Som mimoriadne súťaživý typ človeka, dokonca v kartách alebo v spoločenských hrách nenechávam vyhrať ani svoje deti, hoci ma na to manželka v duchu „vyššej pedagogiky“ stále nabáda. Futbal v školskej telocvični so starou partiou alebo tenis s mladším kolegom hrám o dušu, ako keby o svoju. Sangvinik môjho razenia po každom prehratom zápase, a je jedno či volejbalovom, futbalovom, pingpongovom, človečenezlobsovom, trpí, škrípe zubami, analyzuje, obviňuje v tichosti i nahlas všetkých a všetko, čo mohlo byť príčinou prehry. Výhru si naopak vychutnávam plným priehrštím. Smútok súpera korením iróniou a sarkazmom, občasný plač vlastných dcér nechávam v opatere ich ľúbiacej mamy.
Beh je však iný. Nemám teraz na mysli ten súťažný, na to nemám vek, ani dlhé kilometre nakrútené na bežeckom tachometri, ani nesúdny úsudok. A asi ani hlavu, ktorá musí byť jemne, či skôr poriadne, mešuge. Tu som preto absolútne oslobodený od neželaného utrpenia porazeného a v behu nesúťažím. Som skôr účastník. Každopádne vyhrať maratón na olympiáde stále považujem za kráľovský výkon, ktorému sa len tak niečo nevyrovná. Mne je súdený, ako sa mu zvykne nadávať, beh rekreačný.
Na behaní milujem zo všetkého najviac samotu. Tú samotu, ktorá sa začína rozhodnutím, či aj dnes vybehnem von, či aj dnes prežijem, dožijem, zažijem a končí sa v cieli, keď zo mňa vyteká pot zo všetkých pórov môjho nebežeckého a čoraz menej koordinovaného dvojmetrového tela, ktoré intenzívne zobrali útokom hormóny šťastia. Pre ne behám ja. Presne pre ne v čerstvom rýchlo sa topiacom snehu, nepríjemnom vetre, v teplom letnom ale aj pod kožu zaliezajúcom jesennom daždi, medzi na ryby pochodujúcimi rybármi, fučiacimi cyklistami, netolerantnými psičkármi a ich nezriedka nad človeka povýšenými miláčikmi, komármi, muchami, hore kopcom, dolu kopcom, behávam. Pre ne podstupujem muky cez most Chucka Norrisa na rakúsky Schlosshoff alebo popri rieke Morave až pod hrad Devín.Tu na bývalej asfaltke pre pohraničnú hliadku zaraďujem spiatočku domov a teším sa, že odteraz sa cieľ bude už len približovať. Toto všetko mám úprimne rád. Samotu, prírodu a moje endorfíny. A hoci nabádam v práci mladších kolegov, aby sa pridali ku mne na bežeckú Golgotu, vo vnútri dúfam, že opäť po stý raz v nich vyhrá pohodlnosť a nechuť prekonať sa, a že mi nevezmú vernú priateľku samotu. Ona je potom zdrojom môjho premýšľania, fantazírovania, či aj trochu snenia počas každučkého behu.
Najťažšie na tomto s nikým a o nič súperiacom behaní je prvý krok. Úplne prvý. Úplne prvý krok z bytu. Naň som musel naposilovať najviac a do dnes, keď prídem zbitý z práce, cibrím poctivo jeho zložitú techniku. A že mi potom pri behu horia lýtka, že nestačím s dychom, že ma slaný pot páli v očiach, že únava zaťahuje ručnú brzdu a nechá ma vytrápiť sa do konca, sa zvládnuť samozrejme dá. Dôležitá a lákavá je práve tá chémia, o ktorej vedia hold len tí, čo vedia spraviť svoj úplne prvý krok.
