Koniec koncov aj na fínskej vlajke je symbol kríža, ktorý keby sa prijala takáto filozofia jeho vnímania, by tiež mohol prekážať rôznym skupinám. Prijatie vnímania, že v spoločenskom a verejnom živote nemôžu byť žiadne symboly, ktoré by človeku prekážali a nie je schopný tolerovať iný názor okrem svojho, ide naozaj proti identite tolerancie a kultúrnosti v medziľudských vzťahoch. Pri prijatí tohto vnímania ako zdroja, na ktorom stojí rozhodovanie súdov a ich aplikácia do praxe, môžu viesť namiesto chceného cieľa udržania pokoja a konštruktívnej atmosféry v spoločnosti, skorej k pravému opaku, k rozvíreniu vášní a z toho vyplývajúcej iracionality, rôzneho druhu. Určite aj tej náboženskej, z ktorej by som mohol byť obvinený aj ja, keďže nesúhlasím s takýmito postupmi.
Zoberme si však napríklad situáciu, že tento spôsob sa dotiahne do svojich dôsledkov a podobne ako v otázke krížov sa uplatní na všetky symboly, ktoré predstavujú nejakú ideológiu alebo náboženstvo. Každý kto má určité presvedčenie môže namietať, že symboly toho druhého mu nevyhovujú a ich odstránenie ho určitým spôsobom môže ukolísať v tom, že iný názor ako jeho vlastne ani neexistuje. Myslím, že postup k tomu, aby sme dokázali vedľa seba žiť, aj napriek rozličnému náboženskému, ideologickému, národnostnému presvedčeniu nie je v odmietaní toho druhého, ale práve naopak v jeho spoznávaní, počúvaní a rešpektovaní jeho odlišného názoru, keď tento nepresadzuje násilie, netoleranciu a nenávisť voči inak zmýšľajúcim a vyzerajúcim.
Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práve z tohto pohľadu nadobudlo určitý symbolický rozmer. Už to nie je o tom, či kríž v talianskych štátnych školách bude povinne zvesený alebo nie. Ide o to, či sa kresťania budú v Európe cítiť ako rešpektovaní a plnohodnotní občania, ktorí budú môcť svoje presvedčenie aj navonok prejavovať, ktorých presvedčenie nebude postavené na úroveň ideológii, ktoré priniesli veľké straty na životoch a hlboké negatívne zásahy do Európskej spoločnosti. Najrozumnejším riešením z tohto pohľadu by bolo, aby si túto otázku vyriešilo Taliansko samo, ako kultúrna a suverénna krajina, ktorá rešpektuje nielen väčšinový názor, ale aj názory menšinové. Kresťania by určite nemali byť nejakou privilegovanou skupinou, nech si však rozhodnú sami občania na mieste svojho bydliska, čo je pre nich najlepšie, čo je v súlade s toleranciou voči inak uvažujúcim a čo nevyvolá paradoxne oveľa prudšie reakcie, ako pôvodná lokálna nespokojnosť, ktorá sa aj na tejto úrovni mohla a mala vyriešiť.
