Ticho Vianočnej noci má rôzne podoby, je to ticho rozžiarených detských očí, spokojných rodičov, ale aj ticho samoty, úzkosti a intenzívnejšieho uvedomovania si materiálneho, ale hlavne citového nedostatku vyplývajúceho možno zo straty, sklamania, rezignácie. Niekedy preto to ticho môže až kričať a obťažovať, radšej by ho možno človek niečím prehlušil. Vianočné ticho je však možno práve preto časom, kedy sa môžeme intenzívnejšie zamyslieť nad skutočným posolstvom Vianoc, časom kedy môžeme naše odkryté vnútro nechať vystavené sile, ktorá pramení z Betlehemskej jaskyne.
Ako máme tento príbeh prečítať, aby sme ho pochopili, aby sa nás to bezmocné dieťa dotklo? Myslím, že tým kľúčom je zastavenie sa a uvažovanie nad silou, ktorú toto dieťa vyžaruje. Tou silou môže byť len láska, ktorá je veľmi pozorná, ktorá nám úplne rozumie, ktorá chápe to čo iný pochopiť nemôže a takáto láska je iba jedna - Božia. My, aj keď sa akokoľvek snažíme, vieme dať iba toľko lásky, koľko máme našej obmedzenej kapacity, ktorá je ovplyvňovaná tým čomu dávame priestor, aby naše vnútro formovalo. Božia láska je však obmedzená iba našou ochotou a schopnosťou prijímať. Preto sila, ktorá pramení z Vianočných jasiel, keď ju správne pochopíme a necháme jej priestor v našom vnútri, môže byť pre nás novou príležitosťou k hlbšiemu vnímaniu života, príležitosťou k vnútornej premene toho ťažkého v nás, možno takým spôsobom, že už nebudeme uvažovať iba o sebe, o svojom trápení, ťažkom živote, alebo aj o dobrom a peknom, čo sme zažili a otvoríme sa na vnímanie iných, na to, že práve to, čo sme prežili my nám môže pomôcť v tom, že začneme iným spôsobom vnímať život, to čo prežívajú druhí, že si začneme skorej všímať ich potreby a že nám tá premena láskou dá silu sa tých rán aj dotknúť, nejako pomôcť, možno aspoň vypočuť a niekedy len ponúknuť to státie pri druhom človeku. Ježiš bezmocné dieťa v jasliach tak môže prichádzať do rozžiarených očí, spokojnosti, ale aj do samoty, úzkosti, nepochopenia.
Medzi prvými okrem Márie a Jozefa, ktorých pritiahla Ježišova láska boli chudobní pastieri, ale aj mudrci od Východu. Môžeme povedať, že jedni mali otvorené predovšetkým srdcia a druhí zasa mysle. Už v prvých okamihoch tak Ježiš ukazuje, že nebude nikoho zo svojej lásky vylučovať, ani jednoduchých, ani zložitých a v tom je naozaj krása a teplo tejto jeho lásky hlboké, oslovujúce a dávajúce silu už tretie tisícročie. Mohli by sme povedať, že už v čase poklonenia sa prvých príchodzých k Betlehemskej jaskyni dochádza k súladu medzi citom a rozumom, medzi vierou a vedou. „Bezmocné“ dieťa Ježiš tak už v prvých chvíľach uvádza do súladu to, čo by mnohí chceli na oboch pomyselných brehoch vidieť v konflikte. Rozum bez citov, bez ľudskosti by stál iba na chladnom kalkule, využití a použití pokiaľ je to výhodné, ale tiež city bez rozumu by človeka ovládli natoľko, že by úplne stratil svoju slobodu, ľahko sa podvolil rôznym diktátorom. Sila spájania v láske a slobode, o ktorej môžeme uvažovať pri Betlehemskej jaskyni, nám môže v našom živote, vzťahoch, zložitostiach aj jednoduchostiach, dodať nový impulz nádeje v čase, keď je naše vnútro odkryté. Dajme tejto nádeji šancu zaznieť vo Vianočnom tichu.
