Už je to nejaký čas, čo som bol na tomto zápase, ale prečo sa k nemu nevrátiť? Navštíviť toto stretnutie som mal už dlho v pláne, pretože aj v Interi aj v Komárne mám kamarátov, s ktorými som kedysi spolu hrával. Obidvaja sú Petrovia. Preto som sa aj patrične tešil na zápas. Bol som zvedavý, ktorý Peter bude na konci zápasu víťazný ...
S priateľkou sme prišli konečne v predstihu pred začiatkom zápasu, čo sa nám posledné obdobie nestávalo. Vždy sme dorazili, keď sa už hralo. Tento krát si však sadáme na naše obľúbené miesta s hot-dogmi v ruke s časovou rezervou. Po prvom rozhliadnutí sa mi hneď niečo nezdalo. Ani jedného Petra som nevidel. Hmmm... až o chvíľu. Najskôr jeden, potom druhý. No na moje sklamanie obaja boli v civile, ani jeden nehral. Zranenie! Jeden mal problémy s brušnými svalmi a druhý mal narazené rebrá z predchádzajúceho zápasu. Tak na moje sklamanie som ani jedného nevidel v akcii, ale aspoň sme spolu prehodili pár slov a dozvedel som sa niečo zo zákulisia ich tímov. :-)
Čo sa týka zápasu, tak sa bolo celkom na čo pozerať. Inter mal nahrané, keďže je v tabuľke na druhom mieste, ale zase nechcel pred domácimi fanúšikmi prehrať. No a Komárnu išlo o výhru, keďže chcú postúpiť do play-off. Tak obaja dali zo seba maximum. Začiatok zápasu lepšie vyšiel Komárnu, ktoré neustále viedlo. Dobre strieľali a dokázali ubrániť domáce opory. Po prestávke však Inter tradične zabral a v tretej desiatke si vytvoril náskok, ktorý mu neskôr stačil na víťazstvo.
Avšak sklamanie z neúčasti mojich kamarátov na palubovke ovplyvnilo moju zaangažovanosť do celého deja. Tak som si moc to stretnutie ani neužil. Ale nevadí. Zranenia k športu jednoducho patria. A každý športovec sa s nimi už určite stretol. Či už v menšej alebo väčšej miere. Či už to boli ľahšie zranenia alebo také, ktorých liečenie si vyžiadalo nejaký čas. Isto všetci poznáte príslovie z nadpisu. Určite mnohí z vás toto spojenie niekedy aj použilo. A je na tom kus pravdy. Každý šport má svoje temnejšie stránky a zranenia samozrejme patria k nim. Sú proste jeho súčasťou. Samozrejme, sú športy kde k úrazom prídete ľahšie a niekde je zase riziko zranenia minimálne. Aj napríklad v poslednej dobe sme sa mohli stretnúť s veľmi vážnymi zraneniami pri športe. Vymenujem len rakúskeho zjazdára Matthiasa Lanzingera, ktorý pri páde v pretekoch utrpel komplikovanú zlomeninu ľavej nohy a bohužiaľ mu musela byť amputovaná. Ďalší smutný prípad je z futbalu, keď po brutálnom faule Martina Taylora z Birmingham City prišiel hráč Arsenalu Londýn Eduardo da Silva o zvyšok sezóny, keďže po tomto ataku utrpel taktiež vážnu zlomeninu nohy. Už to s ním vyzeralo zle, ale doktorom sa podarilo nohu zachrániť. Takéto a rôzne prípady sa stávajú pravidelne. Veď si zoberme automobilové preteky. Koľko havárií, úmrtí a úrazov sa už udialo. Boxeri, koľkí z nich po tvrdom direkte utrpeli nejaké zranenia alebo trvalé poškodenia. Hokejisti, koľkých už odnášali na nosidlách. Veď aj slovenský reprezentant Richard Zedník utrpel vážne poranenie krku a život mu doslova visel na vlásku.
Dobrým príkladom je aj v tomto čase skladanie zostavy slovenskej hokejovej reprezentácie na nadchádzajúce MS v Kanade. Vidíme, že dosť hráčov pozvánky odmieta alebo jednoducho nemôže prísť práve kvôli zraneniam, ku ktorým prišli počas sezóny. Je jasné, že sa chcú doliečiť, ale na druhej strane zastávam názor, že ak je hráč zdravý, mal by prísť reprezentovať. Ostáva nám veriť, že hráči si svoje zranenia nevymýšľajú. Ja im verím. No veď uvidíme, aké družstvo zostavíme.
O zraneniach a úrazoch pri športe môžem veľa porozprávať aj ja. Veď som sa už stretol zo všeličím. Pri basketbale sú samozrejmosťou vyvrtnuté členky, zápästia, narazené prsty. Z jedného zápasu ma už dokonca odnášala aj sanitka. Ale našťastie to nebolo nič vážne. Narazil som asi do 120 kilového chlapa, padol na zem a nevedel som sa pohnúť. Privolali záchranku, odviezli ma do nemocnice, spravili vyšetrenia a boli to len narazené a zaseknuté krčné stavce. Tak som si pár týždňov ponosil golier a bolo to ok. Každopádne cesta záchrankou bola zážitok. Hlavou mi chodilo všeličo a veru aj som sa dosť bál a nebolo mi všetko jedno.
Posledné zranenie čo som mal asi pred mesiacom, bol vykĺbený lakeť. Pri výskoku som bol strčený súperovým hráčom, stratil som balanc a padal hlavou dole. Dal som pred seba ruky, no a pravý lakeť to nevydržal. Najskôr chcel ísť smerom do vnútra, ale potom si to rozmyslel. Ešteže. No ale riadne sa mi tam všetko natiahlo, opuchlo a ruka mala obmedzenú hybnosť. Už je ale všetko ok, bolesť ustúpila, aj keď to niekedy trošku cítiť.
No ale športovať len tak neprestanem. A takto by asi odpovedala väčšina športovcov, pre ktorých je šport súčasťou života. Možno sa vynára otázka, prečo potom robíme šport, keď to takto môže dopadnúť. Odpoveď je podľa mňa jednoduchá. Z lásky k športu. Niekedy to však nejde a po zranení musí prísť napríklad aj koniec aktívnej činnosti, kariéry. A niekedy sa zase po zranení pokračovať dá. Veď ako sa hovorí, telo by malo ísť do hrobu zničené. Ale s mierou ...
