Nevysvetliteľná energia, zvláštna sila z týchto ruín, ma však pritiahli späť. Že môj objav bude jeden z najpozorohudnejších, ale zároveň najsmutnejších, ktorý som za ostatné obdobie po svojich mini turistických potulkách Slovenskom zažil, som netušil vôbec. Že bude ale prekvapenie a rozčarovanie trojnásobné a také isté budú aj moje neskoršie rozpaky, to bola neplánovaná nadstavba. Totižto štyrmi renesančnými kaštieľmi sa na Slovensku nepýši len tak hociktorá dedina! A často ani mesto nie. Žiaľ, nutno mi jedným dychom povedať, že čo inde je azda pýchou, tu v srdci Turca nemá ďaleko k veľkej hanbe. Tri zo štyroch kedysi honosných šľachtických sídiel v pamiatkami naozaj štedro obdarenej obci na západnom úpätí Veľkej Fatry neďaleko Martina, o ktorej sú písomné zmienky už z 13.storočia a v dejinách patrila v regióne medzi najrozvinutejšie a najbohatšie vôbec, sú dnes na spadnutie. Ponížené a potupené. Nezastaviteľným časom, politickými systémami, chýbajúcimi financiami. Nemohúcnosťou jedných aj nezáujmom druhých.
Ruina prvá: Renesančný kaštieľ
Ide zrejme o najstarší kaštieľ v Necpaloch patriaci pôvodne šľachtickej rodine Justhovcov, ktorí sa stali miestnymi zemepánmi na prelome 15. a 16.storočia a patrili medzi najvýznamnejšie rody Turčianskej župy. Charakteristické sú jeho dve bašty na jeho južnom priečelí. Vchod je situovaný zboku z východnej strany a nad portálom je chronostikon s nápisom Erexit Ope Dei Chara Poserit A.I.D.N. AD 1673 Iuly 10. Zrejme ide o dátum dokončenia stavby kaštieľa v roku 1673. Monogram A.I.D.N. je s najväčšou pravdepodobnosťou skratkou A(ndrej) I(usth) D(e) N(eczpal). Nad vchodom sa nachádza arkier s renesančnou štítkovou atikou. V 19.storočí, po bankrote Justhovcov, prešiel kaštieľ do rúk rodiny Franklinovcov, ďalšieho významného rodu sídliaceho v Necpaloch. Kaštieľ je v súčasnosti už desiatky rokov neobývaný a pustne. Po roku 1989 bol vrátený pôvodným majiteľom. Posledná stavebná úprava, rekonštrukcia strechy, bola realizovaná pred dvadsiatimi rokmi a zrejme len vďaka nej kaštieľ ešte ako tak stojí. Použiteľné vnútorné drevené stavebné súčasti stavby, ako napríklad zárubne dverí, podlahy a obklady, boli za dlhé roky rozkradnuté a zrejme použité ako palivo.
Ruina druhá: Modrý kaštieľ
Ďalším kaštieľom, ktorý kraľuje námestiu obce Necpaly, je Modrý kaštieľ. Hlavnej fasáde orientovanej do priestoru námestia dominuje balkón s dverami lemovanými štukovým festónom a perlovcom. Kaštieľ patril pôvodne rodine Justhovcov, ale niektoré ich majetky v 19.storočí získala a zveľadila rodina Franklinovcov odvodzujúca svoje priezvisko od slávneho amerického štátnika. Kaštieľ s pôdorysom v tvare L bol postavený v 17.storočí. Svoj dnešný názov dostal podľa svetlomodrej barokovo-klasicistickej fasády, ktorú dostala pri úpravách v 2.polovici 18.storočia. V roku 1948 bol kaštieľ zoštátnený a neskôr bol upravený pre potreby detského domova. V súčasnosti je táto národná kultúrna pamiatka vo vlastníctve štátu opustená a v havarijnom stave.
Ruina tretia: Franklinovský kaštieľ
Tento kaštieľ sa nachádza na hornom konci obce, necelých 5 minút chôdzou od centra dediny. Historické prieskumy z posledných rokov ukazujú, že by mohlo ísť o najstarší kaštieľ v Necpaloch, tento fakt ale nebol oficiálne potvrdený. Kedysi kaštieľ obývala rodina Justhovcov a po nej Franklinovcov, ktorých ostatky sú pochované na malom cintoríne na kopci za kaštieľom. V jednom z hrobov sú spoločne pochovaní otec Dionýz Justh so svojim synom, prvým z rodu Franklinovcov, Benjaminom, neskorším dedičom majetku. Dionýz Justh mal ako vojenský pridelenec v Paríži nemanželského syna s vnučkou diplomata USA Benjamina Franklina. Syna so sebou priviedol do Necpál, ale rodina Justhovcov ho nikdy za svojho neprijala. Kaštieľ je v historických prameňoch spomínaný okolo roku 1695. Jeho jadrom je gotická kúria, jediná zachovaná v oblasti Turca. V 18.storočí bol kaštieľ slohovo a dispozične upravený a rozšírený. K menším úpravám došlo aj v priebehu 19. a 20.storočia. Dnešný kaštieľ je dvojpodlažná budova nepravidelného pôdorysu, fasády sú hladké a členené jednoduchými oknami. Kaštieľ bol obývaný asi do polovice sedemdesiatych rokov 20. storočia, potom bol opustený a začal chátrať. V súčasnosti je vo vlastníctve Matice Slovenskej, objekt nie je prístupny verejnosti, nevyužíva sa aj napriek investície do opravy strechy, ktorá ho chráni pred konečnou devastáciou (podobne ako u susedného renesančného kaštieľa). No zub času je neúprosný.
