Tábor najskôr fungoval ako zajatecký v rokoch 1947 – 1949, pre nemeckých vojnových zajatcov. Nachádza sa uprostred lesov neďaleko Příbrami, ktorá je vzdialená asi 60 km južne od Prahy. Pomenovanie dostal podľa neďalekého vrchu Vojna. Je to miesto známe výskytom železnej, striebornej a uránovej rudy. Nemeckí vojnoví zajatci ho vybudovali podľa vzoru nacistických koncentračných táborov, ako zajatecký pracovný tábor. Obdobné tábory existovali na Jáchymovsku a Slavkovsku, kde sa tiež ťažila strategická uránová ruda. Tábor má podobne ako ten v Osvienčime dva rady ostnatých drôtov, medzi ktorými sú strieľne obsadené strážami, ktoré mali pokyn strieľať na každého, kto sa k plotom priblížil. Väzni tu bývali v barakoch podobných tým z Birkenau. Na prelome 40. a 50. rokov 20 stor. museli byť nemeckí zajatci podľa medzinárodných dohôd odsunutí do Nemecka. Vznikol tak problém ako zaplniť uvoľnené pracovné miesta.
V dôsledku komunistického prevratu vo februári 1948 a následnému prenasledovaniu jeho ideologických odporcov, sa vtedajšie vedenie štátu rozhodlo využiť na ťažbu uránovej rudy svojich „ideologických nepriateľov“. Tak sa tábor zo zajateckého mení na tábor nútených prác v r. 1949 – 1951. Išlo o ľudí, ktorí boli z politických dôvodov, protiprávne, internovaní bez súdu. Postupne tu vznikol najväčší tábor nútených prác na ťažbu uránu v Československu. 3. 3. 1951 mal 530 väzňov, 3. 5. 1951 už 761. Ich najväčší počet nevieme presne, ale odhaduje sa na 2000 väzňov, v tábore Vojna. Neboli všetci evidovaní, keďže oficiálna kapacita tábora nemohla prekročiť 1600 osôb. Ochranu areálu vykonávala od mája 1950 ŠTB.
V r. 1951 bol Tábor nútených prác Vojna premenovaný na Nápravno výchovný tábor Vojna, čo bolo väzenské zariadenie pre politických väzňov a bol prevedený pod väzenskú správu. Pod týmto názvom existoval až do r. 1961, kedy bol zlikvidovaný na základe amnestií prezidenta. Tí, ktorí amnestie nedostali boli presunutí do neďalekého Nápravno výchovného tábora Bytíz. Na Vojnu boli umiestňovaní „...najnebezpečnejší, zvlášť štátne bezpečnostní zločinci...“. Išlo o stúpencov demokracie odsúdených vo vykonštruovaných procesoch na 10 a viac rokov, najčastejšie za vlastizradu, pokus o vlastizradu, napomáhanie pri vlastizrade, vyzvedačstvo, pokus o nedovolené opustenie republiky, podvracanie ľudovo demokratickej republiky hlavne podľa zákona č. 231/1948 Zb. Spolu s nimi tu absolvovali výkon trestu tiež kriminálnici. V dlhej rade politických väzňov sú i takí, ktorí predtým bojovali v protinacistickom odboji. Medzi popravenými bol i generál Píka, náčelník československej vojenskej misie v ZSSR, ktorý sa zaslúžil za oslobodenie Československa. Medzi politickými väzňami ťažiacimi urán pre Sovietsky zväz boli okrem protinacistických bojovníkoch aj významní vedci, duchovní, politici a športovci, napr. hokejový reprezentanti, majstri sveta z r. 1947 a 1949, ktorí boli podozriví z úmyslu emigrovať.
Väzni boli vystavený ukrutným podmienkam. Museli presne vykonávať stanovenú normu ťažby uránu. Ak ju nevykonali bola im znižovaná strava, boli vystavený mučeniu bitím. Za priestupky voči poriadku boli uvrhnutí do korekcie v kobke, ktorá bola postavená tak, aby sa v nej človek nemohol vystrieť. Tu im nebola podávaná strava, iba raz za deň voda. V kobke strávili obvykle dva dni, ale boli prípady, keď to bolo až 30 dní. V prípade úmrtia väzňa na následky krutého zaobchádzania, boli títo spaľovaní a popol bol zaslaný rodine, alebo boli pochovaní do hromadného hrobu v Příbrami, ktorý tam je dodnes. V takom prípade bola rodina upovedomená o úmrtí listom s dôvetkom: Na pohreb necestujte!
Areál Vojny využívala od r. 1961 do r. 2000 armáda. Vzhľadom k tomu, že sa jednalo o poslednú lokalitu, kde sa zachovali niektoré autentické väzenské objekty z doby komunistickej perzekúcie, rozhodla vláda ČR uznesením č. 609 z 16. 6. 1999 postaviť na tomto mieste pamätník ako pietne miesto pripomínajúce utrpenie ľudí počas komunizmu. Tábor bol otvorený pre verejnosť v r. 2005, možno si pozrieť objekty, v ktorých boli väznení politickí väzni a tiež je tu kinosála, kde si možno pozrieť krátky film z tejto éry.
Areál Tábora Vojna je postupne objavovaný aj školskými zájazdmi, podobne ako je tomu v Osvienčime. Keď som sa pýtal sprievodcu, či tam doteraz bol aspoň jeden autobus zo Slovenska, povedal mi že nebol. Pritom zo Slovenska, podľa údajov z publikácie Zločiny komunizmu na Slovensku, bolo v táboroch nútených prác 8240 občanov, odsúdených súhrnne na 5878 rokov, ktorí dokázateľne strávili v táboroch nútených prác 3673 rokov. Myslím, že je veľmi potrebné, aby sme aj my na Slovensku objavili takéto miesta, ktoré sú nerozlučne spojené s našou históriou, aj keď veľmi smutnou. Stálo by za úvahu vybudovať podobný pamätník aj na Slovensku, kde tiež boli takéto tábory. Hlavne keď si uvedomíme, že u nás zavládol resentiment za komunistickou minulosťou. Napr. včera (25. 6. 2007) vyšla správa, kde premiér krajiny vyjadruje svoje presvedčenie, že v štandardnom právnom systéme by bolo veľa opozičníkov za to, čo sa dialo okolo privatizácie, vo väzení. Ostáva dúfať, že nemyslel na vlastizradu republiky.
