vhodní na túto úlohu. Vtedy vystúpil Boží Syn, predstúpil pred Otca a povedal mu: „Tu som ja, pošli mňa, ja oznámim ľuďom, že ich miluješ, ja tejto úlohe, keď to bude potrebné obetujem všetko.“ Otec prijal Synovo rozhodnutie a vtedy zavládlo v nebi veľké nadšenie. Prvýkrát v dejinách vyšle nebo Posla, ktorý oznámi ľuďom, že Boh je láska, že miluje človeka a túži, aby ho aj on miloval. Tento Posol nebude hocikto, ale bude to sám Boží Syn, ktorý dokonca prijme ľudskú prirodzenosť, narodí sa žene, ako malé bezbranné dieťa, aby sa v láske človeku úplne daroval a vystavil sa mu napospas. Ľudstvo však ani tak Krista nepochopilo a nakoniec ho ukrižovalo. Príbeh sa tým, ale nekončí. Kristus na kríži, totiž odovzdáva záverečné posolstvo lásky. Obetuje svoj život, za tých, ktorí ho ukrižovali a potom vstane zmŕtvych, čím potvrdí svoju identitu a poslanie. Odpustí aj svojím najväčším nepriateľom, a keď vyjadria túžbu prijať ho, tak k nim prichádza a úplne mení ich životy. Mnohí sa stávajú jeho nasledovníkmi, aby prevzali štafetu ohlásenia Božej lásky.
Túto štafetu nesieme, aj my redemptoristi, tým, ktorí už možno aj prestali dúfať, že im môže niekto pomôcť, že tu môže byť pre nich ešte nejaká šanca, ktorí sa cítia odvrhnutí, aj Bohom. Toto je naša hlavná motivácia, keď na Slovensku ideme k ľuďom. Sú to rómovia v Plaveckom Štvrtku, Gaboltove, v Podolínci. Bezdomovci u sestier Matky Terezy v Petržalke. Chorí a zomierajúci v nemocniciach na Kramároch, u Milosrdných bratov a v Trenčíne. Mládež a deti na školách, v detskom domove a na koncertoch modlitieb v Podolínci. Ľudia, s ktorými sa stretávame na misiách po celom Slovensku, v misijných tímoch z Bratislavy, Starých Hôr a Gaboltova. Ľudia v spovedniciach, pri púťach v bazilike na Starých Horách a v Gaboltove, tiež vo farnostiach pri Trenčíne, na Starých Horách, Kramároch, Gaboltove a pri Podolínci. Rehoľné sestry, ktoré si prežili ťažký život za komunizmu a v starobe sa o ich duchovný život, starajú naši starší pátri v Nesvadoch, v Raslaviciach a v Suchej nad Parnou. Sú to opustené deti a mládež v Kazakstane a v Rumunsku, kde sú vyslaní naši spolupracovníci.
Všetci potrebujú počuť zvesť o tom, že Boh na nich nezabudol, že ich miluje, že sa zaľúbil do človeka až natoľko, že neváhal urobiť aj nepochopiteľné, prísť ako človek, aby nám naším jazykom oznámil, že nás miluje. Nakoniec sa za nás obetoval na kríži, aby nám ukázal až ako nás miluje, aby sme jeho láske uverili a prijali ju do nášho života.