Ruina zachránená: Justhovský kaštieľ
Kaštieľ s charakteristickým vysunutým rizalitom na čelnej fasáde je jediným zo štyroch necpalských kaštieľov, ktorý nie je v ruinách. Tvoria ho celkovo tri objekty. Je to samotný kaštieľ, priľahlý park a fontána v areáli parku. Tento tzv. dolný kaštieľ je pomerne čerstvo zrekonštruovaný. Dátum jeho vzniku nie je presne známy, ale predpokladá sa, že bol postavený koncom 17.storočia a v druhej polovici 18.storočia bol prestavaný do dnešnej barokovo - klasicistickej podoby. Začiatkom 20.storočia kaštieľ kúpila barónka Helena Révay a rodine Révayovcov patril až do roku 1948. Po prevzatí moci komunistami bol kaštieľ znárodnený a majitelia ho museli opustiť. Kaštieľ bol následne využívaný ako budova poľnohospodárskeho učilišťa. V súčasnosti je kaštieľ v súkromných rukách a nie je prístupný verejnosti.
Je nad slnko jasnejšie, že obec sama sa nebude vedieť s týmto ťažkým dedičstvom vysporiadať. Štát sa nestará o ľudí, veľmi pochybujem, že sa bude, alebo aspoň začne, o svoj majetok. A tým zároveň aj o svoju históriu. Jedným z riešení je predaj pamiatok do rúk súkromníkovi, ktorého koncept bude po "a" buď bližší ľuďom (ako napríklad hrad s kaštieľom s podobným osudom v Liptovskom Hrádku, o ktorom som nedávno na potulkách Liptovom nadšený písal svoj blog http://martinspacek1.blog.sme.sk/c/385976/ked-sa-dobra-polievka-navari-z-takmer-nicoho.html), alebo po "b" tým horným vybraným desaťtisícom, ako sa stalo v tomto prípade.
A na záver krátky citát z webu Pamiatkového úradu Slovenskej republiky:
"Pamiatky chránime najmä kvôli hodnotám, ktoré sú nositeľom cenného autentického odkazu minulosti. Pamiatky sú súčasťou našej kultúrnej a národnej identity, predstavujú priamy odkaz našich predkov a predchodcov. Zachovanie a prezentovanie všetkých týchto hodnôt, ktorých nositeľmi pamiatky sú, je jedným z hlavných cieľov ich ochrany. Základným predpokladom uvedomelej ochrany pamiatok je nielen ich poznanie, ale najmä pochopenie ich hodnoty a pochopenie našej povinnosti túto hodnotu zachovať a odovzdať nasledujúcim generáciám.
Národné kultúrne pamiatky sú jednou z najhodnotnejších a najvýznamnejších súčastí hmotného kultúrneho dedičstva. V zmysle Ústavy Slovenskej republiky je povinnosťou nás všetkých chrániť kultúrne dedičstvo, preto ochrana jeho vybranej súčasti - pamiatok - by mala byť samozrejmosťou. Právny rámec pre ochranu pamiatok vytvára zákon NR SR č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu a jeho vykonávajúca vyhláška."
Zdroj: www.pamiatky.sk; www.pamiatky.sk/po/po?Kraj=5&Okres=37&Obec=1118&KatastralneUzemie=1497&Ulica=&OrientacneCislo=&UnifikovanyNazovPO=KA%C5%A0TIE%C4%BD&CUZText=&SearchButton=H%C4%BEada%C5%A5; www.pluska.sk/soubiznis/franklinovci-z-turca.html; www.justh.sk/necpaly; www.necpaly.sk; www.cs.wikipedia.org/wiki/Necpaly; www.slovaktip.sk/destinacie/Justhovsky-kastiel-v-Necpaloch?oid=7001; www.toulkypocechach.com/necpaly2.php; www.slovenskehrady.sk
Fotografie:súkromný archív autora; www.necpaly.sk; www.wikipedia.com; www.necpaly.justh.sk
