1. Ako ste sa dostali do rehole?
Rozmýšľala som o tom viac rokov, cítila som, že ma Pán Ježiš oslovil. Chcela som sa mu obetovať na celý život v kláštore. Cirkev ale prežívala ťažké časy, prenasledovania. Rodičia mi preto bránili, hovorili, že sú neisté časy, aby som do kláštora nevstupovala. Napriek tomu som sa rozhodla a 9. marca 1949 som sa s oteckom vybrala do Spišskej Novej Vsi, aby som si vyprosila prijatie k sestrám Božského Vykupiteľa.
2. Ako vás sestričky prijali?
Sestričky ma prijali pekne, ale ja som nevedela po slovensky. Sestry mi preto povedali, že sa musím po slovensky naučiť. Ja som súhlasila a zostala som tam.
3. Čo na to hovoril otecko?
Súhlasil, a potom odišiel domov. Doma som nechala päť menších súrodencov a rodičov. A bola som šťastná, že som sa mohla celý život venovať Pánu Ježišovi.
4. Čo vás lákalo na práci sestričiek?
Hlavnou motiváciou pre mňa bolo dať život Ježišovi. Zapojila som sa do spoločnej práce s dievčatami, ktoré boli ako kandidátky. Celkovo nás bolo 35 dievčat, ktoré sme prijali rehoľné rúcho v tom istom roku, 28. 8. 1949. Pochopila som, prečo ma tak súrilo opustiť domov a nastúpiť do kláštora. Bola som predposledná, ktorú ešte mohli prijať. Posledným bolo jedno dievča z Oravy, ktoré prijalo rehoľné rúcho dva týždne po mne, a tým sa zatvorili brány kláštorov. Už nemohli prijať nikoho, až za dvadsať rokov v r. 1969, na veľmi krátku dobu a potom až v r. 1990.
5. Čo sa dialo potom, ako ste prijali rehoľné rúcho?
Po obliečke nás rozdelili po nemocniciach, aby sme vypomáhali starším sestričkám. Ja som sa dostala do Rožňavy na jeden rok. 1. septembra 1950 som sa vrátila s ostatnými mladými sestrami do Levoče do noviciátu (pozn. autora: čas prípravy pred zložením časných a potom doživotných sľubov v reholi). Sotva sme začali noviciát, za tri dni prišli pre nás nákladné autá a všetky nás sústredili do Spišskej Novej Vsi do nášho kláštora. Tam sme mali tajný noviciát. Celý rok nám dovážali stroje na šitie, aj materiál, a určili nám normu, koľko kusov montérok máme ušiť každý týždeň.
6. Mohli ste vychádzať?
Nemohli sme, my mladšie vôbec a staršie mohli ísť na nákup.
7. Aká to bola práca?
Bola to pásová práca, jedna druhej sme podávali časti, ktoré sme zošívali. Na jar nás potom zadelili do skupiniek k záhradníkom, kde sme okopávali zeleninu, na jeseň sme vyberali zemiaky za akéhokoľvek počasia. 21. 10. 1951 prišiel rozkaz od vyšších miest, že 50 mladších sestier sa má pobaliť, že v noci nás budú odvážať autobusom.
8. Čo ste si mysleli?
Poslúchli sme rozkaz, sadli sme si na svoje batohy a čakali sme, čo prinesie budúcnosť. Nepovedali nám, kam nás berú, len aby sme boli pripravené.
9. Kedy prišli?
Okolo druhej po polnoci prišlo päť pánov, ktorí chceli, aby sme nastupovali do autobusu. Naša predstavená prosila, že už je nový deň a sme bez svätej omše, že bez nej nás nepustí. Páni teda súhlasili. Sv. omša začala o tretej, takže už o štvrtej ráno sme nasadali do autobusu. Ako sme sa pohli, začali kostolné zvony zvoniť tak krásne, akoby sa s nami lúčili. Bolo to veľmi dojímavé. Išli sme ráno od štvrtej a okolo obeda sme sa zastavili niekde pri lese, kde sme zjedli skromný obed. Chleba s masťou a čaj. Ponúkli sme aj našich päť pánov, ktorí to prijali a s chuťou zjedli. Potom sme cestovali ďalej, modlili sme sa a spievali celou cestou nahlas, ale stále sme nevedeli, kam ideme.
