Narodil sa 26. decembra 1751 v Tasoviciach, v dedinke neďaleko Znojma na Morave. Otec - čech sa pôvodne volal Pavol Dvořák, no keď sa priženil do Tasovíc, dal si zmeniť meno na Hofbauer. Klement bol pokrstený ako Ján. Meno Klement získal neskôr. Bol v poradí 9. z 12 detí. Keď mal sedem rokov zomrel mu otec, vtedy jeho mama ukázala na kríž a povedala mu: „Moje dieťa, od dnes je tento tvoj otec“. A tohoto nového otca si Klement ctil do konca svojho života. Klement sa najskôr vyučil za pekára u majstra Františka Dobeša v Znojme. V tom čase bol pod veľkým vplyvom premonštrátov (rehoľa) z kláštora v Louke. Mal veľkú túžbu stať sa kňazom, no nemal na to prostriedky. Táto túžba ho dlhé roky hnala po rôznych pútnických a pustovníckych chodníčkoch. Od svojich 24. rokov do 33. rokov Klement podnikal často veľmi namáhavé pešie púte, veľa krát bol pešo až v Ríme. V tomto čase ako pustovník prijal od biskupa meno Klement, ku ktorému si z veľkej úcty k Panne Márii pridával meno Mária. Na pútnických miestach často Klementa sprevádzal jeho priateľ Petr Kunzmann, tiež pekársky učeň. Bolo to v rokoch 1770 – 1777. V týchto rokoch sa z nich stali pustovníci v Tivoli pri Ríme, s požehnaním biskupa Barnabáša Chiara Monte, budúceho pápeža Pia VII. Potom sa vrátil do Čiech, kde žil u príbuzných svojho otca. Začiatkom r. 1780 odišiel do Viedne, kde sa v kostole zdôveril, so svojím úmyslom stať sa kňazom, dvom dámam, ktoré ho tam často vídali. Na jeho prekvapenie mu tieto ponúkli peniaze na štúdium, čo s rozpakmi nakoniec prijal. Začal teda svoje teologické štúdiá na univerzite vo Viedni. V tom čase sa však situácia v Rakúsku voči cirkvi priostrila. Pre Klementa to bol impulz k odchodu z Viedne a prerušeniu štúdií. V r. 1784 sa spolu so svojim priateľom, spolužiakom Tadeášom Hýblom vyberá znovu do Ríma. Vtedy mu zvláštna príhoda, otvorila cestu ku redemptoristom. Bol to zvon kostola sv. Juliána, ktorý ako prvý v to ráno zvonil a pritiahol dvoch pútnikov na sv. omšu. Jeden chlapec im na otázku „Čí je to kostol?“ povedal: „To sú redemptoristi a Vy budete jeden z nich“. Tento deň určil ďalšie Klementove životné smerovanie. Na druhý deň ráno, keď sa ohlásil u predstaveného kláštora dozvedel sa, že redemptoristi sú nová Kongregácia, založená neapolčanom Alfonzom Maria Liguorim, pre konanie misií. Vtedy sa prejavila impulzívna črta jeho povahy. Dal si priniesť papier a rozhodol sa vstúpiť do tejto Kongregácie spolu s Hýblom. Za necelý rok od augusta 1784 do marca 1785 boli prijatí do rehole a 29. marca vysvätení za kňazov. Už v jeseni 1875 , ako jediní netalianski redemptoristi, boli Klement s Tadeášom vyslaní, šíriť poslanie kongregácie na sever od Álp.
Bratstvo sv. Bennona vo Varšave
Nakoľko vo Viedni bola veľmi nepriaznivá situácia, v tom čase cisár Jozef II. v Rakúsko-Uhorskej monarchii zrušil viac ako 800 kláštorov, založiť kláštor vo Viedni bola úplne zbytočná námaha. Predsa len malo nejaký význam ísť do Viedne. Klement Hofbauer a Hýbl tam stretli starého priateľa Kunzmanna a všetci traja sa vybrali do Varšavy. Tam sa im naskytla príležitosť pracovať v charitnom diele, ktoré udržiavalo bratstvo sv. Bennona, v nemeckej komunite vo Varšave. Po zrušení rehole jezuitov kostol aj ostatné objekty beznádejne chátrali. Do tohoto projektu ich pritlačili samotný poľský kráľ Stanislav II. a pápežský nuncius Saluzzo, keďže traja priatelia pochádzali z Rakúska a hovorili nemecky. Klement vo Varšave vykonal, za ďalších 20 rokov, neuveriteľné dielo.
