Do mesta sa dá dostať len loďou. A tá nás už čaká v prístave. Po pristaní vystupujeme z lode, kde nás čaká sprievodca v maskáčových nohaviciach s puškou na ramene. Ideme objavovať mesto duchov. Sme na Špicbergoch, nad severnou 74 rovnobežkou.
Mesto Pyramiden je veľmi špecifické a osobité. Ak nerátam táboriská lovcov veľrýb, tak bolo založené v roku 1910 Švédmi. V roku 1927 ho predali Sovietskemu zväzu, ktorý v roku 1936 získal práva na ťažbu uhlia v oblasti. Dovtedy sa na Sovietsky zväz zabúdalo. Špicbergy, kde sa mesto nachádza, patria Nórsku, ale bola podpísaná dohoda, že nerastné bohatstvo patrí všetkým, ktorí dohodu podpíšu. Pretože Rusko malo svojich problémov dosť, všetky podmienky dohody splnilo až v 1936. Úlohou ťažby bola poverená štátna ťažobná spoločnosť Trust Arktikugol. Tá tu hneď začala s výstavbou mesta, ktorého obyvateľstvo malo v okolitých na uhlie bohatých horách ťažiť túto surovinu.
Rozvoju bránili ekonomické problémy vtedajšieho Ruska a následne Druhá svetová vojna. Po vojne sa však všetko rozbehlo. Bolo postavené krásne modelové socialistické mesto s potrebným zázemím a službami.
Celému mestu dominuje Palác kultúry s kinom, divadelnou sálou, miestnosťami na rôzne záujmové i umelecké činnosti. Je tu knižnica aj veľká telocvičňa, a nájdete tu dokonca dokonca aj klavír. Celý palác je fascinujúce miesto. Aj na ňom sa už však podpisuje, žiaľ, zub času.
Keď sa pozrieme od Paláca kultúry smerom k moru, uvidíme Leninovu bustu, ktorá sa díva na promenádu, a na konci veľkú budovu – ubytovňu pre baníkov a personál. Dnes tam však našli svoj domov čajky. V diaľke vidno ľadovec Nordenskiöldbreen.
Okolo tejto promenády, za palácom je plaváreň, kúpele a veľké ihrisko. Starší ľudia z hlavného mesta Longyearbyen spomínajú, ako sa chodili do Pyramiden kúpať. Arktická krajina a bazén? No, čo chýbalo obyvateľom mesta?! Po bokoch sú rôzne budovy, ako základná škola, škôlka, nemocnica a, samozrejme, rodinné byty. Je tu aj veľká jedáleň. Obyvatelia nemali kuchynky, ale stravovali sa spoločne v jedálni. Bolo to opatrenie v zmysle kolektivizmu, ale aj spôsobu, psychiky života v náročných polárnych podmienkach – samota najmä tu prinášala často stavy depresie. Aj z praktického hľadiska, pretože mesto bolo izolované a bolo zásobovanie, najmä na začiatku, len počas letnej sezóny. V zime bolo more zamrznuté a nikto sa sem nedostal. Časom pribudli skleníky a neskôr aj heliport.
Čo je však unikátne, je trávnik. Trávnik, ktorý sa nachádza za polárnym kruhom. Bol dovezený z Ukrajiny a špeciálne upravený, aby vydržal miestne drsné prírodné podmienky. Myslím, že to, že tu je skoro 50 rokov, hovorí za všetko.
