Bilancia tragédie je desivá.
Na Markíze v dnešných večerných správach požiarnik tvrdí, že takéto niečo sa na Slovensku nemôže stať.
Môže.
Chcel som na to zabudnúť, pondelková ranná káva s internetom ma však naštartovala upozorniť na blízkosť tejto témy.
Nechcem sa rozpisovať v detailoch, takže skúsim naozaj stručne.
Pred týždňom v utorok som pozval mamu a jej sestru do kina Cinemax v nákupnom centre Bory Mall neďaleko Devínskej Novej Vsi. Záznam opery Lohengrin od Richarda Wagnera. Takmer 4 hodiny svetovej kultúry z Drážďan. Štart o 19.00.
Prvé a druhé dejstvo. Veľkolepé spracovanie.
Po druhom dejstve pár minút pred deviatou nasleduje malá prestávka. Ako v divadle. Užitočné. Bežím na WC, veď koniec premietania je čosi pred 23.hodinou. Z ostatných kinosál vychádzajú ľudia. Asi koniec predstavení, aj keď niečo mi nesedí. Ešte neviem čo. Na toalete si vypočujem rozhovor dvoch chalanov, že nejaký idiot nahlásil v Boroch bombu.
Slovenská klasika, nevenujem tomu pozornosť.
Vraciam sa do sály, málokedy sa mi stane, že som za idiota v protismere inde ako pri nebezpečnom predbiehaní. Prúd ľudí smeruje k východu, ale stále mi niečo nesedí. Je akýsi málo organizovaný. Prídem späť do kinosály. Na začiatku nebola plná, preto periférne registrujem pár voľných miest, ktoré ešte držia teplo práve odídených divákov. Však prestávka.
Mama mi zaskočená oznamuje, že niekto zahlásil, že treba odísť, že v obchodnom centre je asi bomba. Logickú otázku, či to bol zamestnanec, mama a jej sestra nedopĺňajú logickou odpoveďou. Nevedia. Skôr dáki diváci. Oukej. Na blbosti nedáme, ostávame. Tak velím nášmu malému družstvu nepanikárov. Aj keď cítim, že keby tu boli obe dámy samé, asi by dav neorganizovaných doplnili. Toto predsa nie je model evakuácie, ktorú má kino či obchodný mega store určite zvládnutý na sto percent.
Pár ľudí odíde, pár ostane. Pár sa ide ešte raz vycikať, to pred akýmkoľvek dobrodužstvom neuškodí. Pár ľudí chrume pukance, ktoré ostali pod sedadlami a neporazili kúlturnosť dnešného publika a počkali na pauzu.
Asi po dobrých 15.minútach prišiel do sály zriadenec. Bol poznateľný. Mikina s názvom kina a vysielačka v ruke. Prosba o urýchlené opustenia obchodného centra. Logické. Konečne. Vstávame a odchádzame. Na chodbách je stále dosť nelineárne sa pohybujúcich ľudí.
Kúsok pred východom nás brzdí správa z amplióna. Poplach bol planý, porucha požiarneho hlásiča. Môžeme sa vrátiť späť a dopozerať film. Krátke ospravedlnenie, malý leukoplast na naše rozpaky.
Netrebko v silných áriách dáva zabudnúť. Kino na rozdiel od poplachu nekončí happyendom. To je ale umenie. Pred pol dvanástou odchádzame domov.
Keby však horelo, alebo by naozaj nejaký magor odpálil kdekoľvek v obchoďáku bombu, ako znela pôvodná nejasná správa z nejasného zdroja, aj Bratislava by sa podľa všetkého dostala na prvé stránky svetovej tlače. Správa z Ruska je totiž veľký zdvihnutý prst!