10. Nechceli vám povedať, kam idete?
Nechceli nám povedať. So staršími sestričkami sa rozprávali. Tie im hovorili, že chcú ísť na svätú omšu, lebo zajtra bude nedeľa, ale oni na to nereagovali.
11. Kde vás teda napokon priviezli?
Na druhý deň o piatej nad ránom autobus zastavil, páni vystúpili a povedali: „Sestry, už sme tu.“ Sestrička predstavená sa pýta: „A kde sme vlastne?“ Oni nevysvetľovali nič. Bola to malá dedinka na Sudetoch v Čechách, 12 km od Děčína. Dedinka sa volala Františkov nad Ploučnicí. Stáli sme pred jednou veľkou budovou, z ktorej vychádzali sestričky Anglické panny. Bolo ich tridsať a doviezli ich tam už predtým v noci, deň pred nami. Tieto nás vítali. Páni, ktorí boli z Prahy, povedali, že 5km odtiaľ je mestečko Benešov nad Ploučnicí, keď chceme, môžeme tam ísť do kostola na sv. omšu. My sme sa vybrali pešo utrmácané po dlhej ceste a vrátili sme sa okolo obeda, posilnené milosťou Božou.
12. Stále ste nevedeli, prečo ste tam?
Ešte nie. V internáte nás čakala staršia pani, ktorá nás potom strážila a zadelila nás na druhé poschodie, kde sme mali bývať. Na ďalší deň sme sa dozvedeli, že budeme pracovať v továrňach, ktoré opustili Nemci pred pár rokmi, keď ich drastickým spôsobom odsunuli.
13. Aké to boli továrne?
Boli to schátrané bavlnárske továrne. Nás rehoľníc tam bolo 115. Mali sme tieto továrne dať najskôr do poriadku, a potom v nich robiť.
14. Čo to bola za budova, kde ste bývali?
Predtým slúžila ako internát mladým ľuďom, čo sa tri roky zaúčali na prácu v továrni. Inak dom bol pekný a čistý.
15. Ako ste sa naučili pracovať?
Piati až šiesti majstri nám ukazovali prácu pri strojoch. Dovážali nám z Ruska a z Číny valy, suroviny bavlny a my sme to na rôznych strojoch priadli, najskôr na hrubo, potom na tenšie, na rôznych strojoch, až nakoniec to bolo tenké ako nitka. Toto odvážali do tkáčovní a tam tkali materiály. Prestieradlá, plachty a uteráky. Tie sa dali do piatej továrne na vyčistenie a vybielenie, odkiaľ putovali na predaj. V tom údolí v Ploučnici sme boli rozdelené do štyroch pradiarní. V tkáčovni sme nepracovali, lebo tam boli automatické stroje. Ale pracovali sme aj v čistiarni.
16. Držali vás teda pod dozorom?
Áno, kázali nám, aby sme sa nestretávali a nerozprávali veľmi s ľuďmi, len keď by bolo niečo veľmi potrebné. Sledovali nás, ako pracujeme a nakoľko plníme stanovený plán. Napr. mňa vyhlásili, že plním plán na 163%. Boli s nami veľmi spokojní, že sme dobre a pekne pracovali. V lete sme mali závodnú dovolenku, odvážali nás po skupinkách na 14 dní do Vansdorfu na politické školenie.
17. Ako to prebiehalo?
Každý deň prichádzali páni a prednášali nám politiku, celé dni sme mali prednášky. Aj noviny sme mali verejne pred všetkými čítať, lenže sa im nepodarilo nás preškoliť na ich politiku. Oni nechápali, že my pracujeme z lásky k Pánu Bohu, na jeho česť a slávu.
