Upozornenie: Tento príbeh je fiktívny a bol vytvorený za asistencie umelej inteligencie pod vedením a s redakčnými úpravami človeka. Mená, postavy, miesta a udalosti v ňom zobrazené sú výtvorom fantázie. Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami, žijúcimi či mŕtvymi, alebo so skutočnými udalosťami je čisto náhodná.
Ten zvuk.
Najprv to nebol zvuk, skôr vibrácia v dlážke, chvenie, ktoré sa predralo cez papuče vystlané ovčou vlnou a stúpalo nahor po krehkých kostiach, až sa usadilo v dutej hrudi, tam, kde kedysi bilo srdce a teraz už len trepotalo ako vydesený vták v klietke z rebier. Až potom, o chvíľu neskôr, to zachytili uši, tie staré, takmer zbytočné orgány zavalené pavučinami rokov, a stotožnili to s tým, čo jej kosti už vedeli: dupot. Rytmický, jednotný, neľudský dupot mnohých nôh udierajúcich o dlažbu námestia tam dole, osem poschodí pod oknami jej sterilného bytu, kde sa prachové častice vznášali v jedinom páse popoludňajšieho slnka ako duše čakajúce na povolenie odísť.
Boženka sa nepohla zo svojho kresla, z toho ošúchaného plyšového trónu, ktorý páchol po naftalíne, bylinkovom čaji a nepatrnom, no trvalom závanu moču, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou extrémnej staroby. Prečo by sa aj mala hýbať. Videla dosť. Počula dosť. A ten zvuk, ten synchronizovaný hnev stoviek topánok, nebol pre ňu správou, bol spomienkou.
Zavrela oči a slnko na jej viečkach sfarbilo tmu dočervena, a tá červeň sa okamžite zmenila na vôňu, na hustú, sladkú, takmer spálenú vôňu slivkového lekváru v medenom kotle, ktorý bublal na dvore na jeseň štyridsiateho štvrtého, zúfalý pokus jej matky zakonzervovať leto, zakonzervovať niečo normálne, zatiaľ čo sa svet vonku trhal na kusy. Jej matka, Anna, s rukami fialovými od sliviek až po lakte, miešala tú vriacu masu drevenou varechou takmer nábožne, akoby od dokonalosti lekváru závisel osud sveta. Musí byť dosť hustý, Božka, mrmlala si, viac pre seba ako pre ňu, aby vydržal zimu. Musí vydržať. A Boženka chápala, že nehovorí o lekvári. Hovorila o nich.
Vôňa lekváru bola taká hustá, že sa takmer nedalo dýchať, a miešala sa s iným, ostrejším pachom, pachom Karolových vyleštených čižiem, ktoré nechal pri dverách.
Karol. Jej brat.
Nikdy nechápala, prečo to urobil, prečo vymenil ich tiché, chaotické večery plné kníh a hádok, prečo vymenil vôňu prachu zo starých otcových románov a kyslastý dych vína, ktoré kradli z pivnice, za tú strohú, prázdnu istotu zelenej uniformy, za ten opasok stiahnutý tak pevne, akoby chcel udržať pokope vnútornosti, ktoré sa mu už-už chystali rozliať. Čistíme národ, Božka, povedal jej, keď prišiel naposledy na priepustku, a jeho oči, kedysi mäkké a posmešné, oči chlapca, ktorý jej kradol lekvár priamo z kotla a smial sa s plnými ústami, boli zrazu priezračné, tvrdé a desivo jednoduché. Zmizla z nich všetka irónia. Veril tomu. Naozaj veril tomu systému, ktorý mu dal právo kresliť čiary, pomenovať nepriateľa a pochodovať v rytme, ktorý teraz, o osemdesiat rokov neskôr, znova otriasal jej oknami.
Pamätala si ten večer. Sedel za stolom v kuchyni, v tej istej kuchyni, kde teraz varila matka lekvár, a on odmietol aj slivky, aj chlieb. Máme svoj prídel, povedal hrdo. Poriadok musí byť. Otec, tichý muž zlomený prvou vojnou a potom stratou pôdy, len hľadel do stola. Neodvážil sa mu odporovať, možno v ňom dokonca videl nejakú pokrivenú nádej na silu, ktorú on sám nikdy nemal. Ale matka nie. Matka sa naňho pozrela, s varechou fialovou od sliviek v ruke, a povedala len: Vyčisti si najprv čižmy, Karol. Zablátil si mi dlážku. Bol to malý, chabý protest, ale bol to jediný, aký mala. Karol sa len zasmial, tým novým, dutým smiechom, a povedal, že blato je česť, ak je z cvičiska. Systém mu dal zmysel, vzal si za to jeho dušu, a ona sa len prizerala, ako sa v ňom rozpúšťa, až kým nezostal len ten opasok, tá uniforma a tie prázdne, veriace oči.
