Staršia dvanásťročná dcéra je podľa všetkých pozorovateľných symptómov bifľoš. Bifľoši a kockoši nie sú rovnaká kategória, tá prvá sa na svoju slávu (poľnú trávu) nadrie v laviciach aj doma omnoho viac. Ale diagnóza to zrejme je. Nemalo by to byť nič dedičné, mňa takéto „nešťastie“ v živote jednoznačne obišlo a po možnej hriešnej školskej minulosti mojej manželky som až tak do detailu nepátral. Hoci, keď sa hlbšie zamyslím, vietor z tohto smeru zaduť asi mohol. Netuším, najbližšie presnorím rodinné šuplíky. Ešteže tá mladšia to na bifľoša iba len hrá.
Jedno však platí, určite som nič v živote nezmeškal tým, že ambíciu byť jednotkárom som stratil hneď na začiatku svojej púte školou, keď všetky nádeje vystrašeného školáčika zrušila už v úvode pani učiteľka svojim ráznym rozhodnutím oceniť môj škrabopis horšie ako u zvyšku triedy a zasiala tak do mojej detskej duše trvalý odpor k pachteniu sa po peknom vysvedčení. Viem, aké boli želania o podobe papiera s okrúhlou pečiatkou mojej mamy, starých mám, či iných dám, ale nikdy sa mi potom už nepodarilo ich túžby úplne naplniť. Jedným dychom však priznávam, že výzva nebola taká silná, pretože nosič jednotiek, pochvál, diplomov, uznaní, odznakov a ocenení bola naša staršia sestra. Kockoška a bifľoška v jednom. Smrtiaca kombinácia školských nádejí na úspech pre dvoch mladších bratov – postrach dúbravských ulíc.
Z prvého stupňa na základnej škole si preto pamätám iba zopár vecí. Moju prvú dvojku na vysvedčení, rozbitú hlavu po naháňačke so spolužiakom medzi lavicami v triede cez veľkú prestávku, sestru s úlohou i autoritou vodiť nás s bratom - dvojičkou pred vchod do školy a s cieľom odpútať sa od nás skôr, ako ju uvidia a vysmejú rovesníci z ôsmej C, ktorí vtedy v mojej milo infantilnej optike predstavovali nedosiahnuteľnú dospelosť, nezávislosť a slobodu robiť veci podľa seba a nie podľa rodičov.
Najzásadnejší zlom nastal však v siedmej triede, keď som schytal do výbavičky na vysvedčení moju vôbec prvú štvorku v živote. Tu pani učiteľka matematiky nijako neocenila moju neutíchajúcu túžbu stretávať sa po škole so spolužiakmi. Objavovať s nimi neobjavené zákutia rastúceho betónového sídliska. Ochutnávať prvé šluky presušených marsiek, ktoré som tajne kradol tete zo sekretára, alebo kupoval za päťkoruny, ktoré som si sporil v plastovej fľaši od octa. Nechápala ani vášnivé desaťhaliernikové karbaníctvo na lavičkách za malým zelovocom kúsok od školy, v ktorom sme neskôr objavili aj lacný cestovný lístok zo sveta detí – jablkové čučo. Neľutujem, nebanujem. Od tohto momentu som však všetky vysvedčenia zdobil jednou štvorkou za druhou, presun na strednú školu zmenil iba názvy v riadkoch pre vyučovací predmet a v súboji o opäť raz pekné vysvedčenie som dostával nakladačku z pravej i z ľavej strany. Puberta však pevne nasadila na môj nos svoje ružové okuliare, cez ktoré bolo vidno iba rodiace sa ego, milovaný šport, všetky radosti a slasti života a napokon aj kamarátov, na ktorých dodnes, hoci sa nestretávame, spomínam len v tom najlepšom. Pod rúškom istej naivnej rebélie som stále viac odďaľoval predstavy mojich tolerantných rodičov o premene čiernej ovečky na dôstojnejšiu a vzdelanejšiu bytosť.
A až tri roky pri miešačke na stavbe, vstávanie na jednu z prvých stopätnástiek z Dúbravky, ktorá svoj náklad neprebudených mátoh spolu so mnou rýchlo transportovala cez pomaly sa prebúdzajúce mesto tak, aby som už o šiestej mohol rozlievať do jednej i druhej nohy v šatni pre čatu murárov povinné poldecáky spišskej borovičky (bez ktorej jednoducho nemohol začať deň v štátnom podniku), mi pootvorili oči aj myseľ a zľahka obnovili moju nahlodanú nedôveru ku škole a jej systému ako inštitúcie.
Dnes som bývalý učiteľ. Paradoxne. Dušou i postojmi som ním dozaista stále ostal. Popasoval som sa relatívne úspešne, ak sa to tak dá skonštatovať, s vysokou školou, pracoval som v škole a musím priznať, že istý dešpekt k tomu, čím naše školstvo vo všeobecnosti bolo a je, akú úlohu si tvrdošijne bez zmien roky plní, ale hlavne preto, čo sa v ňom ako takom stále deje, vo mne skryto ostal. Zároveň chcem ale povedať, že som v živote stretol v školách i mimo nich aj veľa múdrych a veľkých ľudí, od ktorých som svoje vysvedčenie vždy prijal s pokorou. To najobjektívnejšie vysvedčenie zo všetkých si ale aj tak nakoniec každý musí vystaviť a vystaví sám. To je tá najspravodlivejšia vec na svete.
