Navigácii zakazujem diaľnice, aby mojich 75 kilometrov, ktoré do Magdeburgu ešte potrebujem, malo aj zemepisno - náučný rozmer. Švihám si to plynule cez farebné jesenné Sasko prešpikované obrovskými veternými mlynmi, ktorým sa tu, podľa toho ako si vietor pohráva s mojim autom, určite darí tak dobre ako tým rakúskym, ktoré vidno z každého druhého bratislavského balkóna. Poupratované dediny, všadeprítomná ale prirodzená nemecká čistota, ktorá dráždi moje slovanské oko navyknuté na iný typ odpadového hospodárstva, a cesty poslednej kategórie v lepšom stave ako tie naše prvej, to je tu zákon i dôkaz zároveň, že lídri krajiny nemyslia len na to, ako zobrať, ale aj ako dať. A keďže sa tu v nedeľu pochopiteľne nedelá, stretávam po ceste len zopár áut, dediny sú vyľudnené a všetci sedia doma pri voňavom obede a neodmysliteľnom pivečku.
Do mesta vchádzam dvojprúdovkou lemovanou typicky socialistickou panelákovou zástavbou, na akú som zvyknutý z každého mesta a mestečka u nás. Ale neruší ma to nijako mimoriadne, hoci západným Nemcom sa v tejto chvíli už vyhadzujú prvé vyrážky na chrbte. Čo ma znova oslovuje, sú pokosené trávniky, odpadky v odpadkoch, smeti v smetiakoch, psy na vôdzkach, cyklisti na vyznačených chodníkoch. Definitívne je jasné, že je to o ľuďoch a nie o peniazoch, na ktoré sa radi vyhovárame a ktoré by to za nás, ako inak a ako vždy, všetko urobili.
V nedeľu sa dá v meste zaparkovať bez platenia priamo v centre a auto nechávam v jednej z bočných uličiek neďaleko múzea. Vyhriaty z auta neodolám početným pozdravom magdeburských veží a vežičiek, ktoré sa ku mne nakláňajú spoza striech domov hlavnej triedy, a smerujem im ochotne v ústrety. Múzeum počká, veď podľa všetkého o takú hodinu už nebude v tomto meste, ktorého fámu i slávu nešetrne načali spojenecké bombardéry v januári 1945 a v 50.rokoch minulého storočia dokončili proletári všetkých krajín (našťastie sa im podarilo spojiť len dočasne a nie navždy), do čoho "pichnúť". Paradoxne prvý kostol, do ktorého vstupujem, je katolícky. V katedrále Sv. Sebastiána, ktorej základný kameň bolo položený v roku 1015, nachádzam (ako neskôr vo všetkých ostatných) pomerne obsiahly informačný panel z histórie ale i súčasnosti objektu. Zaujalo ma, že sa v katedrále, ktorá utrpela v porovnaní s ostatnými cirkevnými objektmi pri ťažkých náletoch v poslednom vojnovom roku škody menšieho rozsahu, konali po vzájomnej dohode katolícke omše aj evanjelické služby božie. Aj dnes aktuálny dôkaz toho, ako sa ľudia vedia dohodnúť, keď fakt tečie do topánok.
Pokračujem k dominante mesta, k Dómu Sv. Mauritiusa, ktorého dve majestátne veže boli vidno z auta už 15 kilometrov pred mestom. Ide o vôbec najstaršiu gotickú katedrálu a jednu z najvýznamnejších sakrálnych stavieb na území Nemecka, v ktorej je pochovaný zakladateľ Svätej ríše rímskej a prvý korunovaný cisár Rímskonemeckej ríše Otto I. Veľký so svojou manželkou kráľovnou Editou. Ten mestu, ako svojmu kráľovskému sídlu, udelil prvé mestské právo, na základe ktorého vznikol súbor nemeckých mestských práv, ktoré sa neskôr rozšírili aj cez Strednú a Východnú Európu. Dóm je mohutná, magická stavba zo začiatku 13.storočia, postavená podľa vzoru veľkých francúzskych gotických katedrál. Stojí na mieste pôvodného benediktínskeho kláštora z polovice 10.storočia, ktorý založil cisár Otto I. Veľký a jeho dokončenie trvalo celé tri storočia. Pre turistu sú zaujímavé komentované organizované prehliadky i atraktívny výstup na veže za symbolický poplatok. Čerešničkou na torte a neopakovateľný zážitok je asi hodinový organový koncert, ktorý zaplní vnútro katedrály do posledného miesta a na chvíľu dokáže zastaviť tento uponáhľaný čas.