Hluk z ulice zosilnel, teraz už to nebol len dupot, ale aj spev, alebo skôr skandovanie, hlboké mužské hlasy pretkávané ostrými výkrikmi, a ona nemusela otvoriť oči, aby vedela, aké zástavy nesú, aké symboly majú vyšité na rukávoch tých nových, čistých košieľ. Nebola to tá istá zelená, nie, bola to iná, modernejšia, s lepším marketingom, možno tmavšia, viac "vojenská", ale bola to tá istá farba, tá istá myšlienka, ten istý systém, ktorý sľuboval poriadok výmenou za všetko, čo bolo komplikované, ľudské a neusporiadané.
A potom, ako vždy, keď prišiel Karol, prišiel aj Milan.
Milan sa nikdy nedostal k lekváru. Milan sa skrýval v pivnici, medzi sudmi s kapustou a jablkami, a páchol inak, páchol chladom, vlhkou zemou, strachom a oceľou, ktorú mal zastrčenú za opaskom, tým obyčajným, koženým, popraskaným opaskom, ktorý si požičal od jej otca. Jeho oči neboli nikdy jednoduché; boli kalné od únavy, hnevu a lásky, tej zúfalej, rýchlej lásky, ktorá sa kradne po chvíľach v tme, kým zvyšok sveta bojuje. Prišiel tej noci, keď bol Karol doma na priepustke. Zatiaľ čo gardista spal hore vo svojej posteli, partizán sedel dole v pivnici a jedol studený zemiak, ktorý mu Boženka priniesla.
Musíš byť opatrná, šepkala mu. Je hore. Keby ťa našiel... Viem, povedal Milan. Jeho hlas bol zachrípnutý. Pozrel sa na ňu v tme, ktorú prerážal len lúčik svetla z petrolejky. Je to tvoj brat, Božka. Ale teraz je jedným z nich. Nerozlišuje. Ty tiež nerozlišuješ, Milan! vyhŕkla, hlasnejšie, ako chcela. Tiež vidíš len uniformy, nie ľudí v nich! Milan položil zemiak. Jeho tvár v tom chabom svetle vyzerala staro, staršie ako jeho dvadsaťdva rokov. Keď tá uniforma strieľa po tvojich kamarátoch, prestaneš vidieť človeka. Musíš. Inak by si sa zbláznil. Je to systém, Božka. A ten systém musí padnúť. Musíme ich zastaviť, šepkal jej do vlasov, a jeho fúzy ju šteklili na krku, toto nie je svet, pre ktorý sa oplatí žiť.
Veril tiež. Veril rovnako silno ako Karol, len veril v opak. Veril v chaos slobody, v neporiadok spravodlivosti. Bojoval proti systému. A ona, Boženka, stála medzi nimi, v tej istej noci, pod jednou strechou spali dvaja muži, ktorých milovala, brat a milenec, obaja pripravení zabiť toho druhého v mene svojej viery. Cítila, ako ju obaja trhajú na polovicu, a milovala ich oboch, túto chaotickú, iracionálnu, bolestivú ľudskú emóciu, ktorú ani jeden z ich systémov nedokázal pochopiť ani optimalizovať.
Ten večer sa jej spýtal, či by mu nemohla zohnať otcov starý ďalekohľad. Potrebujeme ho. Na prieskum. A ona, rozpoltená medzi lojalitou k rodine a láskou k nemu, medzi strachom z brata a strachom o milenca, povedala áno. Kým Karol ráno odišiel, ešte pred svitaním, ona sa vkradla do otcovej izby a vzala ďalekohľad z truhlice. Dala ho Milanovi. Cítila sa ako zradkyňa. Ale koho zrádzala? Brata? Milana? Seba?
Obaja veriaci. Obaja mŕtvi.
