Keďže som sa ani v jednom z článkov, ktoré prinášajú naše denníky nedočítal, aký je charakter režimu vojenskej junty, ktorá železnou rukou vládne v Barme – Mjanmarsku, dal som si tú námahu a vyhľadal som si tieto informácie na internete. Dozvedel som sa zaujímavé veci, ktoré ma však vôbec neprekvapili. História Barmy je veľmi široká, v skratke preto vymenujem iba základné údaje. V jedenástom storočí bolo založené Barmské kráľovstvo. Až do 19. stor. nebolo územie jednotné, bolo tu viacero menších kráľovstiev. V 19. storočí sa Barma stala koloniálnou súčasťou Bristskej Indie. Angličanov z Barmy vyhnali Japonci počas druhej svetovej vojny a po porážke Japoncov získala Barma v r. 1948 nezávislosť. Situácia v krajine bola veľmi nepokojná. Po získaní nezávislosti sa totiž vzbúrili horské kmene, komunisti a moslimovia, voči demokratickej vláde. Stav chaosu trval do r. 1962 kedy generál Ne Win zvrhol demokratickú vládu a krajina sa vydala cestou socializmu, podporovaná predovšetkým Čínou.
Ekonomika krajiny sa však zrútila v dôsledku čoho v r. 1987 až 1988 vypukli mohutné demonštrácie, ktoré vyústili do krvavých stretov s armádou. Generál Ne Win odstúpil zo svojej pozície a na čelo štátu sa postavil generál Saw Maung, ktorý sľúbil konanie volieb v r. 1989. Opozícia preto založila Národnú ligu pre demokraciu pod vedením Do Aun Scha Su Ťij, ktorá bola v čase volieb uväznená, napriek tomu ich však vyhrala. Vojenská junta voľby z pochopiteľných dôvodov neuznala a krvavo potlačila následné vzbury. Su Ťij zostala vo väzbe, medzinárodné spoločenstvo ju podporilo udelením Nobelovej ceny mieru v r. 1991, čo jej pravdepodobne zachránilo život. Okrem krátkeho obdobia od októbra 2001, do mája 2002 je Su Ťij pod stálym väzenským dozorom. Komunistická vojenská junta napriek prísľubom demokratizácie krajiny, tieto nikdy nedodržala, práve naopak vďaka bohatým zásobám ropy a zemného plynu, ktoré ťaží pomocou západoeurópskych spoločností a expeduje z väčšej časti do Číny, si udržuje neobmedzenú diktatúru. To, že tieto zdroje využíva koministická vláda iba na udržanie svojej neobmedzenej totality a dokonca obyvateľom niekoľkonásobne zvýšila ceny palív, už nemohli budhistickí mnísi ďalej tolerovať. Vyrazili do ulíc v tichej modlitbe. Ich začiatočná prosba, aby sa k nim ľudia nepripájali, ukazuje že sa rozhodli obetovať pre dobro ľudí a ušetriť ďalšie obete medzi nimi. Toto ich v mojich očiach veľmi vyzdvihuje a ukazuje, že pri obrane základných ľudských práv, máme s nimi v kresťanstve veľa spoločného a môžu byť aj pripomenutím, aby sme ani my nezabúdali na svoje korene, ktoré sú nerozlučne späté s obranou ľudských práv, ako to pripomenul aj II. Vatikánsky koncil.
To, že ich pokojné protesty vyústili do krvavej odvety zo strany komunistického vojenského režimu, následného zatvárania kláštorov a odvážania mníchov na neznáme miesta, mi pripomenulo najlepšie časy rozkvitajúceho komunizmu, vo Východnej Európe, za čias Josifa Vissarionoviča Stalina. To, že sa takéto veci dejú v 21. storočí pod záštitou krajiny, ktorá pripravuje olympijské hry, s vlažnou reakciou demokratického sveta je veľmi smutné. To, že sa to deje v krajine s vládnucou komunistickou ideológiou ma však neprekvapuje. Znovu sa tak potvrdzuje, že táto ideológia je vysoko deštrukčná, napriek svojmu pseudosociálnemu charakteru, ktorý o sebe rada prehlasuje.