18. Koľko trvala táto práca?
Sedem rokov. V továrni nám povedali, že sú veľmi spokojní, že stroje aj práca je v poriadku, na úrovni, ale že sa hlásia pracujúci ľudia aj zo Slovenska, ktorí chcú pracovať v továrňach. Dali nám vedieť, že nás preložia do iných ústavov.
19. Ako ste to celé prežívali?
Prijali sme to ako vôľu Božiu, že Pán Boh od nás chce túto obetu, tak sme mu to z lásky k nemu priniesli. Ale nebola to naša charizma, ale nútená práca.
20. Kam vás odtiaľ odviezli?
50 sestier z našej rehole Božského Vykupiteľa 17. 3. 1958 večer posadili v Děčíne na rýchlik a odviezli nás na Moravu na stanicu Uherské Hradiště - Staré Město. Ráno sme tam docestovali okolo siedmej. Tam nás už čakal autobus a odviezol nás sedem kilometrov odtiaľ na Velehrad.
21. Čo Vás čakalo na Velehradě?
Starý cisterciátsky kláštor, do ktorého v r. 1951 presťahovali ústav postihnutých, duševne a telesne chorých dospelých od 18 rokov až do staroby. V tomto ústave sa o chorých staralo tridsať českých rehoľných sestričiek. My sme sa s nimi nesmeli stretnúť, oni boli hneď surovo odstránené, ani nám nemohli odovzdať svoje skúsenosti z práce, ktorú robili. Takto im poďakovali za tú obetavú prácu pre nemocných.
22. Takže ste začali odznovu?
Áno, na druhý deň riaditeľ všetkých mrzáčkov sústredil do jednej veľkej miestnosti a predstavil nás, že ich budeme opatrovať my.
23. Aký ste z toho mali dojem?
Prvý dojem bol strašný, toľko utrpenia vidieť na jednom mieste. Bolo ich 386 mužov aj žien. Lekár, ktorý k nim denne dochádzal, povedal: „Sestričky, za tri roky vám ani na um nepríde, že ich opatrujete.“ Ja som sa zľakla, že až tri roky tu budeme medzi nimi. A z troch rokov bolo 33. Ale prijali sme to, že je to vôľa Božia, veď to je charizma (poslanie) našej rehole - opatrovať takýchto nemocných. Staršie sestričky boli profesorky, ale prijali prácu ošetrovateliek a nám mladším dali pekný príklad.
24. Mohli ste ísť odtiaľ preč slobodne?
Na začiatku nie, ale potom sme už mohli ísť do mesta. Boli sme samé rehoľné sestry, civilné s nami neboli, aj vrchná sestra bola naša sestra. Až v 74. roku sme dostali civilnú vedúcu sestru, aj civilné vrchnosti.
25. Tam vás už nestrážili žandári?
Tam už nie, mohli sme sa pohybovať, aj domov ísť na dovolenku.
26. Po koľkých rokoch ste prvý krát mohli ísť domov?
Z továrne som bola raz doma, keď bola mamička chorá. A potom až v 68. roku. Ja som nebola doma v jednom kuse osem rokov. O druhých sestričkách neviem.
27. Ako sa vám pracovalo?
Pracovalo sa nám pekne, mali sme radi našich nemocných a oni nás tiež mali radi. Bolo to pre nás krásnych 33 rokov, ktoré sme medzi nimi prežili v tieni baziliky na Velehradě. Bol to prekrásny život.
28. Spomínate si na veľkú púť na Velehrade v r. 1985, ktorá bola veľkou manifestáciou viery?
Aj keď Velehrad bolo pútnické miesto, púte sa nemohli konať, pútnici teda chodili ako turisti. My sme každý deň mali ako sviatočný, bolo tam stále rušno a pekne z náboženskej stránky. Ešte pred touto púťou v roku 1981bol na Velehradě kardinál Tomášek a kardinál Bernardin Gantin. Nemali dovolenie prísť k nám do ústavu, ale cez záhradu prišli do nášho bytu, do našej jedálne a tam sa s nami rozprávali a pýtali sa, ako žijeme, odfotili sme sa, dali nám podpisy, povzbudili nás. Samotná púť r. 1985 bola veľkou slávnosťou na sv. Cyrila a Metoda. (1100 r. od Metodovej smrti) Svätý otec nemohol prísť, ale poslal svojho zástupcu. Boli tam tisíce pútnikov, ale už si nepamätám, koľko presne.