O niekoľko mesiacov neskôr bol február, a lekvár bol už dávno zjedený, zostala len tá prázdna, mrazom popraskaná pivnica a ticho. Ticho tak hlboké, že bolelo v ušiach. Správa, ktorú priniesol sused, starý pán Kováč, ani nie oficiálne, len ako fámu, šepot v mrazivom vzduchu februára štyridsiateho piateho, správa, ktorá sa jej obmotala okolo pľúc a odmietala pustiť, hovoriac o prestrelke pri starom mlyne, kde sa Nemci a gardisti stretli s partizánskou skupinou, o dvoch malých, zúfalých oddieloch, ktoré sa stretli v tom sivom, nerozlíšenom svitaní, kde gardista a partizán vyzerali rovnako ako tiene plaziace sa snehom, tá správa o dvoch mladých telách nájdených v záveji len kúsok od seba, jednom v zelenej uniforme ušitej na mieru a druhom v obnosenom civilnom kabáte s otcovým opaskom, ktoré ona, Boženka, odmietala prijať, odmietala pochopiť, ako by sa to mohlo stať, ako by sa osud mohol tak kruto zasmiať, že by ich postavil proti sebe, jej brata a jej lásku, v tej istej bezvýznamnej chvíli, ktorá nerozhodla o ničom inom, len o jej vlastnom, nekonečnom smútku, tá správa jej vtedy zlomila niečo, čo sa nikdy nezahojilo, niečo, čo teraz, o osemdesiat rokov neskôr, znova pulzovalo tupou bolesťou v rytme tých pochodujúcich topánok.
Neskôr, až keď bolo po všetkom, keď prešli Rusi a potom prišiel nový systém, a potom ďalší, našla v Milanových veciach, ktoré jej priniesol jeho spolubojovník, ten otcov ďalekohľad. A v Karolových veciach, ktoré im vrátila armáda nového štátu, bola fotografia. Na nej bol on, v uniforme, usmieval sa. A v pozadí, na stole, bola pohár slivkového lekváru od matky, ktorý si napokon predsa len vzal.
Zrazu to už nemohla vydržať. Ten zvuk, ten lekvár, ten sneh, ten ďalekohľad. Vstala, a bol to heroický výkon, protest kĺbov, vzbura svalov, ktoré už dávno zabudli na svoj účel, a prešuchtala sa tými ôsmimi krokmi, ktoré predstavovali vzdialenosť od jej kresla k oknu.
Pozrela sa dole.
Boli tam. More mladých mužov a niekoľkých žien, všetci v tých istých košeliach, niektorí v bomberách, s vyholenými hlavami, ktoré sa leskli v popoludňajšom slnku. Niesli vlajky, ktoré boli variáciou na tie staré, a kričali heslá, ktoré boli takmer totožné. Bolo ich veľa, oveľa viac, ako si myslela, že by ich mohlo byť. A neboli to len mladí. Videla aj mužov v strednom veku, ženy v drahých kabátoch, dokonca aj jednu matku s kočíkom, ktorá nadšene tlieskala. Systém mal mnoho tvárí.
A vpredu, na čele toho hada, kráčal mladík s megafónom. Kričal niečo o tradícii, o krvi, o čistote. A potom zdvihol päsť a zareval to.
Za Boha, za národ!
To isté heslo. To isté, ktoré mal Karol vyšité na pracke opaska. To, ktoré jej pošepkal, keď odchádzal, presvedčený o svojej pravde.
Boženke sa stiahlo hrdlo. Cítila, ako jej z očí tečú slzy, tie husté, starobou zakalené slzy, ktoré už nemali silu padať, len sa jej lepili na vráskavé líca. Prečo? Po tom všetkom? Po tých miliónoch mŕtvych, po tých desaťročiach budovania a spomínania a sľubov, že nikdy viac, prečo sa to vrátilo? Prečo sa ľudia nikdy nepoučia? Cítila desivú, chladnú istotu, že jej celoživotný smútok, smútok za Karolom aj za Milanom, bol úplne, absolútne zbytočný. Že ich obete nič neznamenali. Že systém, tá chladná, racionálna ideológia, ktorá si brala mladých mužov a menila ich na heslá, sa len prezliekol a vrátil sa.
Pozerala sa na toho mladíka s megafónom, na jeho tvár skrivenú v extáze viery, a videla v ňom Karola. A potom sa jej zrak skĺzol na inú tvár v dave, na mladého muža, ktorý stál na okraji, nepochodoval, len sa prizeral s rovnako horiacimi očami, a ten pohľad nenávisti, ktorý vrhal na pochodujúcich, bol rovnaký ako Milanov pohľad, keď hovoril o gardistoch. A uvedomila si, že tam dole sú obaja, znova a znova, Karol aj Milan, pripravení zomrieť za svoje systémy.
A potom sa to stalo.
Pochod sa na chvíľu zastavil, zrejme kvôli dopravnej zápche alebo príkazu organizátora. Na okraji davu stála staršia žena, možno sedemdesiatnička, opierala sa o nákupný vozík plný fliaš. Zrejme im niečo zakričala, Boženka ju nepočula, ale videla, ako sa k nej obrátili traja z tých mladíkov v košeliach. Jeden z nich, vysoký, s krkom ako býk, k nej pristúpil a niečo jej povedal, pričom jej strčil do vozíka. Žena mu odpovedala, prudko, nahnevane, mávla naňho rukou. Muž sa zasmial, potom do nej jednoducho, takmer ležérne, strčil.