Po koncerte vychádzam rýchlo von, rád by som predsa len v tejto zime stihol v meste vidieť všetko podstatné, ale hlavne expozície múzea, ako som naplánoval na začiatku. Ani neviem ako, ocitám sa mávnutím čarovného prútika a len malý kúsok od Dómu niekde v ďalekom Paríži. Hegelstrasse je výkladná skriňa mestskej architektúry 19.storočia v Nemecku. Tento boluevard bol vybudovaný v rokoch 1880 až 1920 a patrí k najreprezentatívnejším a teda aj najdrahším miestam v Magdeburgu. Aj tu nachádzam informačné tabule, ktoré turistovi jasne povedia a ukážu, kde je, čo vidí a ktorým smerom sa oplatí vydať. Prejdem celú ulicu a jednou z krížnych uličiek schádzam na peknú promenádu pri rieke Labe. V lete ideálne miesto pre oddych alebo rande, teraz by padol vhod skôr životabudič v podobe malého štamperlíka alebo horúca káva. Jeseň jednoducho túto idylku pri dnešných 6.stupňoch nad nulou a citeľnom chlade od vody ručne stručne odmieta. Som za a vraciam sa cez pozostatky jednej zo vstupných brán stredovekého mestského opevnenia naspäť do centra. Riadia ma po celý čas informačné tabule, ktoré turistu v ucelenom okruhu prevedú mestom, ktoré sa v stredoveku nazývalo nemeckým Rímom a patrilo k najdôležitejším cirkevným a spoločenským strediskám v Európe.
Čo sa určite oplatí vidieť, je pekne opravená stará radnica na námestí Alter Markt, pred ktorou stojí Bratislavčanom iste niečo pripomínajúca socha rytiera Rolanda a povyše kópia pozláteného súsošia Magdeburských rytierov, ktorí to tu všetko strážili od 13.storočia. Originál má byť v múzeu, kam by som mal, stále podľa plánu, dnes doraziť. Námestie je obkolesené modernou výstavbou, čo trošku ruší dojem, ale pred polstoročím to tu muselo byť podľa fotografií, ktoré na informačných tabuliach nechýbajú, ešte o kusisko horšie.
Šípky ma napokon zavedú cez park na klasické socialistické sídlisko, kde objavujem zvonka pomerne skromne vyzerajúci kostolík. Tento bol v 16.storočí súčasťou augustínskeho kláštora a v ňom 26.júna 1524, len niekoľko dní pred oficiálnym prihlásením sa mesta k reformácií, kázal pred početným publikom a s veľkou odozvou občanov mesta Martin Luther - nemecký teológ, kazateľ a reformátor, zakladateľ protestantizmu a autor prekladu Biblie do nemčiny. Magdeburg sa aj na základe týchto udalostí stáva jedným z hlavných centier reformného hnutia v Nemecku.
Ale je čas nabrať kurz múzeum, na ktoré budem potrebovať, odhadujem, aspoň dve hodiny. A tak predlžujem krok, aby som všetko v pohode stihol. Aby ma nelákali nové prekvapenia v bočných skrytých uličkách, kráčam nedeľnou poloprázdnou hlavnou tepnou cez mesto späť k dómu a od neho je to už len kúsok k múzeu. Tu mi dnešné plány a túžbu po nových informáciách skríži naozajstný bonbónik. Stavba niečím pripomínajúca svetoznáme architektonické diela Antonia Gaudího v Barcelone alebo viedenský Hundertwasserhaus. Top lokality v top mestách. A nemýlil som sa. Ani v tomto prípade mesto nesklamalo a informačná tabuľa ponúkne turistovi menej znalému (priznávam sa, myslím seba) na informačnej tabuli všetko, čo potrebuje vedieť. V duchu filozofie odmietania rovných línií a pravidelnosti tu rakúsky architekt Friedensreich Hundertwasser navrhol multifunkčný objekt, ktorý zvonku pripomína pevnosť – citadelu (autor vybral toto meno zámerne ako pripomienku starobylej pevnosti na rieke Labe). Zvláštnosťou je, že sa v nej ani jeden architektonický prvok (napríklad 140 stĺpov alebo až 900 väčších či menších okien) svojou veľkosťou, tvarom alebo farbou neopakuje. To isté platí o bytoch, ani jeden nie je rovnaký a dokonca aj kľučky a dvere sú každé originál. V objekte sídli divadlo, informačné centrum, obchody, kaviarne a cez rok ho navštívi viac ako 220 tisíc návštevníkov. Viac ako gotický dóm. Stavba, ktorá nahradila na tomto mieste šesťposchodový socialistický panelák, má jedinečnú atmosféru, mesto i obyvatelia ju po mnohých diskusiách, ktoré boli spočiatku odmietavé, prijali za svoju a svedčí o tom aj fakt, že nie je cieľom nájazdov sprejerov. Strávim tu nadšený ďalšiu hodinu, obdivujem zvlnené podlahy vnútorného patia, strechy zarastené zeleňou, stromy rastúce priamo vo vnútri domu. Nápady a fantáziu, ktorá sa šifruje do slova talent. Ani slávna Casa Battló v Barcelone na mňa neurobila taký dojem ako fantastická Grüne Zitadelle, ktorá je už desať rokov ozdobou ulice Breiter Weg.
Múzeum jednoznačne nestíham, kultúra a história v exponátoch musia na mňa počkať do ďalšej návštevy tohto sympatického mesta na brehu rieky Labe. V jednej z voňavých kaviarní na prízemí Zelenej citadely si dávam kávu a pozorujem prúd návštevníkov a turistov, ktorým sa tiež do cesty nedeľných plánov v meste, tak ako mne, postavila moderná pýcha tohto mesta, ktoré oprávnene niekoľkoráz za sebou získalo najvyššie ocenenia v celonemeckej spolkovej súťaži pod príznačným názvom „Naše mesto kvitne“.