Založili tieto školy: ·
škola pre chudobných a siroty /400 - 500 detí/ ·
latinská škola ·
priemyslová škola ·
učňovská škola ·
rodinná škola pre zanedbané dievčatá ·
sirotinec pre 40 - 60 detí
Týmto školám sa Klement venoval celým svojim srdcom. Často musel vlastnými rukami zbavovať deti hmyzu, umývať ich. Sám hovoril: „To bolo moje pekné zamestnanie“. Po celý čas existencie misie, museli redemptoristi zápasiť s finančnými problémami. Často chodil Klement pre svoje sirôtky žobrať. Často ho s nenávisťou vyhnali. Hovorí sa o ňom, že keď ho raz jeden muž s nenávisťou odohnal a pľuval naňho, Klement zostal kľudný a povedal: „Toto bolo pre mňa, a teraz ešte niečo pre moje siroty“. Niekedy, keď bolo veľmi zle, Klement sa odobral do kostola a zaklopal na dvierka bohostánku a úpenlivo žiadal: „Pane, pomôž, už je čas!“ Po čase si poľská vláda uvedomila nezištnú prácu redemptoristov a začala im pomáhať. No keď v roku 1796 prišla k moci pruská vláda a šikanovanie počas desiatich rokov bolo na dennom poriadku. Okrem škôl sa redemptoristi v čase osvietenectva, ktoré hlásalo strohú liturgiu bez kázní, zameriavali na slávenie slávnostných omší každý deň s každodenným kázaním. Klement bol v kázaní veľký majster. Jeho slová boli vždy hlboko premeditované a jednoducho podané, aby ho rozumeli všetci. U sv. Bennona sa celý deň spovedalo, spovednice boli stále obliehané. Kláštor u sv. Bennona pôsobil ako magnet. Každý tam mal otvorené dvere, Prusi, Poliaci, Rusi, Židia, kňazi - jednoducho všetci. Počas trvania komunity sa počet členov z 3 rozrástol na 65.
Klement na misijných cestách /1795-1808/
Klementov veľký sen bolo zriadiť pevný seminár (dom pre študentov) pre vzdelávanie misionárov. Chcel vytvoriť veľkú základňu pre potreby celej cirkvi. Za tým účelom pokúsil sa zriadiť kláštory redemptoristov na viacerých miestach: · 1795 - Lotyšsko /Kurland/ - dom Mitau · 1797 - 98 - Wollerau - Švajčiarsko · 1799 - Heilige Linde /sv. Lipa/ - Prusko · 1802-1805 - Jestetten /Hora Tábor/ - Nemecko · 1805-1807 - Triberg - Nemecko · 1805-1807 - Babenhausen Chur · 1807-jún - zomrel otec Hybl · 1808 - zrušenie misie u sv. Bennona Všetky tieto pokusy mali veľmi podobný scenár. Redemptoristi všade zdvihli masy ľudí. Ľudia chodili na kázne, na púte, čo však vadilo štátnym úradníkom. Po krátkej dobe si vždy našli ako ich z miesta pôsobenia vyhnať. Redemptoristi často museli opustiť svoje pôsobiská v zimných mesiacoch a putovať cez studené Alpy - samozrejme peši. Táto veľká nepriazeň, poznačená častým vypočúvaním a raz bol Klement dokonca 106 dní vo väzení, spôsobila, že sa Klement 2 x psychicky zrútil. Celá jeho enormná námaha vždy, akoby bola úplne k ničomu. Jeho veľkosť však bola v tom, že sa vedel vždy pozbierať, prijať nepriazeň ako Božiu vôľu a kráčať ďalej. Ťažké rany pokračovali ďalej. Najprv to bola smrť verného priateľa Hyblla a o rok neskôr - 1808, úplné zrušenie misie v kláštore sv. Benonna vo Varšave, iniciované samým Napoleonom. Varšava vtedy prežila veľa krviprelievania. V decembri 1807 o tom Klement píše predstavenému do Ríma: „Pri dobití predmestia Praga bolo pobitých 16 000 tisíc ľudí - mužov, žien, detí, my sme sa museli na to dívať rovno pred našim domom.“ V roku 1807 Napoleon Varšavu dobil a dáva redemptoristov r. 1808 z Varšavy vyhnať. Rehoľníci boli najskôr zavretí v pevnosti Kusten a následne úplne rozprášení. Klement sa spolu s bratom Martinom Starkom dostal s prázdnymi rukami, po ťažkej ceste, do Viedne. Tu ho „uvítali“ takým spôsobom že ho znovu zavreli ako domnelého kostolného zlodeja. Celoživotné Klementove dielo bolo v troskách. Klement Mária Hofbauer bol veľmi húževnatej povahy . V ťažkom postavení síce nikdy neprepadol rezignácii, ale ako sme už spomínali stalo sa, že sa zrútil - nevládal. Hofbauer sa nechal Bohom uchvátiť, Bohom poslať a Bohom viesť. Už za jeho života ho na viacerých miestach kvôli jeho húževnatosti pri prekonávaní prekážok, označovali za svätého.