Žena stratila rovnováhu a spadla na chodník, jej nákupný vozík sa prevrátil a fľaše sa s rinčaním rozbili, jablká sa rozkotúľali po dlažbe.
Pochod sa znova pohol. Traja mladíci sa zaradili späť, smiali sa, a dav ich pohltil. Systém pokračoval, usporiadaný a ľahostajný k neporiadku, ktorý spôsobil na svojom okraji. Človek, ktorý spadol, bol len odpad pri optimalizácii cesty.
Boženka sledovala ženu na zemi, ako sa snaží pozbierať. A v tej chvíli pocítila nutkanie. Jej ruka, ten zhluk kostí obalený kožou tenkou ako papier, sa zdvihla ku kľučke okna. Zatvoriť. Zatiahnuť závesy. Ľahnúť si do postele a počkať na ten milosrdný okamih, keď sa jej dych konečne zastaví. Utiecť pred týmto svetom, ktorý jej práve ukázal, že všetka jej bolesť bola márna. To bola jej voľba. Odmietnuť tento systém, túto odpornú frašku, a prijať porážku. Stratiť posledný kúsok vôle, ale získať konečne pokoj. Bola unavená. Tak strašne unavená. Osemdesiat rokov smútku bolo dosť.
Už-už sa dotýkala studeného kovu, keď dole zbadala pohyb.
Z dverí blízkej kaviarne, z ktorej sa rinula hlučná, chaotická hudba, akú Boženka neznášala, vybehol niekto. Dievča, možno dvadsaťročné, s vlasmi nafarbenými na krikľavo modro a s toľkými krúžkami v tvári, že vyzerala ako pokazený stroj. Chaotická, neusporiadaná, stelesnenie všetkého, čím ten pochodujúci systém opovrhoval. Dievča pribehlo k starej žene, pomohlo jej vstať, oprášilo jej kabát a začalo rýchlo zbierať tie rozkotúľané jablká, strkajúc ich späť do vozíka. Potom zbadala rozbité fľaše. Chvíľu váhala, potom vbehla späť do kaviarne a vrátila sa s metličkou a lopatkou, a začala zametať tie črepy. Všetko to robila rýchlo, s akousi nahnevanou efektivitou. Stále pritom rozprávala, gestikulovala, a hoci Boženka nepočula slová, videla tú energiu, tú neefektívnu, zbytočnú, ľudskú láskavosť.
Pochod zatiaľ zašiel za roh. Hluk utíchal. Systém zvíťazil na ulici.
Ale tá modrovlasá dievčina tam stále bola a podávala starej žene posledné jablko. Stará žena ju objala. Len na sekundu. Potom sa obe rozišli.
Boženka stiahla ruku z kľučky.
Nechala okno otvorené. Ten malý, nezmyselný akt láskavosti nezmenil vôbec nič. Fašizmus bol späť. Systém sa vracal. Jej strata stále nemala žiadny vyšší zmysel. Milan a Karol boli stále mŕtvi, zabití navzájom rukami svojich vlastných ideológií pri zasneženom mlyne.
Zdvihla svoju trasúcu sa ruku a namiesto kľučky ju pritisla na studenú okennú tabuľu.
Ničomu nerozumela. Nerozumela, prečo sa to všetko muselo stať znova. Nerozumela, prečo heslá prežili ľudí, ktorí ich kričali. Prečo sa pamäť menila len na prach tancujúci v lúči slnka, kým nenávisť bola pevná ako kameň, pripravená znova stavať múry.
Ale dívala sa.
A v tom chladnom skle, odrážajúcom jej vlastnú tvár prerytú rokmi, tú tvár, ktorá kedysi poznala dotyk Milanových fúzov a videla iskru v Karolových očiach, predtým, než ich systém ukradol, videla za sebou v odraze izby prázdne kreslo a pohár s nedopitým čajom, zatiaľ čo vonku na ulici, v tom istom skle, sa strácal posledný tieň pochodujúcich a ozvena ich spevu, a ona vedela, bez toho, aby to potrebovala pomenovať, že lekcia sa nikdy neskončila, že sa možno ani nikdy skončiť nemala, a že jediné, čo zostáva, to jediné prekliate a sväté bremeno, ktoré jej zostalo po tom, čo prežila ich oboch, je stáť pri okne, pamätať si vôňu slivkového lekváru a chlad snehu a ten ďalekohľad, a byť tým tichým, krehkým svedkom, kým sa svetlo definitívne nevytratí.