Ľudia, ktorí sem prichádzali za prácou, podpisovali zmluvy na 2 roky, ale radi si ich predlžovali, mali tu luxus a aj keď sa museli v niečom uskromniť (spoločná jedáleň, polroka tma), bolo o nich postarané naozaj nadštandardne. A navyše obyvatelia sa tu od polárnikov dostávali aj k západnému tovaru, alebo ho získavali z 50 km vzdialeného nórskeho Longyearbyen. A, samozrejme, aj Sovietsky zväz chcel pred Západom dokumentovať, ako sa má pracujúci ľud dobre. V čase najväčšieho rozkvetu bolo v meste viac ako 1000 obyvateľov, niektoré údaje hovoria okolo 1500 a odvážlivci tvrdia, že keď sa striedali turnusy bolo v meste aj 2000. Aj napriek veľkým ložiskám uhlia nebola ťažba nikdy ekonomická. Ťažko sa zabezpečoval najmä kontinuálny odvoz (polroka zima) uhlia, ale veľmi vysoké boli výrobné náklady. A tak vzniklo niekoľko mýtov a legiend, prečo tu vlastne mesto vzniklo, prečo bolo tak perfektne vybavené a tak dlho bolo funkčné. Prvou legendou-mýtom je, že mesto bolo postavené ako experiment (úspešný) v období, keď vrcholili vesmírne preteky a Sovietsky zväz mal ešte odvážne plány dobývať Mesiac. Podľa ďalšej legendy-mýtu Sovietsky zväz chcel mať mesto čo najbližšie k západným mocnostiam ... Údajné sa tu robili aj rôzne stretnutia a tajné obchody a dohody so západnými mocnosťami. Či je to pravda, nechám na posúdení každého z vás.
Faktom však je, že po rozpade Sovietskeho zväzu začalo mesto upadať a spoločnosť Trust Arktikugol začala postupne sťahovať svojich pracovníkov. Nakoniec ich tu zostalo 300. V roku 1998 narýchlo opustilo mesto 150 ľudí a zvyšných 150 si našlo miesto v neďalekom stále fungujúcom menšom Barentsburgi (o ňom niekedy nabudúce). Ľudia nechali všetko ako je a hlavne Palác kultúry si zachoval aj vybavenie.
Dnes po niekoľkých desaťročiach chátrania mesto opäť ožíva. V lete tu asi 30 ľudí vykonáva na budovách konzervačné práce. Rusko zrejme nechce nechať mesto napospas prírode. Hoci archeológovia na základe výskumu tvrdia, že by sa o najlepšiu konzerváciu postarala práve príroda - podľa odhadov aj o viac ako 500 rokov by niektoré budovy ešte stáli (Leninova busta určite). Ročne sem zavíta asi 1000 turistov. Je tu hotel (v bývalej druhej ubytovni pre hostí) s troma stálymi zamestnancami (dnes sa ich počet možno zväčšil). Hotel nájdete dokonca aj na internete, ale spojenie je problematické, odpovedajú len raz za týždeň, pretože signál je len z priľahlého kopca.
Mesto je veľmi zaujímavé najmä z hľadiska svojej polohy. Zaujímavé však môže byť aj pre našich susedov za bývalou železnou oponou, pretože sa naživo môžu stretnúť so vzorkami socialistickej architektúry, hoci trošku vylepšenými, ale v celej svojej paráde. My sme to však zažili a podobné budovy vidíme v našich mestách a obciach dodnes. Videl som len časť, ale stálo to za to. Ak sa niekedy dostanete na Špicbergy, toto mesto musíte určite zaradiť do svojho itineráru. Prekvapí vás mesto s infraštruktúrou, ktorú by ste tam, kde by ste hľadali len stany, nečakali. No a na záver ešte odpoviem na otázku, ktorá sa vám iste tlačí na jazyk. Prečo názov Pyramiden? No, lebo najvyšší kopec nad mestom naokolo vyzerá ako pyramída. Ja som tento kopec, bohužiaľ, nevidel, bolo zamračené...
Text: Martin Sipták a Dalimír Žiak. Korekcia: Dalimír Žiak. Fotografie: Martin Sipták
Použitá fotografická technika: Fujifilm X-E1 + Fujinon XF 10-24mmF4 R OIS + Fujinon XF 18-55mmF2.8-4 R LM OIS + Fujinon XF 55-200mmF3.5-4.8 R LM OIS