Apoštol Viedne
V čase príchodu Klementa do Viedne panoval v krajine cisár František II. I keď František bol viac naklonený katolicizmu, v Rakúsku ešte pevne panoval duch osvietenectva. Onedlho po príchode do Viedne sa Klement stal spovedníkom a správcom kostola sv. Uršule. Klement dostal ubytovanie v malom dome na druhom poschodí, ktorý patril reholi uršulínok. Tu žil až do konca svojho života. Tento malý byt sa stal miestom stretávania význačných osobností Viedne, ale hlavne študentov, ktorý tu mali otvorené dvere 24 hodín denne. Bol vyhľadávaným spovedníkom - mal zvláštnu milosť vidieť do najhlbšieho vnútra človeka. Klement denne chodieval do najchudobnejšej štvrte Viedne. Pod svojim širokým plášťom nosil jedlo, šatstvo svojim biednym priateľom. Chudobní boli jeho každodennými hosťami aj v jeho „malom kláštore“. Jeho izba bola vždy plná žobrákov, vojakov, študentov a vždy sa našlo aj niečo pod zub pre týchto ľudí. Klement bol jeden z nich, „ako chudobný žil s chudobnými“. Za 12 rokov vo Viedni, pripravil Klement na smrť vyše 2 000 ľudí. Kostol u uršulínok sa postupne stal najnavštevovanejším kostolom vo Viedni. Vo svojich kázňach Klement hovorieval : „Keď dieťa spadne, ostane chvíľu ležať, ostane na mieste, kde spadlo, plače, kričí a tlčie do zeme okolo seba , avšak dospelý vstane a ide ďalej...“ V očiach rakúskej polície bol Hofbauer označovaný ako nebezpečný muž. Výpočet jeho previnení bol veľmi dlhý a stále rástol. Keď sa ho niekto opýtal, či ho nerozčuľuje zloba jeho nepriateľov, ukázal svoje dlane a povedal: „Pozrite sa na moje ruky. Nie sú zakrvavené. Ešte som neprelial žiadnu krv, vlastne musíme nepriateľov pokladať za svojich dobrodincov, pretože nám pomáhajú dostať sa do neba“, taká bola jeho mienka. Po jednom falošnom obvinení, sa ho jeho nepriatelia pokúšajú vyhnať z Rakúska. Úradníkom sa dokonca podarilo dať podpísať cisárovi dekrét o preložení Hofbauera z Viedne. Panovník si myslel, že Hofbauer sám chce odísť, tak dekrét o vysťahovaní podpísal práve na Klementove 67 -te narodeniny, 26. decembra 1818. Táto správa ho zlomila. Dňa 28.1.1819 píše Klement list biskupovi. Tak sa odhalil podvod. Po intervencii biskupa a dokonca aj pápeža Pia VII. sa začína celá aféra znovu vyšetrovať. Dňa 23. mája 1819 cisár František II. nariaďuje, aby Hofbauer vo Viedni zostal a predložil stanovy svojej rehoľnej spoločnosti. To je veľký obrat. Ale to už Klementovi ostávalo len pár mesiacov života. Keď v marci 1820 ležal na smrteľnej posteli stále si šepkal svoju obľúbenú modlitbu: „Ako chce Boh, čo chce Boh, a kedy chce Boh.“ Je 15. marec, Klementov posledný deň. Jeho posledné slová boli: „Modlite sa, zvoní Anjel Pána!“ Všetci, čo pri ňom boli si pokľakli a modlili sa. Keď vstali Klement bol mŕtvy. Správa o Klementovej smrti sa rozšírila po Viedni ako blesk. Spočiatku mu pripravovali dôstojný tichý pohreb. No všetko sa zmenilo. Najprv ktosi poslal zadarmo vzácnu rakvu. Potom dole pred smútočným domom sa postupne zhromažďovali vážené osobnosti, študenti, kňazi, žobráci, vandráci, obyčajní chudobní ľudia. Zišlo sa tisíce ľudí z mesta aj z odľahlých predmestí. Pohreb tohoto jednoduchého redemptoristu bol jeden z najveľkolepejších pohrebov. Pápežský nuncius napísal : „Zdá sa ,že ho Boh chcel odškodniť po smrti týmto triumfom za všetky prenasledovania, ktoré musel vo svojom živote vytrpieť.“
Podpísania dekrétu a povolení kongregácie v Rakúsku sa Klement už nedožil. Rehoľa dostala k dispozícii krásny kostol uprostred Viedne - Mária am Gestade (Mária na nábreží). Po Klementovej smrti rehoľa neuveriteľne rástla. V roku 1822 mala už 49 členov. Hofbauerov sen, rozšíriť kongregáciu na sever od Álp sa splnil. Zrno muselo odumrieť, aby vydalo mnohonásobnú úrodu. Aj náš kláštor redemptoristov v Podolínci, postihlo obdobie likvidácie reholí. Ale podobne ako to bolo v živote sv. Klementa, po čase úplného krachu, nastala nové oživenie. V súčasnosti v našom kláštore sídli Detský domov sv. Klementa Hofbauera so 65-timi deťmi, SOU sv. Klementa, kde sa učí skoro 300 mladých ľudí a naša komunita rehoľníkov. Dúfam, že Klementov život povzbudí aj tých, ktorí nemajú až tak blízko k Bohu. Hlavne jeho prekonávanie prekážok a nevzdávanie sa môže byť pre všetkých príkladom, že konanie dobra pre druhých, možno neprináša okamžité ovocie, ale z dlhodobého hľadiska nakoniec preváži. Želám vám teda, veľa sily pri jeho konaní.