29. Ako ste vnímali, že prišla sloboda?
Veľmi sme sa tešili, úplne sme si vydýchli. Cítili sme, že z nás spadlo jarmo, niečo ťažkého. V apríli 1990 prišiel na Velehrad aj Svätý otec. Bola to veľmi veľká slávnosť. Boli sme šťastné, že tam máme Svätého otca. Býval v našom ústave, varili sme mu a pohostili sme ho.
30. Aj ste s ním hovorili?
Áno, prihovoril sa nám, prišiel do nášho ústavu, podával nám ruky. Na záhrade zasadil stromček.
31. Nepamätáte si, čo vám povedal?
Rozdával nám ružence a poďakoval nám, že sa pekne staráme o nemocných a aby sme v tom pokračovali aj naďalej.
32. Hnevali ste sa na tých, čo vám robili zle?
Nehnevali sme sa. Boli sme radi, že sme mali príležitosť prinášať obety za obrátenie hriešnikov. My sme sa za nich modlili. Brali sme to z lásky k Bohu, a preto to pre nás nebolo ťažké. Keď nás odvážali zo Slovenska, páni v autobuse čakali, že im budeme asi nadávať, kde nás berú, ale nedočkali sa, my sme sa za nich modlili.
33. Kedy ste vy odišli z Velehradu, aj keď sestry tam naďalej pokračovali vo svojej práci?
Posledný decembrový týždeň v r. 1990 prišlo rozhodnutie provinciálnej predstavenej zo Slovenska, že viaceré budeme preložené na Slovensko, že opustíme Velehrad. Pobalili sme sa. Ja som išla do Charity v Rubáni. Ale dlho som tam nebola. Zobrali ma vypomáhať na faru v Tvrdošovciach, a potom predstavenú prosili redemptoristi (pozn. autora: ľudový názov našej rehole) do Bratislavy, aby sme na jeden rok prišli vypomáhať do kuchyne pre rehoľných študentov.
34. Tam sme sa spoznali. Ako dlho ste nakoniec u nás v kláštore pracovali?
30. 8. 1993 dve z nás prišli do Bratislavy variť do kuchyne. Neskôr prišla ešte tretia sestra. Veľmi sme to ako zdravotné sestry nevedeli, ale naučili sme sa. (smiech) Pracovali sme tam 12 rokov. 30. 8. 2005 sme zo zdravotných dôvodov museli opustiť aj Bratislavu. Teraz žijem v Charitnom domove v Nesvadoch, kde sa venujem viac modlitbám a drobným prácam.
35. Čo by ste chceli povedať dnešným mladým ľuďom?
Neviem, ako by som sa vyjadrila. Pekne ich pozdravujem, a keď sa rozhodujú, či ísť do rodiny alebo pre rehoľný život, aby svoje povolanie stavali na láske k Bohu. Lebo len vtedy budú mať šťastný život, keď svoj život postavia na Láske. Aj rodinný život, aj rehoľný nie je bez utrpenia, bez kríža, ale život prežitý z lásky k Bohu je vždy šťastný a spokojný. Ani ruža nie je bez tŕňa. Aj keď to v živote niekedy pichá, z lásky k Ježišovi aj utrpenie prináša kvety. Ja vám môžem povedať, že nebanujem, aký život som prežila. A rada by som ho tak prežila znovu, z lásky k Ježišovi.
Sestra Kristínka, ďakujem Vám za Vaše svedectvo, aj za všetku námahu, ktorú ste vynaložili, keď ste sa starali o nás študentov redemptoristov v Bratislave. Nech je Vaše svedectvo povzbudením pre tých, ktorí prežívajú ťažké chvíle vo svojom živote, a tiež svedectvom o tom, čo rehoľné sestry v pokore prežili pre dobro iných, ako ste samé verili. Vaše utrpenie ani obety určite neboli márne
