Vývoj do roku 1945
Začiatok 20. storočia bol poznačený masovým vysťahovalectvom nielen rusínskeho, ale aj slovenského obyvateľstva z územia terajšieho Slovenska. Do 1. svetovej vojny opustilo Podkarpatskú Rus a Prešovský kraj približne 150 000 Rusínov. Tento fakt je smutný, no za krivdu ho pokladať nemôžeme. No čo za krivdu pokladať môžeme, je stanovenie hraníc Československa v roku 1918.
Tieto hranice nezohľadňovali historické hranice, ani národnostné zloženie obyvateľstva určitého územia. Severnú hranicu terajšieho Slovenska v Paríži stanovili hrebeňom Karpát. Toto vydelenie však nebolo správne, pretože ako môžeme vidieť na obr. č. 1 Rusíni žili po oboch svahoch Karpát. Touto udalosťou odrezali Lemkov (cháp ako Rusínov) od Rusínov žijúcich v Prvej Česko-slovenskej republike. Mnohokrát sa stávalo, že sa týmto rozdelili príbuzní a rodiny. Jedna dedina patrila do Československého štátu a hneď susedná už patrila k Poľsku. Samotná táto skutočnosť by nebola strašná, ak by toto rozhodnutie nemalo tragický vplyv na budúcnosť pre celý Rusínsky národ žijúci v Poľsku.
Rusínske obyvateľstvo žijúce na území Prvej Česko-slovenskej republiky postihla ďalšia rana v podobe druhej vlny emigrácie, ktorá sa udiala v rokoch 1927-1931. Dobrovoľne sa vysťahovalo ďalších 105 000 Rusínov. No čo sa odohralo po 2. svetovej vojne je čierna škvrna v histórii, ktorú ani tok času nesmie nikdy zmyť z nášho povedomia.
Vývoj po roku 1945
Po skončení vojny 12 000 Rusínov dobrovoľne odišlo z Prešovského kraja. Mali zaľudniť územie, ktoré zostalo prázdne na dnešnej Ukrajine po voliňských Čechoch, ktorých Beneš stiahol do Československa. Lemkovia v Poľsku slobodnú voľbu nemali. Časť z nich bola násilne deportovaná do Sovietskeho zväzu. Stalin si ukrojil z Československa Podkarpatskú Rus. Tá bola obývaná prevažne Rusínmi, ktorí sú do dnešného dňa ukrajinizovaný. Takto bol Rusínsky národ rozbitý a začlenený do 3 rôznych štátov.
Akcia „Visla“ mala byť konečným riešením Lemkov v Poľsku. Táto akcia prebehla v rokoch 1945-47, ktorej úlohou bolo premiestnenie lemkovského obyvateľstva z Karpát a rozhádzanie ho pozdĺž nemecko-poľskej hranice. Lemkovská inteligencia v podobe kňazov, učiteľov a buditeľov skončila v Osvienčime. Áno priatelia, tam kde predtým boli vyvražďovaní židia a odporcovia nacistického režimu, v 1947 vyvraždili lemkovskú inteligenciu. Za väčšie „svinstvo“ môžeme označiť už len masaker v Katynskom lese, kedy Rusi zlikvidovali takmer celé vedenie poľskej armády.
Ani v Československu to Rusíni po 2. sv. vojne nemali ľahké. V roku 1950 bola zrušená gréckokatolícka cirkev, ktorá bola prevažne cirkvou Rusínov. Rusínska inteligencia v podobe gréckokatolíckych biskupov, kňazov, atď. bola uväznená a donútená pracovať v uránových baniach. Nasledovala silná pravoslavizácia a ukrajinizácia rusínskeho národa. Následne po opätovnom obnovení gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 bola snaha, ktorá pretrváva dodnes, túto cirkev slovakizovať. Túto úlohu v časoch Československa po roku 1970 mali splniť nasadení kňazi ŠTB v radoch tejto cirkvi.
Súčasnosť
Preto nečudo, že pozícia rusínskeho národa je na takej úrovni, že v roku 1991 sa k rusínskej národnosti prihlásilo len 16 937 ľudí, i keď materinský jazyk si uviedlo 49 097 ľudí. V roku 2001 sa k rusínskej národnosti prihlásilo 24 201 ľudí a k materinskému jazyku 54 907. V roku 2011 očakávame zvýšenie týchto čísel, pretože bola vyvinutá obrovská kampaň ku sčítaniu ľudu. Dnes je potrebné vnímať Rusínov patriacich k pravoslávnej a gréckokatolíckej cirkvi za jednu rodinu. Netreba hľadať to, čo nás rozdeľuje, ale to čo nás spája. Konec koncov, k Rusínom vždy patril východný byzantský obrad.
Najväčším problémom pre nás v dnešnej dobe je absencia rusínskych škôl, absencia čo i len zmienky o Rusínoch v učebniciach dejepisu, vysťahovalectvo za prácou do zahraničia a väčších slovenských miest a následná asimilácia Rusínov, slovakizácia gréckokatolíckeho obradu v rusínskych farnostiach aj prostredníctvom slovensky hovoriacich kňazov, neriešenie rómskeho problému a rómskeho obyvateľstva, ktoré sa pomaly stáva väčšinovým obyvateľstvom v rusínskych a východoslovenských obciach smeruje k tomu, aby Rusíni stratili aj to posledné čo im zostalo, a to vlastný rodný kraj v údoliach Karpát, kde žili a vyrastali. Aj tento fakt urýchli vysťahovalectvo Rusínov z rodných obcí. Našťastie sa zatiaľ nemusíme obávať podobného scenára, ktorý sa udial v Kosove, že by sa to stalo aj s Východným Slovenskom, pretože u Rómov absentuje národnostná hrdosť, ktorá je u kosovských Albáncoch. Rómovia sa vo veľkej miere hlásia k slovenskej národnosti, aj keď už na prvý pohľad sú „iný“ , než obyčajný priemerný Slovák. To, že v súčastnosti niečo také u nich absentuje, ešte neznamená, že v budúcnosti sa to nemôže zmeniť.
