Tematikou dnešných čítaní je vzťah muža a ženy. Ide o vzťah, ktorý je starý ako ľudstvo samo a bez ktorého by sme tu ani my neboli. Môžeme však o ňom hovoriť dlhé hodiny a k ničomu konkrétnemu sa nedopracovať. Navyše sa môžete pýtať, prečo by o tomto vzťahu mal hovoriť človek, ktorý žije celibátnym spôsobom života. Sú to určite legitímne otázky, na ktoré je možné odpovedať iba vo svetle evanjeliového posolstva. Tak ako na ne totiž odpovedá Ježiš, ktorý tiež žil bez ženy, ale jeho poznanie sa odvíjalo zo skutočnosti jeho Božieho Synovstva, tak o týchto skutočnostiach kňaz, ktorý prijal Ježišovo kňazstvo, môže hovoriť v súvislostiach, ktoré nám Ježiš dáva v evanjeliu a ktoré sú obsiahnuté v Písme. Určite nie som povolaný ako kňaz moralizovať a postaviť sa do pozícia vševediaceho človeka.
V krátkosti sa môžeme zamyslieť nad niektorými skutočnosťami. Predovšetkým kniha Genezis nám poukazuje na veľkú radosť, ktorú mal muž, keď uvidel ženu. Táto radosť vyplývala zo skutočnosti, že konečne spoznal tvora, ktorý mu bol rovnocenný, ktorý bol jeho protipólom, ale zároveň táto protipólnosť nemala slúžiť k vzájomnému súťaženiu, ale k vzájomnému dopĺňaniu. Toho najjasnejším príkladom bola skutočnosť, že žena bola stvorená z mužovho rebra. Muž a žena teda vo vzájomnom dopĺňaní nielenže objavujú toho druhého, ale objavujú prostredníctvom druhého samých seba. Táto dôležitá skutočnosť vedie k vzájomnému rastu oboch. Už v najstaršom texte v knihe Genezis sa stretávame so skutočnosťou vzťahu jedného muža a jednej ženy, ktorá je vyjadrená slovami: „preto opustí muž svojho otca a matku a priľne k svojej žene a stanú sa jedným telom.“ Tento text nechce predpisovať, že muži sa majú nasťahovať k manželkiným rodičom, ale hovorí o tom, že tu vzniká nová autonómna rodina, ktorá má zodpovednosť za svoj vzťah, o ktorom sa slobodne a spoločne rozhoduje. To samozrejme nevylučuje pomoc iných, keď je potrebná.
Ešte by som sa chcel dotknúť skutočnosti utrpenia, o ktorej hovorí sv. Pavol. Ježiš podstúpil smrť a Pavol píše, že „sa aj patrilo, aby ten, pre ktorého je všetko a skrze ktorého je všetko, ktorý priviedol mnoho synov do slávy, zdokonalil pôvodcu ich spásy utrpením.“ Skutočnosť utrpenia si napriek všetkému šťastiu a radosti uvedomuje každý z nás. Utrpenie je prítomné aj vo vzťahu manželov a Pavol, ale hlavne Ježiš, nám ukazuje spôsob ako toto utrpenie premeniť. Mám na mysli Kristove rany, ako o nich hovorí Tomáš Halík vo svojej knihe Dotkni se ran, keď zmŕtvychvstalý Kristus sa stretáva s Tomášom a necháva ho dotknúť sa jeho rán, čo Tomáša privedie k tomu, že zvolá: „Pán môj a Boh môj.“ Tomáš uveril Kristovi vďaka jeho ranám a iba tento Kristus s premenenými ranami prichádza aj k nám. Nie je to jednoduchá skutočnosť a každý sa k nej môže prepracovať svojou vlastnou cestou utrpenia. Aj na skutočnosti bolestných rozchodov, ktoré sú žiaľ také časté aj u nás, je potrebné nazerať touto optikou utrpenia, ktoré sa môže zdať fatálne deštrukčným, ale Kristus človeka nechce opustiť ani v takomto prípade, aj tieto ťažké rany má moc premeniť. Myslime dnes na manželov, aby si uvedomovali prítomnosť a pomoc Krista v ich manželstve, aby rástla ich vzájomná láska nielen v čase radosti, ale aj v čase utrpenia a ťažkostí.
